Úvod do problematiky a jej komplexnosť
Tak ahojte priatelia, v tomto videu budem hovoriť o mimoriadne citlivej a kontroverznej téme, a to je problematika práva v oblasti znásilnenia, alebo v oblasti definície znásilnenia. V prvom rade je to veľmi zložitá odborná problematika. Je to celkom slušný vedný odbor v oblasti práva, ktorý je veľmi zložitý, komplexný a multidisciplinárny, pretože určite sú tam veľmi dôležité aj posudky v oblasti psychológie. Čo v stručnosti hneď na úvod poviem, je, že existujú právne úpravy v oblasti definície znásilnenia, ktoré sú obe veľmi kontroverzné a pohybujú sa v dvoch extrémoch.
Dva extrémy v právnych definíciách
Buď je tá definícia znásilnenia bizarne definovaná tak, že ani objektívne znásilnenie nie je považované za znásilnenie na strane jednej, a na strane druhej potom sú také právne úpravy v rámci Európy, ktoré zase dávajú extrémne veľký priestor na krivé obvinenia, kde sa vlastne ani nerozlišuje medzi zdravým pohlavným stykom a znásilnením. Medzi takýmito dvoma extrémami sa pohybujeme a nemám informácie ani o jednom štáte, kde by bola taká zdravá vyváženosť v tejto oblasti alebo v tejto problematike. Nepáči sa mi, že z jedného extrému do druhého ideme a neexistuje tu nejaká zdravá vyváženosť.
Legislatívne zmeny a situácia na Slovensku
Taktiež veľmi dôležitá vec je, že ani samotní právne vzdelaní ľudia si nemusia uvedomiť mnohé dopady určitých legislatívnych zmien. Samozrejme, napríklad u nás na Slovensku asi všetci ľudia s nejakou právnickou praxou vedia, že tento systém je zlý, ale si možno neuvedomia, že pokiaľ by sa to dalo do opačného extrému, čo by aj takáto legislatívna zmena mohla znamenať. Jednotlivé štáty majú veľmi pestré definície znásilnenia, teda čo sa považuje za znásilnenie a čo nie. Napríklad na Slovensku je definícia znásilnenia v zásade podmienená fyzickým násilím, pričom v opačnom prípade stačí ženu opiť a už sa to nepovažuje za znásilnenie, čo je naozaj absurdné, veľmi zlé a takto by to nemalo byť posudzované.
Škandál vo Francúzsku a mediálny vplyv
Nedávno bol nejaký veľký škandál vo Francúzsku, že nejaký zločinec, manžel, dal lieky na spanie svojej manželke a neskôr pozýval nejakých mužov, ktorí ju nejakým spôsobom hromadne znásilňovali, a nebolo to možné uznať ako znásilnenie, lebo to nebolo takto v zákone definované. Jednalo sa o veľmi podobnú legislatívnu úpravu, aká je na Slovensku. Samozrejme, vo Francúzsku už toto malo veľkú odozvu v médiách, a predovšetkým tie médiá sú prevažne krajne ľavicovo orientované, takže sa išlo z extrému do extrému, do opačného extrému. Teraz je tam právna úprava, ktorá hovorí o tom, že sa v zásade vôbec nerozlišuje medzi zdravým pohlavným stykom a znásilnením, čo je naozaj niečo úplne absurdné, že takáto právna úprava môže byť reálne tolerovaná a nejaký politik to nemá problém odsúhlasiť. Ani v samotných médiách sa vôbec nehovorí o možných zneužitiach takejto právnej úpravy.
Rozdiely medzi nesúhlasom a aktívnym súhlasom
Toto je vlastne jedna z definícií znásilnenia. Ďalšia z definícií znásilnenia je to, že tá žena musí dať najavo nesúhlas, a až vtedy, pokiaľ dá najavo nesúhlas, tak až potom je to považované za znásilnenie. To je už prísnejšia právna úprava. A potom je ďalšia právna úprava, čo sa týka definície znásilnenia, a to je to, aby to nebolo považované za znásilnenie, musí tam byť výslovne aktívny súhlas tej ženy, čo je už veľmi kontroverzné. Táto vec sa zdá tak nevinne, aj ministerka Kolíková takéto niečo navrhovala, aj niektorí poslanci si neuvedomia, že veď čo som ja zle urobil, keď som za to zahlasoval, veď som chcel pomôcť ženám, veď ja som len jedno nevinné písmeno doplnil do toho zákona, jednu nevinnú vetu, že pohlavný styk musí byť podmienený súhlasom, čo sa zdá celkom normálne. Každý normálny človek s tým musí súhlasiť, zdá sa to celkom pekné, ako to znie.
