Návrh zákona o regulácii internetu a zákaze sociálnych sietí pre mladistvých
Ahojte, priatelia. V tomto videu budem hovoriť o pripravovanom návrhu zákona na Slovensku v oblasti regulácie internetu, konkrétne v oblasti zákazu sociálnych sietí osobám mladším ako 16 rokov.
Prečo regulácia nepredstavuje riešenie z pohľadu kybernetickej bezpečnosti
A ďalej budem hovoriť o mnohých súvisiacich témach s touto problematikou, pretože ide o pripravovanú legislatívu v Európskej únii. To znamená, že to isté, čo už teraz máme na Slovensku, tak za chvíľu bude v celej Európskej únii, alebo sa tomu snáď podarí zabrániť, teda takému naozaj bláznivému zákonu. Ja hneď aj vysvetlím, prečo to nie je v poriadku a prečo regulácia nikdy nie je riešením. Pretože pokiaľ vy niečo regulujete, tak jednu vec zregulujete a desať ďalších pokazíte a zhoršíte. Takýmto spôsobom by sa to dalo prirovnať. Keďže ja pracujem v oblasti kybernetickej bezpečnosti, tak môžem povedať aj za celú komunitu v oblasti kybernetickej bezpečnosti, aký máme na to názor.
Pohľad na problematiku nevedomia cez prizmu psychológie a meditácie
Ďalej budem hovoriť aj z pohľadu psychológie, pretože tým, že sa venujem intenzívne meditačným technikám, sa dokážem k tejto problematike vyjadriť kvalifikovanejšie ako nejaký profesionálny psychológ. Profesionálny psychológ o pojme nevedomia hovorí len teoreticky, ako o nejakom sne. Ja s tým naozaj reálne pracujem v meditačných technikách a dokážem s tým, čo nazývame v psychológii nevedomím, veľmi intenzívne a cielene pracovať na vysokej kvalitatívnej úrovni. Pritom toto nevedomie je v zásade to najdôležitejšie aj z pohľadu psychológie, no súčasná psychológia nemá dostatok vedomostí o tom, čo to nevedomie vlastne je.
Globálne trendy v oblasti overovania veku na internete
Čo sa týka kybernetickej komunity v oblasti IT, tam je to úplne jasné. Jednoznačne odmietame takúto úpravu navrhovaného zákona. Nejde len o problematiku Slovenska, väčšinou to riešime ako medzinárodné projekty, pretože je to celosvetový trend. Týka sa to nielen Európskej únie, ale aj Spojených štátov. Spojené štáty majú overovanie veku vymyslené trochu inak. Na Slovensku je to zase inak a v podstate ide len o kópiu už nejakého existujúceho európskeho návrhu.
Zavedenie alternatívnych občianskych preukazov pre deti
V zásade, ako by sa to regulovalo, aj malé dieťa bude musieť mať vydanú nejakú alternatívu k občianskemu preukazu, ktorú môžeme nazvať detským občianskym preukazom. Na základe tohto detského občianskeho preukazu už bude možné identifikovať aj ľudí, ktorí sú v špeciálnom režime, teda deti od 16 do 18 rokov. Takýmto spôsobom by mohli byť profilované a identifikované.
Riziká straty anonymity a problematika imunity úradníkov EÚ a Europolu
Ono je pravda, že sa to dá urobiť kvázi anonymne. Pokiaľ sa takýmto spôsobom budú odosielať dáta k sociálnym sieťam, dá sa to urobiť anonymne na jednej aj na druhej strane je tu problém. Zvlášť, pokiaľ by to bolo riešenie z Európskej únie, tomu by som veľmi neveril, pretože si musíte uvedomiť, že každý európsky úradník má imunitu. To znamená, že ak by išlo o nejaké celoeurópske riešenie, nejaký celoeurópsky IT systém, tak európsky úradník má imunitu, takže sa nemusí báť akéhokoľvek trestu za to, ak by tam aj urobil nejaké zadné vrátka, aby boli ľudia nejakým spôsobom špehovaní alebo sledovaní. Tomu by som veľmi neveril.
Takisto veľmi nebezpečná vec je, pokiaľ by získaval nejaké dáta potajomky napríklad Europol. Europol je tiež veľmi nebezpečná organizácia, pretože sa to nedá so súčasnou bežnou políciou vôbec porovnávať. Na jednej strane nemá priame vyšetrovateľské právomoci. Europol nie je organizácia, ktorej zástupca by dokázal vykopnúť dvere, na to nemajú kompetencie, je to len analytický útvar. No napriek tomu, že sú analytický útvar, to neznamená, že Europol nemá obrovskú moc. Sú tam tie najviac sofistikované špionážne a analytické systémy, ktoré prevádzkuje Europol a jeho takzvaní interní zamestnanci. Tí tam nepracujú len dočasne, ako napríklad niektorí slovenskí policajti, ktorí tam majú len dočasné kontrakty. Takíto ľudia nie sú nebezpeční. Nebezpeční ľudia sú tí, ktorí v Europole priamo pracujú ako trvalí zamestnanci, a na týchto ľudí sa vzťahuje imunita. Predstavte si, že slovenskému policajtovi sa o tom môže len snívať, že by mal imunitu.
Vlastne potom došlo k tomu, že Europol špehoval vlastných občanov nezákonne a mal uložených myslím, že až 400-krát viac dát, ako mal oficiálne povolené mať uložených, čo je naprosto šialené. Takže sa Europol naozaj zahral na veľkého brata na webe. A Europol to robil aj preto, lebo jeho zamestnanci majú imunitu, takže sa nemusia báť ničoho. Jediný, kto môže zbaviť podriadeného imunity, je šéf Europolu, ale keď samotný šéf túto vec odobril a prikázal porušovať zákon, tak prečo by išiel sám proti sebe a prečo by svojmu podriadenému odoberal imunitu, keď on sám za to zodpovedá.
Návrh chat control a zhromažďovanie citlivých dát v Europole
Takže sú to takéto veci. Takisto aj takzvaný chat control bol nastavený tak, že by pravdepodobne všetky dáta týkajúce sa podozrení z detskej pornografie alebo niečoho podobného išli priamo do centrály Europolu a tam by ich analyzovali ľudia, na ktorých sa vzťahuje imunita. Je to naozaj dosť bizarný nápad, čo sa týka tohto chat controlu. Bolo to už natoľko kontroverzné a bizarné, že sa to už naozaj muselo zastaviť.
Kritika európskych regulácií a ich dopadov
Samozrejme, nemôžeme sa čudovať, že z Európskej únie prichádzajú takéto bláznivé návrhy, či už ide o chat control, ekológiu, alebo o oblasť tejto regulácie. V angličtine to nájdete pod názvom age verification. Môžete si pokojne na YouTube vyhľadať výraz age verification a uvidíte, či o tom nájdete niečo pozitívne. Nenájdete nič, a to zvlášť, ak sa to týka kanálov zameraných na kybernetickú bezpečnosť. Nenájdete o tom nič pozitívne, všetko je to naozaj veľmi jasná kritika, ktorú budem ešte podrobnejšie vysvetľovať.
Štruktúra bruselskej byrokracie a nezávislosť úradníkov od eurokomisárov
Ako vlastne funguje bruselský úradník? On má imunitu. Bruselský úradník má imunitu a takisto je neodvolateľný z funkcie. Dobre počujete a myslím si, že mi to nebudete chcieť ani veriť, preto vás otvorene vyzývam, aby ste si to reálne overili. Dajte si do umelej inteligencie vyhľadať, či má bruselský úradník skutočne imunitu. Ona vám naozaj napíše, že skutočne má imunitu a je takisto neodvolateľný z funkcie, respektíve sú tam natoľko extrémne komplikované možnosti jeho odvolania, že za posledných dvadsať rokov nebol prakticky žiadny úradník nikdy odvolaný.
Existuje takzvaný stredný manažment, ako sa to v bruselskej terminológii eufemisticky nazýva, no v skutočnosti sú to naprosto vrcholoví manažéri a riaditelia celých sekcií v Európskej komisii a títo ľudia sú neodvolateľní. Eurokomisárovi vyprší volebná funkcia po piatich rokoch a je odstrihnutý od moci, no úradník je v zásade neodvolateľný. Aj keď neposlúchne eurokomisára, ktorý je síce formálne jeho nadriadený, eurokomisár naňho nemá žiadne páky a nemôže s ním nič urobiť. Takže v zásade, hoci oficiálne na papieri je eurokomisár nadriadený úradníkovi, v skutočnosti je úradník nadriadený eurokomisárovi.
Eurokomisári ako hovorcovia úradníkov a likvidácia poľnohospodárstva ekológmi
Eurokomisár je v zásade len hovorca svojich vlastných úradníkov, je doslova ich otrokom a nemá reálnu moc. Bruselský úradník má moc, zatiaľ čo eurokomisár nemá žiadnu moc. Eurokomisár je v zásade len hovorca a otrok svojich vlastných úradníkov a nemôže s nimi pohnúť. Hoci môže byť v kontakte s demokraticky zvolenými ministrami v rámci Rady Európskej únie a podobne, so svojimi vlastnými úradníkmi niekedy nepohne. Keď s ním nebudú chcieť spolupracovať, tak s tým naozaj nepohne, a aj kvôli tomu v zásade existujú všelijaké takéto ekofašistické návrhy.
Takisto vidíme, že existuje eurokomisár pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, no napriek tomu reálnu poľnohospodársku politiku robí eurokomisár pre ekológiu. Ten diktuje pravidlá a, samozrejme, likviduje poľnohospodárstvo, keďže väčšina týchto návrhov sa točí len okolo Green Dealu. Ekológovia sa naozaj netaja tým, že chcú poľnohospodárstvo zničiť, pretože ho považujú za prekážku v ekológii.
Vplyv úradníkov s klimatickou úzkosťou a potreba reformy EÚ
To je veľmi vážny problém, keď ľudia s klimatickou úzkosťou riadia aj bruselského úradníka. Veľmi úzko to súvisí aj s touto problematikou overovania veku. Bruselský úradník síce vie, že v kybernetickej bezpečnosti neexistuje absolútne žiadne pochopenie pre jeho bláznivý návrh, ale čo tam po tom, veď má oveľa väčšiu moc ako eurokomisár, tak si to môže dovoliť. Príliš veľká moc bruselského úradníka jednoducho pokazí, nie je to dobré, a práve preto osobne volám po reforme Európskej únie. Každý úradník musí byť odvolateľný. Nemôže to fungovať tak, aby bol nejaký bruselský úradník schopný vydierať svojho vlastného eurokomisára, no takto to, bohužiaľ, funguje.
História a vývoj overovania veku od britského experimentu
Trochu som odbočil od témy, ale vráťme sa k overovaniu veku. Riešenie problematiky overovania veku je v súčasnosti naozaj silným módnym trendom. Vidíme, že to začalo salámovou metódou vo Veľkej Británii ako sociálny experiment. Najskôr deťom regulovali len obsah pre dospelých, tabakové výrobky či alkohol, ak by si ho niekto chcel zakúpiť cez internet. Možno regulovali aj hazardné hry, kde už aj teraz overovanie veku platí, čo je úplne v poriadku.
Rozšírenie vekovej kontroly z vybraných stránok na celé sociálne siete
Vidíme, že už aj v samotnej Veľkej Británii je vo vláde predložený návrh, ktorý bude s najväčšou pravdepodobnosťou schválený. Bude to úplne rovnaké ako to, čo sa teraz chystá na Slovensku a čo chystá aj Európska komisia. Nebude sa to teda týkať len vybraných webových stránok, ale už aj celých sociálnych sietí.
Zmätená verejnosť a realita pripájania občianskych preukazov k sieťam
Bežná laická verejnosť je zmätená, keďže takýto návrh má v médiách obrovskú podporu. Niektorí ľudia môžu byť dezorientovaní a myslieť si, že je to skutočne dobrý nápad, pretože predsa treba chrániť deti, čo je krásna hodnota a vec, no deti naozaj treba chrániť. Na druhej strane sa ľudia možno prebudia až vtedy, keď zistia, ako ich médiá oklamali, keď to prezentovali ako super nápad.
Prídete na sociálnu sieť a tá vás vyzve, aby ste si do počítača zapojili svoj občiansky preukaz, aby mohli overiť váš vek, alebo aby ste sa prihlásili do portálu slovensko.sk, čím sa vekovo overíte a následne budete môcť sociálnu sieť používať ďalej. Paradoxne sa to teda nebude týkať len detí, ale aj samotných dospelých, ktorí ak budú chcieť mať aj naďalej prístup k sociálnym sieťam, budú musieť mať takto overovaný vek.
Politický konsenzus naprieč spektrom a záujmy cirkvi
Až potom sa niektorí ľudia prebudia a spýtajú sa, čo je to za nezmysel, ak si tu musím overovať svoj vek a ešte budem musieť elektronický občiansky preukaz nejakým spôsobom prepájať cez takzvané API s tým, aby mi overil vek. Áno, takto je to nastavené zo strany Európskej únie a k tomuto spejú aj slovenské vládne návrhy. Je veľmi zaujímavé, že aj liberáli, aj konzervatívci sa na takomto v úvodzovkách šľachetnom a úžasnom návrhu zhodnú. Niekedy sa aj extrémna pravica a extrémna ľavica dokážu na niečom zhodnúť, a zdá sa, že minimálne na Slovensku, podľa vyjadrení politikov, ťahajú za jeden povraz. Tvrdia, že vekové overenie na sociálnych sieťach je super nápad, lebo takto údajne chránime deti.
Klerofašistickým politikom, ako sú napríklad tí zo strany KDH, takýto návrh vyhovuje aj z toho dôvodu, že ak deti nebudú tráviť čas na sociálnych sieťach, cirkev bude madť viac času na ich výchovu v cirkevnom duchu. Sú za tým teda aj takéto ideologické preteky.
Vplyv sociálnych sietí na úpadok inteligencie a stratu schopnosti rozjímať
Faktom je, a ja si o sociálnych sieťach nemyslím nič dobré, že deťom v podstate nepatria do rúk, pretože im viac uškodia, ako pomôžu, a určite to nie je v poriadku. Jedným problémom však je, že nemáme inú alternatívu, ako tento problém vyriešiť, a nejakou extrémnou reguláciou sa to vyriešiť nedá. Ja si naozaj uvedomujem, že deti nám osprostievajú aj zo sociálnych sietí, aj z počítačových hier, ktoré sú teraz veľmi bohato zastúpené, čo radikálne znižuje ich inteligenciu.
V minulosti, keď ešte neboli sociálne siete, sa ľudia dokázali aspoň trochu zastaviť a boli schopní sa aj nudiť. Boli schopní aspoň nejakým spôsobom rozjímať. Rozjímanie môžeme vnímať ako určitú formu meditačnej techniky, je to výborná vec. Kým neboli sociálne siete, ľudia aspoň vedeli, čo je to rozjímať, keď sa v úvodzovkách nudili a jednoducho premýšľali nad vecami, dávali si dokopy informácie, analyzovali ich a rozmýšľali. Toto dnes mladí ľudia v zásade nepoznajú, čo je naprosto desivé, že nepoznajú takýto fenomén.
A keďže mladí ľudia vôbec nevedia, čo je to rozjímanie, ktoré bolo v minulosti úplnou samozrejmosťou, tak sú, pochopiteľne, neskutočne hlúpi. Nedá sa to inteligenciou porovnať so staršou generáciou, ktorá je inteligentná, zatiaľ čo títo mladí ľudia sú jednoducho hlúpi. Takže aj ja si uvedomujem, že toto je naozaj veľmi vážny problém.