Riziká krivých obvinení a zneužívanie prezumpcie viny
Až na to, že sa nepovie aj to „bé“, že na jednej strane áno, určite to ženy v podstate viac chráni, no na strane druhej to pokušenie zneužiť takýto zákon na nejaké krivé obvinenia je tam naozaj obrovské. Pokiaľ sa nejaká manželka alebo nejaká priateľka nejakým spôsobom rozchádza, a nie v dobrom sa rozchádzajú, alebo sa rozvádza so svojím manželom či priateľom, tak tam ten muž v zásade je úplne bezmocný. V prípade, ak podá trestné oznámenie nejaká žena, aj keby tam reálne nedošlo k nejakému znásilneniu, tak ten muž sa nemá absolútne nijakým spôsobom šancu brániť. Tam sa naozaj nerozlišuje medzi zdravým pohlavným stykom a znásilnením, je to úplne tá istá rovina.
Veľmi podrobne vysvetlím, akým spôsobom by to vlastne fungovalo. Možnože ani nejakí súčasní advokáti v dnešnej dobe by si to veľmi neuvedomili, že takáto právna úprava môže byť problém. To by sa ukázalo ako problém až po nejakých možno dvadsiatich rokoch právnej praxe nejakého advokáta, až vtedy by si ten advokát uvedomil, že to nemusí byť úplne najlepšie a aké sú tam veľké nebezpečenstvá. Konkrétne vysvetlím, aké mechanizmy spôsobujú to, že sa v zásade vôbec nerozlišuje medzi znásilnením a zdravým pohlavným stykom v mnohých prípadoch. Nedá sa to úplne generalizovať na všetky prípady, ale takéto prípady môžu byť dosť bohaté.
Kritika radikálneho feminizmu a majetkové spory
Mimochodom, túto kontroverznú právnu úpravu má asi jedna tretina štátov Európskej únie. Majú takéto až veľmi kontroverzné úpravy tej úplne najprísnejšej definície znásilnenia, ktoré naozaj posilňujú ochranu žien na strane jednej, no na strane druhej sa už nepovie aj to „bé“, že to pokušenie a riziko tých krivých obvinení je naozaj veľké. Radikálne feministické hnutia vlastne tvrdia, že disponujú nejakými štatistikami, že prakticky k žiadnym krivým obvineniam nedochádza, ale reálne takéto štatistiky neexistujú. Nedajú sa takéto štatistiky nijakým spôsobom robiť, teda koľko je reálnych a koľko je krivých obvinení, to jednoducho nikto nevie.
To je vlastne ďalšia lož napríklad toho krajne feministického a krajne ľavicového hnutia. Napríklad aj ministerka Kolíková hovorila, že žena nikdy nemá dôvod nejakým spôsobom krivo obviniť svojho manžela alebo nejakého partnera. To je tiež ďalší omyl, zvlášť pokiaľ ide o nejaké veľmi búrlivé rozchody alebo rozvody, tam tá motivácia môže byť dosť veľká. Ďalšia motivácia môže byť napríklad vydieranie manžela za účelom rozvodu, kedy tá žena počas rozvodu chce získať čo najviac peňazí a čo najviac majetku. Môže takýmto spôsobom bývalého manžela vydierať pri delení majetku, že „pokiaľ mi nedáš aspoň 70 % svojho majetku, tak ťa môžem obviniť ex post, že si ma celý posledný rok znásilňoval“. V zásade sa ten muž už nemá šancu brániť, tam je to naozaj vážny problém, pretože sa už vychádza z prezumpcie viny a nie z prezumpcie neviny, čo je už dosť zlé.
Chirurgická metafora legislatívy
Ďalší problém je to, že v zásade ten zákon veľmi hrubým spôsobom, tá najprísnejšia definícia znásilnenia, posudzuje, čo je znásilnenie a čo nie. Je to také obrazné prirovnanie, ako keby sme vylievali nielen tú vodu, ale aj to dieťa z tej vaničky. Je to možno trošku eufemistické, ale možno ešte lepšie prirovnanie by bolo to, akoby sme pri tých starších právnych úpravách prakticky metaforicky neoperovali slepé črevo vôbec, a teraz namiesto slepého čreva si tí lekári vytvorili nejakú novú metódu, že nevyoperujú len slepé črevo, ale vyoperujú celé hrubé aj tenké črevo spoločne s ním. Z jednej katastrofálnej právnej úpravy ideme do druhej katastrofálnej právnej úpravy a nemožno to vnímať ako nejaké víťazstvo. Lobizmus toho krajne ľavicového feministického hnutia je aj v médiách veľmi silne prítomný a ten lobing je veľmi silný v tom, aká je to naprosto bezchybná a dokonalá právna úprava, kde absolútne nehrozí nejaké krivé obvinenie.