Korupcia a netransparentnosť v bruselských štruktúrach
Teraz trošku odbočím od témy a ešte by som sa k tým bruselským úradníkom vrátil. Je to veľmi nepríjemná vec, aj to, ako fungujú tí bruselskí úradníci. Osobne si mysm, že v Bruseli je ďaleko viac korupcie ako v nejakých národných vládach. Vidíme to napríklad aj pri eurofondových dotáciách typu LIFE. To je špecifický typ eurofondov, ktoré schvaľuje priamo Brusel. Tam vlastne vidíme naprosto šialené ekologické projekty, kde si tieto prostriedky absolútne bez problémov rozkrádajú nejaké ekologické združenia a ekologické organizácie.
Tieto eurofondy – tí eurokomisári určite nie sú hlúpi a musia vedieť, že tie peniaze sa jednoducho rozkrádajú. Naozaj je totiž preukázateľne a dokázateľne len jedno percento určené na ochranu prírody a zvyšok sa jednoducho vyparí bohvie kde. Takýmto spôsobom naozaj tie eurofondové dotácie LIFE fungujú a nikto to nerieši, v médiách to nikoho absolútne nezaujíma riešiť.
Úloha médií a sloboda novinárov
Jeden jediný novinár mi neodpísal, prečo to nechce zverejniť. Nevysvetlil žiadny dôvod, pretože do týchto korupčných schém sú zapojení aj samotní novinári. Takže oni ani nemôžu slobodne hovoriť. Je to veľmi neslobodné zamestnanie, tí novinári nie sú slobodní, ako by si to niekto mohol domnievať.
Absolútna imunita bruselských úradníkov
Čo sa týky korupcie, tam sa kradne oveľa viac a bruselskí úradníci môžu kradnúť úplne bez problémov. Môžu dokonca takéto korupčné schémy úplne otvorene podporovať, pretože majú imunitu, ktorú im nikto nezoberie. Predstavte si, keby naši slovenskí úradníci mali imunitu, tak by na tých ministerstvách naozaj tí úradníci nič iné nerobili, iba kradli, pokiaľ by oni všetci mali imunitu. V Bruseli je to u bruselských úradníkov to isté. Veľmi hypoteticky im tú imunitu môžu odobrať, ale to je tiež také veľmi relatívne.
Klimatický alarmizmus a nedotknuteľnosť ekológov
V dnešnej dobe, keď sa povie slovíčko ekológ, tak je to naprosto nedotknuteľná pozícia. Ekológ je vnímaný ako ochranca planéty pred kolapsom celej planéty, pred kolapsom z klimatickej krízy. Samozrejme, tento klimatický alarmizmus je fake, je to dezinformácia, kedy sa príliš nadhodnocuje nebezpečenstvo klimatickej zmeny. Je to taká nedotknuteľná pozícia, že keby aj nejaký iný úradník, ktorý má právomoc odobrať podozrivému úradníkovi imunitu, tak by mu ju určite neodobral.
V mediálnej propagande – pričom médiá majú najväčšiu moc – sú totiž ekológovia vykresľovaní ako naprosto svätí a nedotknuteľní ľudia, ktorí sú nekritizovateľní a ktorí v žiadnom prípade nemôžu urobiť žiadnu korupciu. Preto im ani nie je možné odobrať imunitu, lebo sú niečím viac než obyčajní ľudia. Takáto atmosféra teraz vládne v kolektívnom vedomí alebo možno v kolektívnom nevedomí, takže by určite nikto neodobral imunitu takému úradníkovi, ktorý za to zodpovedá.
Porušovanie vlastných pravidiel Európskou komisiou
Ako malá drobná zaujímavosť, Európska komisia tiež porušuje svoje vlastné pravidlá. Európska komisia je totiž povinná zverejniť zoznam ľudí, ktorí posudzujú projekty a reálne o týchto veciach rozhodujú. Nesmie tam byť prepojenie priamo na konkrétny projekt, čo majú zakázané. To je tiež veľmi dôležitá korupčná schéma, ktorá v Bruseli funguje, hoci je to prísne zakázané. Európska únia si sama pre seba vytvorila pravidlá, že žiadny takzvaný externý hodnotiteľ, ktorý posudzuje projekty, ako budú schválené – pričom odsúhlasí aj to, že 99 percent peňazí sa rozkradne a jedno percento ide na ochranu prírody – tak aj takéto veci fungujú.
Keď to nejaký externý hodnotiteľ schváli, bruselské pravidlá hovoria, že Európska komisia nesmie nikdy zverejniť, kto posudzoval konkrétny projekt. Zverejňujú sa len všeobecné mená zamestnancov z danej skupiny alebo celej skupiny kontraktorov. Títo externí hodnotitelia musia byť zverejnení oficiálne, ale keď som to reálne pozeral, zrazu nastala záhadná technická chyba na webstránke, tie mená odtiaľ vypadli a nedohľadal som ich.
Aj takýmto spôsobom sa podporuje korupcia, lebo inak by tých ľudí mohla reálne stíhať polícia. Takto ich stíhať nemôže. Keď aj príde polícia za nejakým bruselským úradníkom, že nesplnil povinnosť a nezverejnil tie mená – hoci to nie je priamo prepojené s konkrétnymi projektmi, dalo by sa to vystopovať aspoň z celej skupiny ľudí, ktorí to mohli schvaľovať – tak tie mená tam nie sú. Keby tam aj prišiel policajt, tak sa mu ten bruselský úradník môže vysmiať do očí, pretože má imunitu: „Čo tu hľadáš, sprostý policajt?“
Mocenská rovnováha v EÚ a zákulisné hry
Je to naprosto nedotknuteľná šľachta. Európska komisia naozaj funguje spôsobom, ktorý je kombináciou demokracie a diktatúry, alebo by som povedal šľachty či monarchie. Bruselskí úradníci majú takú obrovskú moc, že sa to naozaj dá opísať ako kombinácia určitej šľachty, monarchie a demokracie.
Takisto funguje celá Európska komisia, Rada Európskej únie či Európska rada – Európska komisia vždy ťahá za dlhší koniec. Síce je tam demokratické hlasovanie Európskej rady, kde demokratickí zástupcovia z radov ministrov alebo premiérov môžu reálne vetovať nejaký zákon Európskej komisie na jednej strane. Na druhej strane Európska komisia vždy ťahá za dlhší koniec, na čom sa zhodujú viacerí politológovia. Mohol by som tu podrobne rozpisovať, akým spôsobom funguje celá Európska rada a Rada EÚ, ale to by sme tu boli veľmi dlho. Jednoznačne však Európska komisia ťahá za dlhší koniec.
Boli síce prípady, kedy Viktor Orbán vydieral Európsku komisiu – čo je naozaj pravda – v skutočnosti sú však ďaleko častejšie prípady, kedy Európska komisia vydiera Radu Európskej únie, teda ministrov, ktorí sú buď za niečo, alebo proti niečomu. Samotní európski komisári ich môžu vydierať, aby zahlasovali za návrh Európskej komisie, hoci to môže byť veľká blbosť. Podobne ako vydieral Viktor Orbán, funguje aj presne opačné vydieranie. Európska komisia môže hlasujúcich vydierať, pričom tých možností je obrovské množstvo. Sú to hrozne zákulisné hry, ktoré zďaleka nie sú tak medializované, ako to bolo v prípade Viktora Orbána.
Rozdiel medzi sociálnymi sieťami a počítačovými hrami
Ďalším veľmi dôležitým faktorom je to, že mladí ľudia netrávia čas len na sociálnych sieťach, ale ďaleko viac času trávia hraním rôznych počítačových hier. Tých počítačových hier je naozaj veľmi veľa typov a druhov. Môžu to byť nejaké online prepojené počítačové hry, ktoré sú asi najčastejšie, ale potom môžu byť aj rôzne offline verzie. A tie nie sú vôbec lepšie ako sociálne siete, práve naopak.
Ak mladým ľuďom zakážeme sociálne siete, kde aspoň nejakým spôsobom medzi sebou komunikujú, celá aktivita mladých ľudí sa presunie na počítačové hry. Tam budú tí mladí ľudia komunikovať ďaleko menej. Aj tam sa síce dá nejakým obmedzeným spôsobom komunikovať, môžu tam streameri alebo hráči sem-tam komunikovať, ale to primárne nie je určené na komunikáciu ako sociálne siete.