Vydieračské mafie a absencia medzistupňov
Ďalší typ krivého obvinenia a veľmi silnej motivácie môže vznikať v rôznych vydieračských mafiách. Tie môžu nejakým spôsobom nalákať mužov do postele, pričom za tými ženami budú stáť doslova mafie, ktoré môžu potom tých mužov následne vydierať štýlom „pokiaľ mi nedáš 5 000 eur, tak máš na krku krivé obvinenie zo znásilnenia“, hoci k žiadnemu znásilneniu nedošlo. Ten muž nebude mať ani veľkú motiváciu sa brániť, lebo je to veľmi citlivá vec vôbec dávať trestné oznámenie na takýchto vydieračov, takže možno skôr radšej nejaké výpalné zaplatí. Toto sú veci, ktoré reálne môžu existovať a nemožno ich vnímať ako fiktívne.
Ďalší problém je to, že v takejto právnej úprave sa len rozlišuje, či je nejaké znásilnenie alebo nie je, ale nehovorí sa nič o individuálnych prípadoch, ktoré môžu mať rôzny stupeň závažnosti a rôzny priebeh. Všetko sa to prakticky zlieva – zdravý pohlavný styk, ktorý je dobrovoľný, so znásilnením. Všetko sa to do jedného gulášu takto zamieša a žiadne medzistupne medzi tým neexistujú, čo je naprosto absurdné. Tvrdiť, že je to nejaká dobrá právna úprava, a že ideme teraz otvárať šampanské, ako ženám pomôžeme, je síce pravda, že ženám pomôžeme, ale radšej sa potom nepýtajme, koľko tam bolo krivých obvinení, na čo je to pokušenie naozaj veľké.
Pohlavný styk počas spánku
Ďalšia veľmi kontroverzná vec je to, či má byť pohlavný styk, pokiaľ tá žena spí a vtedy dôjde k pohlavnému styku, definovaný ako znásilnenie alebo nie. To je mimoriadne kontroverzná vec, ktorá by sa naozaj mala veľmi individuálne posudzovať. Nemala by byť takáto aktivita nejakým spôsobom dávaná na jednu a tú istú rovinu so znásilnením v pravom slova zmysle. Tu sa prakticky absolútne nerozlišuje medzi jednou a druhou vecou a všetko sa to zlieva do niečoho jedného. Práve preto je to veľmi nebezpečné, pokiaľ sa tam len nejaké jedno písmeno do zákona pridá, ako to Mária Kolíková chcela riešiť. Je to niečo úplne absurdné.
Práve naopak, čím je ten zákon podrobnejší, tým je to lepšie a tým sa vlastne o to viac zníži riziko zneužitia toho zákona na nejaké krivé obvinenia. Toto práve tým radikálnym feministickým hnutiam vyhovuje. Malo by to byť v trestnom zákone veľmi jasne definované, kedy sa ten pohlavný styk v rámci spánku považuje za znásilnenie a kedy nie. Či tam v prípade spánku stačí, za akých okolností je vhodný, alebo za akých okolností by mal byť ten aktívny súhlas a za akých okolností musí tá žena vyjadriť nesúhlas, aby sa to považovalo za znásilnenie. Takéto veci treba veľmi individuálne, špecificky a precízne zadefinovať, pretože nemôžeme takéto veci dávať paušálne na jednu rovinu.
Rozlíšenie manželských a nových vzťahov
Ďalej sa tam musia v prípade toho spánku jasne zadefinovať alebo jasne rozlišovať, či sú to nejakí manželia, či sú to nejaký pár, dlhodobý pár, ktorí dlhodobo fungujú, alebo sú to nejaký pár, ktorí sa ako prvýkrát stretli v posteli, tak aj takéto veci by sa tam mali reálne zohľadňovať, pretože toto sú velikánske rozdiely. Pokiaľ nejaké dlhé roky sa nejaký pár medzi sebou pozná, tak asi už aj vedia, čo majú od seba čakať, za akých okolností, akým spôsobom sú dohodnutí a tak ďalej. Takže tam treba veľmi, veľmi individuálne, veľmi citlivo zvažovať, že aký spôsob a čo, kde, kedy, ako má posudzovať, lebo v opačnom prípade ten priestor na to krivé obvinenie je naozaj obrovitánsky.
V prípade, že sa jedná o nejaký dlhodobý pár alebo manželský pár, tak v takom prípade, aby sa to považovalo za znásilnenie, tam musí tá žena vyslovene vyjadriť nesúhlas a až vtedy by sa to malo považovať za znásilnenie. Naopak, pokiaľ sú to ľudia, ktorí sa vzájomne až tak nepoznajú, tak v takom prípade by asi malo to byť podmienené aj tým aktívnym súhlasom.
Aktívny a neverbálny súhlas
Ďalšia veľmi kontroverzná vec, ktorá sa naozaj z dôvodu nejakej politickej korektnosti o tom nemá hovoriť, je to, že či sa považuje aktívny súhlas za aj nejaký neverbálny spôsob komunikácie. Ten neverbálny spôsob komunikácie je veľmi bohatý. Aké formy neverbálneho spôsobu komunikácie môžu tu byť? Nejaká gestikulácia, tváre alebo mimika, mimika tváre. Môže tu byť čisto telepatická komunikácia, čo je ako úplne bežné, keď majú citovú väzbu nejaký pár medzi sebou. Tak bez ohľadu na to, či veria na nejakú telepatiu alebo neveria, či sú to nejakí ateisti, materialisti alebo nie, tak všetky páry úplne spontánne, bez toho, aby si to aj uvedomovali, ovládajú telepatiu. Takže vedia nejakým spôsobom vycítiť, čo od seba chcú. Takže aj tá telepatická komunikácia tam určite funguje. Ďalšia možná možnosť komunikácie je reč tela, ktorá je ďalší veľmi dôležitý typ vlastne neverbálnej komunikácie.
Právna neistota a hrozba pre manželské páry
A teraz, či vlastne ten neverbálny súhlas sa považuje za súhlas, alebo sa nepovažuje za súhlas. To sú veci, ktoré musia byť veľmi jasne a jednoznačne definované aj v trestnom zákone. Čo sa považuje za neverbálny súhlas a čo sa nepovažuje za neverbálny súhlas. V opačnom prípade ten priestor na krivé obvinenia je naozaj obrovský a to si málokto uvedomuje, že je to vážny problém. Jednoznačne aj ten neverbálny súhlas by sa mal považovať za súhlas. To je ako vec diskusie, to je jasné, pretože v takom prípade by sme asi všetkých, skoro všetky manželské páry už považovali za sexuálnych násilníkov. Takže to úplne jednoznačne si myslím, že to by už bolo veľmi choré, ak by sa takéto niečo nepovažovalo za súhlas. To ani tie najtvrdšie a najviac extremistické feministky by si takto verejne nedovolili na rovinu spochybniť. Ale musí to byť jednoznačne v tom zákone jasne definované, pretože v opačnom prípade si to naozaj môžu veľmi svojsky interpretovať polícia, prokurátori a súdy.
Kontrola súkromia v EÚ a Spojenom kráľovstve
Takže je to taký zvláštny paradox, také zvláštne protirečenie, že na jednej strane sa tvárime, že ako nám ide veľmi o ľudské práva, ale aj ten človek, ktorý je krivo obvinený, aj on má nejaké ľudské práva. Sú to také trošku pomýlené tie ľudské práva, také zvláštne protirečenie. Vidíme to aj napríklad v Európskej únii, keď Európska únia navrhovala nejaký chat control. Bolo to pod zámienkou nejakej ochrany detí, ale to bola len zámienka. Ale na základe údajnej ochrany detí sa v zásade chcela Európska komisia zahrať na veľkého brata, ktorý by špehoval všetky súkromné správy bežným ľuďom. Takže v takom prípade, keby takéto niečo prešlo, tak Európska únia by nemohla nejakým spôsobom zazlievať Číne nejaké porušovanie nejakých ľudských práv, pretože špehovanie nejakých správ súkromných, teda to má fakt veľmi ďaleko od ľudských práv a od ochrany súkromia.