Samozrejme, vždy je lepšia osobná komunikácia, keď ľudia komunikujú osobne, to je vždy najlešie. Cez sociálne siete sa však dá komunikovať aspoň nejakým obmedzeným, hoci nie úplne plnohodnotným spôsobom. Ak sa však celá aktivita mladých ľudí presunie do počítačových hier, tak tam už deti nebudú komunikovať vôbec.
Riziká politiky overovania veku (Age Verification)
Z toho vyplýva, že celá táto regulácia sociálnych sietí je len cestou z blata do kaluže. My si myslíme, že jednu vec vyriešime, ale ďalšie veci ešte viac pokazíme. Je to podobné, ako keď užijete nejaký liek, ktorý vám síce na jednu vec pomôže, ale vedľajšie účinky budú také neznesiteľné, že ochoriete na ďalších desať vecí. Takýmto spôsobom by sme mohli popísať celú politiku overovania veku, takzvanú „age verification“.
Doslova tými obmedzeniami a zákazmi sociálnych sietí mladých ľudí násilne vyženieme k počítačovým hrám, kde už nebudú komunikovať vôbec. Kým cez sociálne siete sa mladí ľudia mohli spájať a aspon obmedzene komunikovať, takto z tých detí urobíme úplných autistov. Toto si málokto uvedomuje. Myslím si, že ľudská hlúposť nás raz dobehne. Svojou vlastnou ľudskou hlúposťou a takýmito hlúpymi politickými návrhmi sa jednoducho zničíme aj sami. My tu vôbec nepotrebujeme, aby nás okupovali nejakí Rusi, my sa s prehľadom zničíme aj sami s takýmito strašne hlúpymi návrhmi, keď si myslíme, že deťom pomôžeme. To je naozaj neuveriteľný bizár, akým spôsobom si to niektorí ľudia predstavujú. Ak už teda niekto chce niečo obmedzovať, nech sa páči, potom by bolo potrebné v prvom rade obmedziť práve počítačové hry.
Hrozba profilovania a cielených podvodov
Ďalšia veľmi dôležitá vec, ktorej sa ako komunita kybernetickej bezpečnosti obávame, je to, že existuje takzvané profilovanie. Sociálne siete budú nútené k profilovaniu mladých ľudí. Kým do 16 rokov bude platiť úplný zákaz, medzi 16. a 18. rokom to už budú mladí ľudia, ktorých bude mať celá sociálna sieť reálne zapprofilovaných. A toto je už veľmi nebezpečné. Tu naozaj končia žarty, pretože v oficiálnom návrhu smernice je síce napísané, že sociálna sieť nesmie takto ľudí profilovať, ale reálne je to právne nedokázateľné a nevymáhateľné.
Prečo je vlastne toto profilovanie také extrémne nebezpečné? Pretože týmto spôsobom sa dá veľmi cielene a premyslene zacieliť reklama. Reklama špeciálne na mladých ľudí, ktorí môžu byť v niektorých oblastiach veľmi zraniteľní. Takisto to môžu byť škodlivé a takzvané scam reklamy. Už teraz je celý internet posiaty podvodnými a nebezpečnými scam reklamami a podvodníci tak budú môcť veľmi jasne zacieliť svoje reklamy na mladých ľudí. Toto je veľmi nebezpečná vec a nedá sa to nijako regulovať.
Sociálna sieť urobí všetko pre to, aby na reklamách zarobila čo najviac, takže urobí všetko pre profilovanie týchto ľudí. Aj keď to Európska únia oficiálne zakáže, sociálne siete to budú jednoducho ignorovať. Ak im aj hrozí nejaká pokuta, pravdepodobnosť jej udelenia je jedna k miliónu, pretože sa to absolútne nedá dokázať. Takáto vec sa nedá právne dokázať ani preukázať, ani právne vymáhať. Na to by museli experti z Európskej únie doslova hacknúť celú sociálnu sieť a mať úplný prístup ku všetkým systémom, čo nie je reálne ani možné. Bolo by veľmi kontroverzné, keby každý jeden algoritmus a server Facebooku špehoval nejaký eurokomisár alebo IT expert poverený Európskou komisiou. To technicky nie je realizovateľné a kontrolovateľné.
Sociálne siete si to veľmi dobre uvedomujú a dajú si záležať na tom, aby z reklám vyrieskali čo najviac peňazí a reklamy cielili. Je im úplne jedno, či to Európska únia zakáže, budú to ignorovať, lebo nemáte šancu to dokázať. Takže v skutočnosti mladých ľudí ešte viac ohrozíme a vystavíme ich väčšiemu riziku, ak na nich budeme uplatňovať overovanie veku (age verification).
Cenzúra internetu a paralela s autoritárskymi režimami
Celkovo je to taká zvláštna propaganda. Ľudská hlúposť nepozná hraníc. V verejnom priestore a kolektívnom vedomí sa neustále točíme len okolo kritiky sociálnych sietí, ale nikto nekritizuje počítačové hry, pri ktorých mladí ľudia trávia ďaleko viac času. To je veľmi zauímavé. Ľudská hlúposť nás ešte dobehne. Čudujem sa, že keď už chceme niečo regulovať, neregulujeme radšej počítačové hry.
Ďalšia veľmi nebezpečná vec spojená s overovaním veku je, že skutočne klesneme na úroveň krajín ako Irán, Čína alebo Rusko, kde funguje oficiálna cenzúra internetu. Mladí ľudia to totiž budú obchádzať tak, že si zapnú VPN. A kde sme to skončili, ak si kvôli cenzúre internetu budú musieť mladí ľudia zaobstarávať VPN? Tým naozaj klesneme na úroveň autoritárskych režimov.
Nepáči sa mi, že Európska únia už dokonca reálne diskutuje o návrhu na obmedzenie VPN. V Rusku a Číne sa menej sofistikované VPN reálne blokujú. To sa naozaj dá. Našťastie, tie sofistikovanejšie VPN sa zablokovať nedajú, čo je chvalabohu dobrá vec. Ani v Číne či Rusku nedokážu VPN úplne zakázať a vypnúť, zatiaľ na to nikto neprišiel. Zablokovať úplne všetky VPN by znamenalo nabúrať akúkoľvek bezpečnosť a šifrovanie na celom internete. V praxi by sa potom mohol ktokoľvek dostať do vášho e-mailu alebo bankového účtu, takže sa to, chvalabohu, nedá.
Oficiálny návrh Európskej komisie je navyše taký, že aj prevádzkovatelia VPN by mali povinnosť vytvoriť „zadné vrátka“, aby sa tam nejaký „veľký brat“ (napríklad Europol) mohol kedykoľvek pozrieť, kto si čo pozerá. Takýto návrh našťastie nie je technicky realizovateľné. To by bolo veľmi kontroverzné a klesli by sme tým na úroveň Číny, kde funguje tvrdá cenzúra a bez VPN nespustíte ani Google, YouTube či Facebook.
Dopad na emocionálnu inteligenciu a hrozba drogovej epidémie
Ďalším veľkým problémom, prečo je nebezpečné zakázať sociálne siete mladým ľuďom, je to, že na sociálnych sieťach sa aspoň vyjadrujú nejaké emócie – pozitívne či negatívne. Pri počítačových hrách sa však žiadne emócie neriešia. Ak teda vyženieme mladých ľudí k počítačovým hrám, deti stratia aj poslednú štipku emocionálneho myslenia a emocionálnej inteligencie.
Ak by sme nebodaj úplne zakázali sociálne siete aj počítačové hry, mladí ľudia sa začnú nudiť a vznikne nová drogová epidémia. My si strašne idealizujeme dobu, keď sociálne siete a počítačové hry neboli. Je to taký spomienkový optimizmus, ale ani vtedy nebolo všetko ideálne. Nebola náhoda, že pred 20-25 rokmi na Slovensku prepukla drogová epidémia, čo bol vážny spoločenský problém. Alkoholizmus, drogy a fajčenie boli vtedy ďaleko častejším fenoménom, pretože mladí ľudia nemali čo robiť.