Alebo vo Veľkej Británii napríklad už teraz platí takýto zákon, ktorý je skutočne ako naozaj. Veľká Británia už naozaj nemôže nejakým spôsobom vyčítať Číne, že oni porušujú nejaké ľudské práva, keď Veľká Británia robí úplne to isté. Tam už vás veľký brat kontroluje na internete. Tam už neexistuje anonymný internet. Tam v prípade, že chcete ísť na nejaký obsah pre dospelých, alebo pokiaľ si chcete cigarety alebo alkohol kúpiť cez internet, tak už musíte vyplniť občiansky preukaz nejakej vyššej autority, odovzdať nejaký občiansky preukaz, až potom vás vlastne jednoducho pustia. Takže toto už je úplne koniec vlastne, a to je otvorený zánik slobodného a anonymného internetu. Toto už je systém veľkého brata, o ktorom sa ani včera ani nesnívalo, že môžu aj západné štáty takto klesnúť na úroveň nejakej Číny, kde je oficiálne ten internet cenzurovaný. Toto je už tá forma cenzúry, že pokiaľ bez toho, aby ste ukázali, odovzdali niekomu občiansky preukaz cez internet, tak ani vás nepustia na nejaké webstránky. Takže tá Veľká Británia naozaj už nemá čo zazlievať, čo sa týka porušovania ľudských práv Číne. Oni sami sa hrajú na veľkého brata, ktorý kontroluje. A tiež je to pod zámienkou ochrany detí, tak sa musia dospelí ľudia, nakoniec sa to netýka detí, ale dospelých ľudí, ktorí musia odovzdávať fotografiu svojho občianskeho alebo kópiu svojho občianskeho preukazu kadekome, čo sa dá všelijakým spôsobom zneužiť, takýto únik veľmi citlivých dát. Ale hlavne, že oni sa tvária, že oni sú nič, my muzikanti, my žiadne ľudské práva neporušujeme.
Priebeh policajného vyšetrovania a úloha advokáta
Trošku som odbočil od témy. Takže ešte teraz, aby som sa dostal k tej hlavnej pointe, že vlastne ako je to vôbec možné, že ten zákon vlastne nerozlišuje medzi zdravým pohlavným stykom a dobrovoľným pohlavným stykom a znásilnením? Že ako to môže až do takéhoto extrému dôjsť? Tak samozrejme, nič sa nedeje, pokiaľ na vás nikto žiadne trestné oznámenie nedá. No v prípade, že sa rozvádzate alebo rozchádzate s nejakou partnerkou, už to problém môže byť. A tam sa už naozaj musíte veľmi silne modliť, aby tá partnerka, aby ten rozchod naozaj bol mierumilovný a nebol nejaký búrlivý, lebo v opačnom prípade, pokiaľ sú nejaké silné emócie, tak tá žena si môže byť veľmi dobre vedomá, čo môže tým spôsobiť.
Takže ako to vlastne funguje? Keď ste bežne nejakým spôsobom, je na vás podané trestné oznámenie, tak policajti vás predvolajú, vyšetrovateľ si vás predvolá a budete jednoducho vypovedať na tej polícii, čo je úplne štandardný postup. Väčšina ľudí si ani nenapadne, že má možnosť využiť nejakého advokáta. Dokonca aj na tom policajnom výsluchu máte právo si vlastného advokáta doniesť a ešte predtým sa máte právo poradiť s nejakým advokátom. Ale kto nie je nejako právne vzdelaný a kto si neuvedomí túto dôležitosť tejto veci, čo je väčšina ľudí, nejakých 95 % ľudí si ani neuvedomí, že má takéto možnosti, má takéto práva, tak v takom prípade jednoducho máte smolu. V zásade, v prípade, že naozaj natrafíte na nejakého dobrého kvalitného advokáta, tak ten advokát vám veľmi jasne vysvetlí, akým spôsobom máte komunikovať s tým policajtom. Nesmiete ani v náznaku naznačiť čokoľvek, čo by sa dalo interpretovať, že ten súhlas nebol dostatočný. Automaticky, ak ten policajt vycíti na tom policajnom výsluchu, že ten súhlas pri tom pohlavnom styku čo i len jeden jediný raz nebol dostatočný podľa neho, pokiaľ to on takto vyhodnotí, pokiaľ takto interpretuje vaše slová, tak hoci nemuselo dôjsť objektívne k nejakému znásilneniu, ten policajt to môže vnímať ako priznanie sa k trestnému činu.
Tlak na policajné štatistiky a hrozba priznania
Takže na toto si treba dať veľký pozor, to si ani možno niektorí advokáti by si uvedomili až po reálnej praxi, že aký je to vážny problém. Že jednoducho tam už ten policajt si to môže interpretovať takýmto spôsobom a v takom prípade, pokiaľ sa vy raz na policajnom výsluchu priznáte k niečomu, tak už to neodvoláte. Tam už máte trest veľmi jasný. Bežný človek si ani nemusí úplne uvedomiť, ktorý nie je nejako právne vzdelaný, že ako je to veľmi nebezpečné, v akej nebezpečnej situácii je, že môže byť naozaj veľmi vážne krivo obvinený. Ďalšia vec, môže vám ten policajt dávať nejaké sugestívne otázky. Aj ten policajt môže vnútiť vám nejaké odpovede, aby ste sa priznali k tomu znásilneniu, že ten súhlas nebol podľa neho dostatočný, alebo nebol podľa neho ten súhlas a hotovo. A ani neviete, k čomu ste sa vlastne priznali, k trestnému činu, a že už to máte naozaj spočítané. Takže v prípade, že nedôjde k nejakej porade predtým policajným výsluchom s nejakým advokátom, prípadne pokiaľ ten advokát nie je priamo v miestnosti, kde sa vypočúva, tak v zásade ten muž to má úplne spočítané v prípade krivého obvinenia. Tam sa ten muž nemá akýmkoľvek spôsobom brániť.