Dnes tento fenomén, aj vďaka tomu, že deti majú iné aktivity na sociálnych sieťach a pri počítačových hrách, prakticky zmizol. Drogy sú na Slovensku už len okrajovým a bezvýznamným fenoménom. Ak to teraz zakážeme, opäť dôjde k tomu, že mladí ľudia budú buď cez VPN predstierať, že sú občanmi inej krajiny, kde cenzúra nie je, alebo sa budú tak nudiť, že sa opäť stane vážnym spoločenským problémom téma drog, alkoholovej závislosti a podobne. Preto si nemyslím, že toto je riešenie a že je to dobrý nápad.
Záver: Cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami
Práve preto hovorím, že hoci tento nápad môže byť zdanlivo ušľachtilý – chrániť deti je krásny a ušľachtilý cieľ – ako hovorí staré známe príslovie: „Cesta do pekla je často dláždená dobrými úmyslami.“
Môžeme niečo myslieť relatívne dobre, ale potom si neuvedomíme, že je to ako užiť liek, ktorý na jednu vec pomôže, no v desiatich ďalších uškodí. Takýto liek urobí viac škody ako úžitku a nemôžeme ho užívať. Dosiahli by sme presne opačný efekt a namiesto ochrany detí by sme ich vystavili ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Osobne si myslím, že sociálne sietie a počítačové hry sú stále menším zlom ako reálne drogovať a byť nejakým feťákom. To je môj osobný názor.
Nebezpečenstvo overovania veku v zahraničí a u nás
Ďalej v Spojených štátoch, konkrétne v štáte Kalifornia, existuje ešte oveľa nebezpečnejší návrh ako ten slovenský, ktorý je inšpirovaný najmä návrhom z Európskej komisie. Podľa neho by mal akýkoľvek server právo vypýtať si vek daného používateľa, čo je už úplne otvorená brána pre veľmi zákerných podvodníkov a nebezpečných ľudí. Keď niekto prevádzkuje nejaký server, môže potom oveľa presnejšie zacíliť svoje útoky a zneužiť zraniteľnosť mladých ľudí. V niektorých veciach je to tam ešte oveľa horšie.
Precedens „varenej žaby“ a hrozba straty anonymity
Ďalšie veľké nebezpečenstvo tohto overovania veku je to, že sa vytvára veľmi nebezpečný precedens. Ešte by to možno nebola taká tragédia, keby s takýmito diktátorskými návrhmi prišla Európska komisia a toto by bol posledný návrh, pričom by sa už nesnažila ešte viac uťahovať skrutky. Pokiaľ by už Európska komisia nechcela viac uťahovať skrutky, tu by to končilo a ďalej by to nepokračovalo, boli by sme na tom ešte veľmi dobre. Ale práve naopak, sú tu naozaj veľké obavy, aj zo strany našej kybernetickej komunity, že toto môže byť len taký jemný začiatok a postupne sa to bude pretláčať ďalej.
Bude sa postupovať efektom takzvanej varenej žaby. Keď v hrnci postupne ohrievate vodu, máte v nej žabu a len tak postupne ohrievate tú vodu, až si tá žaba ani sama neuvedomí, že už je v zásade mŕtva a uvarená, pričom ani veľmi nezbadá, ako sa tá voda zohriala. Takže aj tu, osobne si myslím, môže pokojne nastať takýto fenomén.
Sloboda na internete vs. fiktívna ochrana detí
Predstavme si napríklad nejaký väčší teroristický útok v Európe, kde zomrie nejakých 20 ľudí, ktorých nejaký terorista postrieľa. A teraz zrazu príde Európska únia s nejakým návrhom, veď preboha, tí teroristi sú nebezpeční. Infraštruktúru na deanonimizáciu internetu už máme vybudovanú, ľudia si na to nejakým spôsobom zvykli, že každý človek, ktorý chce fungovať na internete, musí odovzdať občiansky preukaz, veď to je úplne v poriadku, musíte sa ním nejakým spôsobom preukázať. Doteraz bol ten občiansky preukaz odosielaný aspoň anonymizovane, ale teraz už to nestačí. Už musí byť každý človek, ktorý sa chce na nejakej sociálnej sieti prihlásiť, pod reálnym menom. Už ho musí Europol evidovať pod jeho reálnym menom, pod akým na tej sociálnej sieti vystupuje, a podobne.
Takže takéto veci môžu byť naozaj reálne. Nehovoriac o tom, že aj keď Európska únia navrhne celkom pekný návrh, musíme si uvedomiť, že na ľudí z Europolu sa vzťahuje imunita, takže oni môžu porušiť aj zákony, ktoré by za normálnych okolností porušiť nemali, ako napríklad špehovať bežných ľudí, ktorí nie sú podozriví z trestných činov. Tieto pravidlá budú porušovať, pretože majú imunitu a môžu si to jednoducho dovoliť. To sú veľmi nebezpečné veci, veľmi nebezpečné precedensy a my nevieme, kde to ešte skončí. Jednoducho toto môže byť len taký jemný začiatok.
Ja už dlhodobo hovorím, že v najbližších asi 20 rokoch nás čaká obrovský úpadok celej spoločnosti a vidíme, že na všetkých frontoch sa takéto veci dejú. Možno až vtedy sa ľudia prebudia, keď naozaj budú musieť odosielať elektronický občiansky preukaz na to, aby sa vôbec mohli prihlásiť na nejakú sociálnu sieť. Možno až vtedy sa ľudia prebudia a zistia, že ich médiá a politici oklamali, keď im to tak krásne prezentovali pod ušľachtilým pojmom, že ideme chrániť deti. Nakoniec sa z ochrany detí vykľuje to, že budete musieť ako dospelí ľudia odosielať na každú sociálnu sieť svoj elektronický občiansky preukaz. To sú naozaj veci, ktoré sa, bohužiaľ, reálne dejú. A hotovo.
Alternatíva v podobe rodičovskej kontroly
Ďalej, aký by bol môj návrh? Pokiaľ by som bol politikom a musel by som urobiť nejaký kompromis s tým, aby sa nejakým spôsobom overoval vek na internete, dá sa to urobiť cez rodičovskú kontrolu. Aj to síce vyvoláva dosť veľké etické otázniky, do akej miery má rodič právo zasahovať do súkromia svojho dieťaťa a do akej miery ho má právo chrániť. Je to veľmi tenká hranica, ktorá je relatívna a dá sa na ňu pozerať z rôznych uhlov pohľadu. Dá sa na to dívať veľmi individuálne, pretože každý vzťah rodiča a dieťaťa môže byť odlišný, nedá sa všetko generalizovať.
Aj to vyvoláva otázniky, ale už teraz existujú dostupné softvéry na rodičovskú kontrolu, dokonca aj zadarmo. Nainštalujete dieťaťu do mobilného telefónu softvér, ktorý mu bráni v pozeraní určitých webstránok, napríklad stránok pre dospelých, alebo mu zakážete používanie nejakej aplikácie. Takže aj takéto možnosti existujú. Hoci si sám o sebe nemyslím, že by pornografia nejakému malému dieťaťu uškodila – pokiaľ ho dospelý človek do ničoho nenúti a dieťa si niečo pozrie úplne samo a slobodne, z pohľadu psychológie mu to nemôže uškodiť. Krajná pravica a kresťanskí konzervatívci majú na toto, samozrejme, úplne iný názor ako ja. Ja mám v tomto liberálnejší pohľad, zatiaľ čo oni by sa nad mojimi slovami veľmi pohoršovali. Ja však mám takýto názor.
Riešenia na demokratickom princípe a motivácia rodičov
Takže áno, existuje rodičovská kontrola a myslím si, že toto je oveľa lepší nápad. Mohli by sa napríklad viac organizovať prednášky pre rodičov o tom, aké sú možnosti rodičovskej kontroly. Ideálne by bolo, keby to fungovalo na demokratickom princípe, aby si každý rodič mohol vybrať firmu, ktorá sa mu páči, keďže ich je viacero. Myslím, že napríklad firma AdGuard poskytuje takýto softvér úplne zadarmo. Ak si zadáte do vyhľadávača „AdGuard rodičovská kontrola“ po anglicky, určite vám to nájde. Je to zadarmo a ide o open-source softvér, takže je veľmi transparentný a dobre urobený. Aj takéto veci môžu fungovať.