V tomto spočíva tá hlavná pointa. A to nefunguje len na Slovensku takýmto spôsobom, ale aj kdekoľvek inde v zahraničí to úplne rovnako funguje. Takisto na tých policajtov je vyvíjaný aj dosť veľký tlak psychický, že musia mať nejaký minimálny počet obvinení alebo nejaké obžaloby. Policajt je od toho, aby prenasledoval kriminalitu a aby stíhal kriminálnikov. Napokon, ak sú tie štatistiky slabé, tak z najvyššej policajnej hierarchie, tí najvyššie postavení policajti – na Slovensku je to prezident Policajného zboru – jasne že bude veľmi silne tlačiť na to, aby tí policajti mali nejaký minimálny počet obvinení, pokiaľ ich štatisticky majú príliš málo. A v takom prípade ten policajt môže byť pod veľmi nepríjemným tlakom a môže jednoducho aj omylom nejaké sugestívne otázky klásť, v prípade, že nemáte advokáta pri sebe. A môžete, ani nemusíte ani vedieť, ako ste sa v zásade priznali ku trestnému činu. A to, keď sa priznáte, tak už sa s vami nikto ani nebude potom neskôr na nejakom súdnom pojednávaní baviť. Už bude neskoro odvolávať to vaše priznanie. To už asi ten sudca ani prokurátor veľmi brať vážne nebude.
Individuálne posudzovanie a psychické traumy
Ďalšia takáto vec, ku ktorej môže dôjsť, je to, že nie je znásilnenie ako znásilnenie. V každom prípade každý prípad by sa mal posudzovať individuálne. V prípade, že ten súdny znalec príde na to, že tá žena nebola nejako psychicky poškodená, pretože to reálne znásilnenie je taká vec, kde tá žena má naprosto doživotne veľmi ťažké psychické následky, psychické traumy. No ale môžu byť aj také nejaké prípady, kde len nejaký blbec, nejaká blbosť podá nejaké trestné oznámenie, nevie, čo s tým spôsobí. A príde sa na to, že súdny znalec síce uzná, že tá žena absolútne nemá nejaké žiadne následky, že bola to len nejaká zábava a napriek tomu tam bude sa k tomu pristupovať úplne rovnako ako k naprosto nejakému surovému znásilneniu. Takže to by sa malo tiež veľmi individuálne ku každému jednému prípadu pristupovať. A tiež by tam mala byť, myslím si, môj názor je taký, že by aj nejaký ten trestný poriadok, alebo nejaké iné zákonné regulácie by mali jasne dávať aj povinnosť, že za každým v prípade každého znásilnenia urobiť nejaký súdnoznalecký posudok. Výška trestu jednoznačne musí byť určená na základe toho, že akú ujmu psychickú tá obeť na sebe mala. Musí sa takáto vec veľmi jasne zadefinovať a veľmi jasne zohľadňovať.
Potreba prísnejšej a rozumnejšej legislatívy
No a ďalšia vec – jednoznačne som ja za to, aby sa tá legislatíva sprísňovala v oblasti toho znásilnenia v porovnaní s tým, čo je teraz napríklad na Slovensku alebo v Česku, kde je to znásilnenie definované len na základe podmienenia násilia, čo je nesprávne. Ale musí to byť urobené naozaj rozumne a naozaj správne, aby sa nielen hovorilo o tom, že treba sprísňovať tú legislatívu, ale aby sa aj počítalo v takejto legislatívnej úprave s tým, že môžu existovať aj krivé obvinenia, a tie krivé obvinenia minimalizovať.
Spravodlivý súdny proces a individuálny prístup
Taktiež je veľmi dôležité, aby ten súdny proces bol celý spravodlivý, aby aj tá právna úprava bola naozaj spravodlivá, aby sme tu do jedného gulášu nedávali nejaké relatívne malé drobnosti, pokiaľ nejaký manželský pár bude mať pohlavný styk počas spánku, aby sa takéto veci nedávali na jednu rovinu s nejakými reálnymi znásilneniami, kde môžu byť aj veľmi ťažké a dlhodobé psychické následky z toho. Takže tam treba veľmi individuálne k tomu pristupovať.