Samozrejme, hoci to už trochu hraničí s ľudskou dôstojnosťou, bolo by možné rodičov motivovať napríklad tak, že sociálne dávky by dostali len tí, ktorí absolvujú prednášku o problematike rodičovskej kontroly a poradenstvo v tejto oblasti. Tieto prednášky by mohlo zastrešovať ministerstvo školstva alebo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Od každého človeka, ktorý má dieťa, by sa vyžadovalo, aby na takúto prednášku išiel, a potom by už bolo na jeho slobodnom rozhodnutí, či takúto kontrolu využije. V tomto prípade je to lepšie, pretože sa to týka výhradne detí, a nie dospelých ľudí.
Riziká štátnych IT projektov a bezpečnostné diery
Navrhované opatrenia zo Spojených štátov alebo z Európskej komisie sú presným opakom – táto šikana by sa týkala predovšetkým dospelých, ktorí by museli všade odosielať svoj elektronický občiansky preukaz, hoci aj v anonymizovanej podobe. Je pravda, že technologicky sa to dá zrealizovať anonymne. To je však tiež veľké nebezpečenstvo. Oficiálne to síce funguje anonymne, ale čo ak sa objaví bezpečnostná diera? Čo ak šikovní hackeri nájdu chybu v zabezpečení a údaje už vôbec nebudú anonymné? Čo bude potom?
Vieme, ako vyzerajú štátne IT projekty, štát ich nevie poriadne manažovať. Jednorazovo si objednajú softvér od nejakej firmy, ale zabudnú na kontrakt na pravidelné aktualizácie, ktorými by sa zaplátavali bezpečnostné diery. Potom sa budeme strašne čudovať, k akému úniku súkromných údajov došlo a že šikovný hacker dokáže odhaliť reálnu identitu ľudí. To je ďalší veľmi vážny problém, ktorý reálne hrozí. A ak by to bolo pod Európskou komisiou, eurokomisár navyše nemá imunitu. Môže dokonca úmyselne vytvoriť pre Europol zadné vrátka alebo bezpečnostnú dieru, takže nepôjde o žiadne anonymné overovanie, a celé sa to zneužije.
Dvojitý meter pre Europol a národné polície
Vidíme, že aj Europol zbieral o ľuďoch až 400-krát viac dát, než mal zákonom dovolené, ale nikto za to nenesie zodpovednosť, pretože všetci majú imunitu. Všetci títo zamestnanci Europolu majú imunitu. Keby slovenská polícia urobila niečo podobné a ako Veľký brat nelegálne zbierala údaje, tí policajti by už dávno boli v base na desať rokov. Zamestnanec Europolu si to však môže dovoliť, lebo má imunitu a môže si dovoliť všetko. Môže porušiť zákon, koľko sa mu zachce. To sú dosť veľké rozdiely v tom, ako transparentne fungujú národné polície v jednotlivých členských štátoch a ako funguje Europol. Toto je naozaj veľmi vážny problém.
Technické aspekty špionáže mobilných telefónov
Iba taká malá pikoška a zaujímavosť na okraj o tom, ako funguje napríklad Europol, čo je organizácia špecializovaná okrem iného aj na extrakciu informácií z mobilných telefónov. V bežných mobilných telefónoch sa informácie nachádzajú v takzvanom dešifrovanom stave. Existuje však relatívne jednoduchý trik, ako dostať telefón opäť do šifrovaného stavu, z ktorého už nikto nedokáže tieto dáta vyizolovať. Nebudem hovoriť, o aké špeciálne triky ide, ale počul som o tom, ako niektoré veci riešia.
Pre IT vzdelaného človeka je potom veľmi náročné zistiť informácie z mobilného telefónu. Musia sa pri tom používať veľmi sofistikované triky. Aj polícia musí podozrivého človeka relatívne dlho pozorovať, policajt musí byť v civile a musí urobiť špeciálny trik. Nebudem to však nikomu prezrádzať, aby som nepomáhal pri trestnej činnosti, sú to len také drobné zaujímavosti o tom, ako sa to robí.
Európska regulácia ako nová forma neslobody
Osobne si o týchto eurokomisároch a ich úradníkoch myslím, že sú to ľudia posadnutí mocou. Keďže majú obrovskú moc, táto moc ich kazí. Nakoniec to dopadne tak, že zo strany európskych byrokratov z Európskej komisie cítim skutočne silnú túžbu čo najviac sa podobať Číne. Majú naozaj bláznivé nápady. Je to celosvetový trend – veľmi fanaticky regulovať sociálne siete, ale ako som už spomenul, robí to viac zla ako úžitku. Nakoniec to bude mať presne opačný efekt, než bol pôvodný zámer, čo je hlavný problém.
Osobne som si myslel, že skôr slovenská vláda bude v Bruseli brzdou pred takýmito návrhmi, ktoré napodobňujú Veľkého brata. Vidíme však, že sa sama vydala touto cestou. Nie som si istý, či sa pri takto silnej a masívnej mediálnej podpore dá vôbec zabrániť schváleniu takýchto bláznivých vecí. Bola by to obrovská fraška a naozaj nedôstojné, keby sa jedinou politickou silou, ktorá sa postaví proti tejto legislatíve Veľkého brata, stala krajne pravicová strana Republika. Bože chráň, aj to sa teoreticky môže stať, lebo vidím, že tento návrh má v koalícii aj v opozícii veľkú podporu. Títo politici si pritom ani neuvedomujú, čo vlastne schvaľujú.
Ľudska hlúposť naozaj nepozná hraníc. Ako som už spomenul, deti sa v dôsledku toho maximálne presunú zo sociálnych sietí na počítačové hry, čo je asi jediná vec, ktorá sa reálne stane. Sociálne siete majú, samozrejme, aj svoju temnú stránku a je na nich veľa negatívnych vecí, ale na to slúži osveta a vzdelávanie, a nie regulácie, reštrikcie a snaha všetko obmedziť a zregulovať. To je spôsob diktátorského štátu. Jednoducho sa nedá riešiť problémy diktátorskými nariadeniami a extrémnou preregulovanosťou. Už mi to naozaj pripomína Čínu, kde je internet na každom kroku sledovaný, špehovaný, cenzurovaný a obmedzovaný. Nerád by som bol, aby sme aj v Európskej únii skĺzli do takéhoto extrému.
Na druhej strane to vnímam aj z pozitívneho uhla pohľadu. Keď to porovnáme s tým, že pred sto rokmi sa Európou prehnal nacizmus, tak tento typ fašizmu, kedy je internet iba cenzurovaný a špehovaný, je vlastne len drobnosť. Nemusíme to riešiť tak tragicky, ako keby išlo o svetovú vojnu.
Sociálne siete ako útočisko pre marginalizované skupiny
Ďalším dôvodom, prečo si nemyslím, že obmedzovanie veku na sociálnych sieťach je dobrý nápad, je to, že keď má aj nejaký mladý človek napríklad pochybnosti o svojej orientácii alebo sa cíti byť súčasťou LGBT komunity, a má popritom ešte nejakých homofóbnych rodičov – keď je trebárs otec voličom nejakej najviac radikálnej, krajne pravicovej politickej strany a mama chodí každý deň do kostola, kde je fanatizovaná katolíckym kňazom v konzervatívnom videní sveta – tak v takomto prípade tomu mladému človeku asi veľmi dobre padne, pokiaľ aspoň minimálne na tých sociálnych sieťach cíti nejaké pochopenie, kde môže zdieľať svoje pocity s nejakými ďalšími členmi LGBT komunity. A ak my zakážeme tie sociálne siete, tak ten mladý človek bude mať v podstate menej možností, a to je veľký problém.
Budovanie sebavedomia a psychická podpora
Ďalším problémom je, že existujú aj mnohí ľudia, ktorí na tých sociálnych sieťach veľmi otvorene zdieľajú svoju orientáciu. Takýmto spôsobom je ten mladý človek aspoň psychicky povzbudený, že nemusí cítiť nejakú hanbu za to, že má menšinovú sexuálnu orientáciu, a môže aspoň nabrať zdravé sebavedomie. Takže osobne si myslím, že takýmto spôsobom ešte ďaleko viac ublížime tým mladým ľuďom.
Katolícka cirkev a snahy o indoktrináciu
No a, samozrejme, katolícka cirkev má kapacity dosť. Tá by najradšej namiesto sociálnych sietí videla, keby mladí ľudia využívali služby katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev organizuje obrovské množstvo rôznych spoločenských aktivít pre mladých ľudí najrôznejšieho typu. Takže, samozrejme, konzervatívni ľudia takýto zákaz sociálnych sietí okamžite vítajú, pretože potom je viac možností indoktrinizovať mladých ľudí v prospech náboženstva a náboženských ideológií.
Futuristická vízia ideálnej spoločnosti a meditácia
V úplne ideálnej, idealistickej a zdravej spoločnosti – ktorá tu určite nebude fungovať v najbližších tisíc alebo dvetisíc rokoch, možno až po nich, takže to je naozaj veľmi futuristická vízia – by mladí ľudia do osemnástich rokov nemali byť v kontakte alebo v interakcii s takýmito sociálnymi sieťami a ani s počítačovými hrami. Predovšetkým by mali všetok voľný čas venovať meditácii a meditačným technikám, ktoré majú naozaj obrovské množstvo benefitov. Človek sa takýmto spôsobom učí aj schopnosti rozjímať a racionálne myslieť.
Tým, že mladí ľudia dnes nie sú schopní rozjímať, tak im radikálne klesá inteligencia. Keď nedokážu svoju inteligenčnú kapacitu využívať naplno a nedokážu rozjímať, tak ako môžu prísť s nejakým kreatívnym nápadom? Kreativita mladých ľudí je v dnešnej dobe naprosto nulová, lebo počítačové hry a sociálne siete úplne zahlcujú ich vedomie. Mladí ľudia jednoducho nemajú čas, priestor ani energiu na to, aby sa zastavili a rozjímali. Typov meditačných techník je obrovské množstvo a tie meditačné techniky určite veľmi významne posilňujú osobnosť človeka v pozitívnom zmysle.
Samozrejme by malo byť úplnou samozrejmosťou tráviť čas takýmito vecami, pretože to sú veci, ktoré človeka skutočne obohacujú a posúvajú dopredu. V ideálnej spoločnosti by to takto malo byť. Ale diktátorsky niečo nanútiť, že sa to musí robiť takto, sa jednoducho nedá. Toto sú doslova až totalitné návrhy Veľkého brata, či už z Európskej únie alebo zo strany slovenskej vlády.
Nefunkčnosť plošných zákazov a presun detí k hrám
Je veľmi zvláštne, že toto si ani niektorí psychológovia vôbec nedomyslia. Chápem psychológov, ktorí naozaj vidia negatíva sociálnych sietí, ja mám tiež úplne rovnaký názor. Nechápem však tomu, ako môžu byť aj rôzni psychológovia, ktorí radia vláde, takí hlúpi, že ich vôbec nenapadne, aký má význam zakázať sociálne siete, keď sa aktivita mladých ľudí presunie do počítačových hier. Toto ich vôbec nenapadlo. Kde tá ľudská hlúposť, preboha živého, môže končiť?
Ľudská hlúposť je naozaj nekonečná. Neustále si každý jeden deň opakujem to staré známe príslovie Alberta Einsteina, ktorý mal tento krásny a slávny výrok, že ľudská hlúposť je nekonečná, a to je svätá pravda. Aj tu je to vidieť, takže naozaj nechápem, aký to má efekt alebo aký to má pozitívny význam. Keď na jednej strane zakážeme sociálne siete, ale deti vyženieme k počítačovým hrám, tak čo tým, preboha, vyriešime?
Postoj kyberbezpečnostnej komunity k reguláciám
V našej bezpečnostno-kybernetickej komunite sme priam zdesení takýmito návrhmi a nemáme pre ne pochopenie. Naozaj to vnímame ako bláznivé nápady, ktoré urobia viac škody ako úžitku. Riešiť nejaké problémy diktátorským spôsobom a niečo preregulovať sa jednoducho nedá. S niektorými vecami sa musíme psychicky vyrovnať a zmieriť sa s tým, že niektoré problémy nedokážeme vyriešiť. Áno, sociálne siete majú svoje negatíva, ja som si ich plne vedomý, ale nedá sa to riešiť nejakým diktátorským nariadením, pretože to prinesie ďaleko viac negatív ako pozitív.
Geopolitický boj a ekonomické súperenie medzi EÚ a USA
Ďalšou motiváciou silne regulovať sociálne siete zo strany Európskej únie môže byť aj určité súperenie medzi Amerikou a Európskou úniou. Toto súperenie medzi Spojenými štátmi a Európou tu môže byť, pretože na jednej strane je Donald Trump, ktorý hovorí, že nemá rád Európsku úniu, a uvaľuje clá na Európsku úniu. Na druhej strane sa to Európska únia snaží nejako vrátiť iným spôsobom. Európska únia už chystá nejaké pokuty pre americké sociálne siete, respektíve pre Google a tak ďalej. Zase sa to Európska únia snaží vrátiť aj takýmto spôsobom, že sa snaží zregulovať, aj keď veľmi nepríjemným spôsobom, tieto sociálne sféry. Aj to je, samozrejme, jeden z dôvodov, no určite nie je jediný a ani hlavný.
Mediálne kauzy a odpútanie pozornosti
Ďalej by som sa chcel skôr stručne vyjadriť k aktuálnym mediálnym kauzám. Ja to už tak nejako veľmi nesledujem, ale teraz sa v zásade rieši s.r.o.-čka blízka strane Smer, ktorá je napojená priamo na stranu Smer. Rieši sa, že teda aj nejakí členovia strany Smer, vrátane syna Roberta Fica, z toho majú nejaký finančný profit. To je zase dôkaz, že ľudská hlúposť naozaj nepozná hraníc. Je to znova len obyčajná bulvárna téma na odpútanie pozornosti od ďaleko dôležitejších tém. Ľudia sa zakaždým chytia a dajú sa nachytať takýmito mediálnymi propagandami.
Praktiky politických strán a prípad Igora Matoviča
No aká je v zásade pravda? Určite to robia viaceré politické strany a nerobí to len strana Smer. Ono je to také verejné tajomstvo, že úplne to isté robí napríklad Igor Matovič, pričom v zásade to je jeho jediná motivácia chodiť do politiky. Igor Matovič nemá žiadne regionálne zázemie politickej strany, nemá žiadne regionálne pobočky a nemá žiadne regionálne štruktúry. Takže on v zásade nemá žiadne výdavky na prevádzku politickej strany.
To znamená, že keby médiá boli rovnako prísne ako na stranu Smer, tak by aj u Igora Matoviča našli presne rovnaký fenomén. Našli by, že všetky peniaze z tej politickej strany, alebo veľká väčšina týchto peňazí, by skončili na bankových účtoch firmy Pavlínky, manželky Igora Matoviča. Osobne si myslím, že to určite nerobí jediná politická strana. Takých politických strán je viacero. Služby pre politickú stranu v zásade robia nejaké politicky spriaznené firmy a cez ne sa potom veľmi ľahko prelejú peniaze zase naspäť priamo k politikom. Možno niektoré politické strany to robia trošku sofistikovanejšie a nie až tak na hulváta ako strana Smer, ale v zásade je to v zákone legálne. Je to skrátka spôsob, ako takýmito bulvárnymi témami zabávať ľudí a odpútavať ich pozornosť od ďaleko dôležitejších tém.