Problémy súdnej praxe na Slovensku
Ďalší problém, čo sa týka spravodlivosti procesu na Slovensku, je to, že vraj je taká nepísaná pravda, ktorá je ale veľmi tvrdo, veľmi intenzívne a veľmi dobre dodržiavaná – je to, že v zásade sudca je len akýsi pasívny pozorovateľ celého procesu, ktorý vždy odsúhlasí tú najnižšiu možnú trestnú sadzbu, ktorú mu ten zákon umožňuje. Aj napriek tomu, že tá legislatíva je sama o sebe na Slovensku dobre robená, tak tá reálna legislatívna prax v praxi je veľmi zložitá a je veľmi zlá, veľmi zle týmto spôsobom robená, že ten sudca vlastne odmieta prevziať na seba zodpovednosť a aj určiť objektívne tú výšku trestu.
Zodpovednosť sudcu pri určovaní trestov
Vraj sa to robí len veľmi zriedka pri tých rozsudkoch, že naozaj ten sudca nejako individuálne ten trest zváži, že spravidla sa vždy ide len na tú najnižšiu možnú sadzbu, ktorú ten zákon umožňuje, čo je dosť blbý zvyk. To by asi bolo treba úplne od základu preškoliť sudcov, aby naozaj aj oni boli tými ľuďmi, ktorí prevezmú zodpovednosť – nielen prokurátor, aby prevzal zodpovednosť za nejakú výšku trestu, ale predovšetkým aby to bol ten sudca, ktorý nakoniec rozhodne a naozaj spravodlivo a individuálne zváži tú výšku trestu. Pretože toto je dosť taká vyčítaná vec, že keď sa nejakým spôsobom dá nejaký väčší rozsah maximálneho a minimálneho trestu, čo sa týka trestnej sadzby, tak sa vraj v praxi vždy ide na tú najnižšiu možnú sadzbu v reálnej súdnej praxi, čo je samozrejme veľká chyba.
Manipulácia a zneužívanie duchovnej autority
Ďalej existujú aj také typy znásilnenia, kde dokonca môže aj tá obeť súhlasiť, dokonca aj verbálne môže súhlasiť s nejakým znásilnením, a napriek tomu je to znásilnenie, aj keď pri tom pohlavnom styku mohla tá obeť vysloviť súhlas. Takýto prípad je minimálne jeden v Českej republike, ktorý bol aj nejako medializovaný, keď tá žena aj s takouto citlivou vecou bola ochotná prehovoriť, a dokonca mala aj posttraumatický stresový syndróm, čo sú veľmi ťažké psychické následky. Jednalo sa o sexuálne zneužívanie zo strany kňaza, katolíckeho kňaza, ku ktorému dochádzalo v dospelosti. Teda aj tá žena, keď mala viac ako osemnásť rokov, tak napriek tomu dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu tohto typu, respektíve ku znásilňovaniu, že tá obeť tohto trestného činu bola tak veľmi silne zmanipulovaná tým katolíckym kňazom a tou jeho vysokou duchovnou autoritou.
Keď ten katolícky kňaz povie, že toto je Božia vôľa, že Pán Boh si to praje a je to veľká cnosť, pokiaľ budeš súhlasiť s tým pohlavným stykom, tak je to vlastne tvoja povinnosť súhlasiť, lebo to Pán Boh od teba chce a ja som ako prostredník Pána Boha, takže keď to ja hovorím, že musíš súhlasiť s tým pohlavným stykom, tak samozrejme tá obeť aj verbálne môže povedať, že áno, súhlasím s tým pohlavným stykom. Až na to, že potom mala tá žena posttraumatickú stresovú poruchu, na psychiatriu musí chodiť a tak ďalej.
Potreba precíznejšej definície v zákone
Samozrejme, že aj takéto veci dokonca nepokryje ani takýto zákon o podmienenom súhlase v prípade definície znásilnenia, takže aj tieto veci by sa jednoznačne mali v zákone sprísňovať. V prípade, že pokiaľ niekto zneužije svoju duchovnú autoritu a nejakým spôsobom dokáže tú obeť zmanipulovať, že ju dokáže presvedčiť na základe nejakej manipulácie, aby súhlasila s tým pohlavným stykom, tak aj vtedy aby sa to vnímalo ako znásilnenie. Som jednoznačne za to, aby sa aj v tejto oblasti tá legislatíva jednoznačne sprísňovala.