Kritika médií a stav spoločnosti
Medzičasom, čo sa týka médií, pozorujem, že portál Aktuality.sk už načisto opustil novinárske štandardy. To sa už ani nedá nazvať médiom, je to už obyčajná PR marketingová agentúra strany Progresívne Slovensko. Porovnával som si to, a kým Denník N sa aspoň nejako extrémne nevenuje strane Progresívne Slovensko, tak médium Aktuality.sk sa im naopak venuje extrémne často a v obrovskej miere. Robia to veľmi propagandisticky, veľmi pozitívne a vždy ich len obhajujú z ich vážnych korupčných afér, takže sa to už s Denníkom N nedá ani porovnávať. Denník N ešte aspoň vtedy, keď môže, tak mlčí, ale Aktuality.sk už naozaj neviem.
Kto je ešte aj dnes čitateľom Aktualít, tak taký človek podľa mňa stratil poslednú štipku inteligencie a nejakej súdnosti. Kto doteraz nevidí, že je to propagandistický plátok strany Progresívne Slovensko, tak taký človek by mal asi naozaj vrátiť občiansky preukaz, dobrovoľne sa vzdať svojprávnosti a takisto aj voličského práva. Ľudská hlúposť je však nekonečná. Možno časť ľudí tomu aj naletí a naozaj si myslí, že to nie je žiadna propaganda, ale že je to veľmi objektívne zhodnotenie celej politickej situácie. Možno sa stále nájdu aj takí ľudia, bohužiaľ, ľudská hlúposť naozaj nepozná hraníc.
Paralely medzi IT sférou a politikou
No a ešte úplne na záver by som len takú poslednú bodku povedal, len takú malú drobnú zaujímavosť, že ako niekedy to trošku podobne ako v politike funguje, bohužiaľ, aj v nejakých IT firmách, kde aj ja pracujem. Tak keby som vám mohol hovoriť o nejakých príbehoch, tak by ste mi nechceli veriť. No, aj tam sú rôzne hádky, škriepky, naprosto bezvýznamné. Niekedy mi to skutočne pripomína… Podobne ako také deštruktívne vplyvy vidíme aj v politike, ako napríklad Igor Matovič alebo Andrej Danko, ktorí presadzujú ego a nemajú problém robiť naprostú sabotáž celej vlády, tak presne rovnaký fenomén, bohužiaľ, aj v oblasti IT firiem, takéto veci sa dejú. To keby som hovori l, aké príbehy… Sú to aj veľmi zložité odborné problematiky, tak by ste väčšinou ani nerozumeli tomu, čo by som ja hovoril. Ale nie je problém projekt za mnoho miliónov eur absolútne sabotovať. Absolútne bežná vec, proste sa to deje. Takže dokonca aj takéto veci sa dejú.
Problémy s kontrolou zamestnancov a ľudským faktorom
Alebo tak extrémne nízka kontrola samotných vlastných zamestnancov v oblasti IT firiem. Oni tam majú nejakú povinnosť niečo robiť. Ja im tam niečo, ešte nad rámec svojej vlastnej povinnosti, im teda už jednu tretinu urobím a požiadam ešte tých zamestnancov, aby to oni dokončili, nejaké dve tretiny ďalšej svojej roboty, a oni sa vedia vyhovárať. Naprosto šialené veci. Aké neskutočné konflikty tam boli. Teda, to je až neskutočná agresivita, aby si oni plnili svoju povinnosť a tak ďalej. Takže aj v medziľudských vzťahoch sa úplne bežne takéto veci dejú. Naozaj, tá politika je odrazom celej spoločnosti, ako sa my medzi sebou správame. A hovorím, to je ešte len strašne malinká drobná ukážka toho, čo som vlastne uviedol. Takže aj tie rôzne IT projekty veľmi zložitým spôsobom fungujú.
Fungovanie a úskalia open-source projektov
Tie najvýznamnejšie projekty sú open-source. Ono to veľmi, veľmi zvláštne funguje. Je to taký veľmi zložitý hybrid komerčných firiem spoločne s dobrovoľníkmi. Stále nikto nič lepšie nevymyslel ako open-source, ale nie je to dokonalé. Nie je tam jasné, kto má za čo zodpovednosť. Odhalí sa nejaká bezpečnostná zraniteľnosť, nejaká chyba, a je to tam celé, dokonca roky, nahlásené, všetci o tom vedia a v zásade sa to neopravuje. Takže takéto veci sú úplne bežné, naozaj sa to deje. Keby ste videli, ako dokonca keď sa nejaký dobrovoľník vyhovára, že on na to nemá kapacitu alebo čas, to sa dá pochopiť. Ale keď sa niekto priamo z tej firmy, ktorá to má na starosti, vyhovára, tak to už je naozaj extrém. A ešte ten človek, zamestnanec tej fırmy, je naozaj veľmi agresívny. Tak nechápem, ako to tá samotná firma môže tolerovať, nehovoriac o tom, že to je sabotáž tej samotnej firmy, ktorá to od nich vyžaduje. Tomu nepochopím, aké je to extrémne zlyhanie manažmentu celej fırmy, keď takéto niečo vôbec je dovolené. No, ale deje sa to, bohužiaľ.
V niektorých až extrémnych prípadoch sú projekty v hodnote miliónov eur doslova spláchnuté do záchodu, doslova znehodnotené aj na základe úplne obyčajných ľudských škriepok, ľudského ega, naprosto bez problémov. Takže ten open-source je veľmi dobrá vec, ale zase má to aj svoje nevýhody, že ten systém nie je jasný, kto tam má za čo zodpovednosť, alebo dochádza k sabotáži celých projektov. Niekedy ani relatívne veľké fırmy si s tým nemôžu poradiť, pokiaľ tam nie je dobrá spolupráca s tými dobrovoľníkmi, ktorí tam môžu niektoré veci doslova začať veľmi silno sabotovať. Tak aj takéto veci sa, bohužiaľ, dejú. Alebo potom aj opačne, môže zase nejakému dobrovoľníkovi sabotovať prácu nejaká tá komerčná firma. Ale to sú všetko komunitné projekty, otvorené projekty, niečo podobné, ako do Wikipédie môže hocikto prispievať, tak takisto je to aj s tými open-source kódmi. Sú to veľmi strategické softvéry alebo operačné systémy, na ktorých bežia celé servery, bez problémov.
Problém nezodpovednosti a prehadzovania viny
Alebo to funguje veľmi zložitým spôsobom. Celé tie operačné systémy sú zložené z obrovského množstva malých programov, ktoré medzi sebou musia sakramentsky dobre spolupracovať. A teraz, keď sa stane, že nespolupracujú, je nahlásená chyba a, samozrejme, môže sa jeden alebo druhý projekt prispôsobiť, buď jeden program, alebo druhý program sa môže upraviť. No a teraz tí programátori si to prehadzujú z jedného na druhého, pretože môže sa prispôsobiť aj jeden, aj druhý, a niekedy sa nechce prispôsobiť ani jeden. Prvý sa vyhovára na druhého, druhý na prvého a potom celé roky nejaká bezpečnostná diera alebo nejaká celá veľmi dôležitá funkcionalita na operačných systémoch nefunguje, pričom na nich bežia svetové servery, vrátane Google či Facebooku. A oni sa tvária, že to nemôžu opraviť, lebo jeden sa vyhovára na druhého. Takže to je úplne bežná vec.
Záver a zhoda na dôležitých témach
Takže naozaj aj v oblasti IT a v oblasti open-source projektov, ktoré majú najväčší svetový význam, to niekedy vyzerá veľmi podobne ako v politike. Sú tam veľmi drsné hádky a škriepky. Ale zase na druhej strane, v tejto oblasti sa naozaj zhodneme všetci, aj keď sa teda pohádame. V oblastiach ako chat control alebo age verification sú tie názory naozaj jednotné. Takže aspoň v niečom sa zhodneme, to je dobré. Taktiež tam nie sú vôbec nejaké odborné spory, len samozrejme, potom sú to také veľmi čisto osobné záležitosti. Z odborného hľadiska je to všetko jasné, no pokiaľ sú to už také osobné veci, kedy sa nejaké dve veľké egá nejakým spôsobom hádajú a nie sú schopné sa dohodnúť, tak to už je horšie.