Ono to sprísňovanie legislatívy je jedna vec, hovorím áno, ale jednoducho musí sa to robiť úplne inak. Nepoznám ani jeden štát, ktorý by mal tú legislatívu urobenú naozaj dobre. Tam treba veľmi jasne odlíšiť niekoľko mnohých individuálnych prípadov, aspoň zopár som ich vymenoval, kde treba veľmi jasne povedať, kedy a za akých okolností sa vyžaduje aktívny súhlas a kedy a za akých okolností, aby sa to považovalo za znásilnenie, je treba vyjadriť naopak nesúhlas. To sú veľmi odlišné veci a treba to veľmi citlivo zvažovať, že kde takto a kde takto to má byť posudzované.
Riziká spojené s návykovými látkami a liekmi
V prípade toho takzvaného aktívneho súhlasu sa argumentuje, že áno, to treba robiť hlavne kvôli tomu, čo ak je tá žena pod vplyvom alkoholu alebo čo ak je pod vplyvom nejakej drogy, alebo čo ak je nejako uspatá vysokou dávkou nejakých liekov na spanie, kedy tá žena je naozaj v stave veľmi podobnom ako byť v anestézii. Vtedy tá žena je naozaj úplne v bezvedomí a niekedy aj keby ste s ňou začali lomcovať, tak sa jednoducho nezobudí.
V prípade, že je tá dávka tých takzvaných benzodiazepínov, čo sú lieky na spanie, dostatočne vysoká, tak to je úplne to isté čo anestetikum. Dokonca sa benzodiazepíny ako anestetikum reálne používajú, môžete naozaj toho pacienta úplne operovať a on necíti tú bolesť. A sú dostupné aj v tabletkovej forme, sú to relatívne dostupné lieky, ktoré vám hocijaký lekár predpíše. Môžete to niekomu šupnúť a v zásade sa vyhnete tomu znásilneniu.
Rozlišovanie stavov vedomia
Toto je veľmi nebezpečná vec, ak sa vlastne tá legislatíva až príliš sprísni z jedného extrému do druhého extrému, z jedného chorého extrému do druhého chorého extrému, kedy sa absolútne nerozlišuje to, že tá žena v niektorých situáciách môže byť doslova pod anestetikom. Je veľký rozdiel, pokiaľ je nejaká žena naprosto pod anestetikom a za takýchto okolností je znásilňovaná, a je naopak veľký rozdiel, ak je tá žena pri plnom vedomí.
Tak tam sa musí veľmi jasne odlišovať, ako sa má postupovať v prípade bezvedomia a naopak, ako sa má postupovať pri plnom vedomí tej ženy a ako sa má postupovať pri prirodzenom spánku. Pokiaľ sa aspoň medzi týmito tromi prípadmi nerozlišuje, tak ten priestor na to krivé obvinenie je príliš vysoký a príliš veľký.
Význam súdnolékarskych posudkov a psychickej ujmy
Taktiež ďalšia vec, ktorá by sa mala veľmi jasne zvažovať a čo by malo byť podľa mňa nielen právo, ale dokonca povinnosť zo strany orgánov činných v trestnom konaní, je si aj ten súdnolékarsky posudok v každom jednom prípade vypýtať, aby sa potom vymerala tá výška trestu aj podľa miery tej psychickej ujmy, ktorú tej obeti spôsobia. Toto vôbec nie je nejaká samozrejmosť, toto nejaké tie radikálne feministické hnutia absolútne nejako nezaujíma, hoci majú obrovský priestor aj v politike, aj v médiách.
Záver a volanie po precíznosti
Tu je veľmi dôležité, aby sa vlastne rozlišovalo, a o tom možno ešte ďaleko viac. Možno som nevymenoval úplne ešte všetky možné prípady všetkých možných typov, či už fiktívnych alebo reálnych znásilnení. To som vymenoval možno len nejakých pár príkladov, ako je veľmi dôležité individuálne postupovať. Možno je ešte ďaleko väčšie množstvo nejakých prípadov, kde sa naozaj musí nejako individuálne a osobitne postupovať. Malo by to byť všetko nastavené jasne a chirurgicky presne, a nie takýmto spôsobom, aby tu bol priestor na zneužitie či už jednej alebo druhej strany, či už jedného alebo druhého extrému. A to vidíme, že bohužiaľ tá legislatívna úprava je naprosto šialená a naprosto absurdná. Ani jeden jediný štát to nemá aspoň trochu normálne, aspoň trochu slušne, aspoň trošku dôstojne urobené. Všetko je to z jedného extrému do druhého extrému.