Úvod: Politika, spoločnosť, médiá a vymenovanie Romana Krpelana za šéfredaktora denníka SME
Tak ahojte, priatelia. V tomto videu budem hovoriť o téme politika, spoločnosť a médiá.
Asi začnem takou kauzou, ktorá ma za posledný čas asi najviac oslovila, a to je vlastne to, že – nie je to úplná novinka, však on už je niekoľko mesiacov šéfredaktorom – šéfredaktorom denníka SME sa stal Roman Krpelan.
Je to až neuveriteľné, akú drzosť aj samotní novinári majú. Naozaj sú ľudia veľmi oklamaní aj tými médiami a ja zo svojej pozície človeka, ktorý svojho času videl do veľmi vysokých politických kruhov, do naozaj zákulisných hier, a to nielen politiky, ale aj médií, môžem povedať, že mám iné informácie ako to, čo sa vy dočítate v médiách. Určite ma aj tento pohľad naučil byť ďaleko viac kritický nielen k politike, ale rovnako aj k médiám, kde sa robia ešte ďaleko špinavšie veci ako v samotnej politike.
Absencia kontrolných mechanizmov a zákulisné praktiky v médiách
V politike sú veľmi silné mechanizmy kontroly, ale naopak v médiách sú tieto kontrolné mechanizmy extrémne slabé. Tým, že sú slabé, tak sa to, pochopiteľne, zneužíva, ako sa len môže. Dávajú sa nejaké zákulisné alebo tajné úplatky novinárom, aby buď o niečom písali, alebo nepísali, a podobné veci. Keď politik urobí nejakú korupciu, tak je tam vysoká pravdepodobnosť toho, že sa to nejakým spôsobom odhalí, či už opozíciou alebo médiami. Pri novinároch to však funguje úplne inak – oni si môžu v pokoji prijímať úplatky a nikto im na to nepríde.
Bývalý politik Roman Krpelan na poste šéfredaktora SME a dvojitý meter novinárov
Kauza Romana Krpelana je dosť vážny problém, pretože samotný denník SME je veľmi vyhranený voči politikom, špeciálne voči súčasnej vládnej koalícii. Práve preto, keď sú takto kritickí, by sa mali aj v denníku SME snažiť byť jednoducho lepší ako tí politici, naozaj byť lepší od tých politikov. To tam však vôbec nevidíme.
Už samo osebe je naprostá drzosť vôbec dať za šéfredaktora človeka, ktorý bol politik, bývalý štátny tajomník – čo je veľmi vysoká funkcia, druhá najvyššia po ministrovi –, respektíve presnejšie vedúci služobného úradu, pričom aj táto funkcia je hneď najvyššia po ministrovi. Toto je úplný výsmech. Ja už s prepáčením neviem, čo ešte ľudia musia vidieť alebo počuť, aby reálne prestali veriť médiám, lebo toto je už naozaj cez čiaru. Jednoducho je to politik. V poriadku, nech je Krpelan zamestnaný v denníku SME, ale preboha nie na poste šéfredaktora. Keby som bol šéfredaktor, tiež by som mu dal asi nejakú šancu a úplne by som toho novinára nevyhodil, ale posadiť ho na pozíciu šéfredaktora? Veď to je naprostý výsmech. Novinári žiadajú od politikov transparentnosť, a pritom si samotní novinári nevedia urobiť poriadok u seba samých. To je niečo neuveriteľné.
Kritika slovenskej žurnalistiky a spochybnenie investigatívnej nezávislosti
Toto ešte vôbec nie je najväčší problém. Ešte ďaleko väčší problém je to, že pri Romanovi Krpelanovi je veľmi vysoké podozrenie, že bol namočený vo veľmi vážnej korupčnej afére. Aby toho nebolo málo, toto je ešte ďaleko vážnejší problém.
Na jednej strane bojujeme proti korupcii alebo sa tvárime, že bojujeme proti korupcii, no v skutočnosti na Slovensku žiadna investigatívna žurnalistika neexistuje. Všetko sú to len veci, ktoré sa zneužívajú na politický boj. Skutočná, úprimná investigatívna žurnalistika na Slovensku neexistuje. Všetko je to len na zákazku, na objednávku. Novinári píšu len vtedy, keď im niekto zaplatí, a píšu na základe objednávky. Nie je to tak, že by slobodný novinár úprimne a slobodne objavil nejakú korupčnú aféru. Nie, je to proste len objednávka v rámci politických bojov. Píšu o tom len kvôli tomu, že sa im platí.
To, čo sa deje v médiách, je naozaj neskutočne špinavé. Predovšetkým neexistuje slobodná žurnalistika, čo je priam až desivé, pretože väčšina ľudí verí v jej existenciu. V skutočnosti nič také ako slobodná žurnalistika neexistuje. Všetci novinári sú, úprimne povedané, predajní, je to nesmierne špinavé a píšu na základe toho, čo im kto zaplatí. Je to naozaj nechutné.
Kauza štátnych dotácií pre rodinu Michala Šimečku a rola Romana Krpelana
Toto už zachádza do veľkého extrému, lebo Roman Krpelan bol, či už priamo alebo nepriamo, zapletený do kauzy dotácií pre organizácie a nadácie mamy šéfa Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. To sú už naozaj dosť vážne problémy. Už samo osebe to, že médiá sa zo začiatku snažili túto kauzu úplne zatĺkať a tváriť sa, že vôbec neexistuje a že ide len o hon na čarodejnice zo strany súčasnej koalície proti Šimečkovi. Neskôr sa situácia vykryštalizovala a ukázalo sa, že to bola pravda a objavili sa tam ešte ďaleko horšie veci, než sa pôvodne predpokladalo. Ukázalo sa teda, že nešlo o žiaden hon na čarodejnice, ale o pravdu.
Už to samo osebe predstavuje veľmi nebezpečný precedens, kedy malo Progresívne Slovensko krištáľovo čistú, jasnú korupčnú aféru a médiá zatĺkali s tým, že to žiadna korupčná aféra nie je, že si to len vymysleli smeráci a šíria hoax o tom, ako si Šimečkova mama niečo nakradla. Teraz to už aj novinári musia priznať, lebo je to neudržateľné, a tvrdia to aspoň nepriamo. Už aj Marek Vagovič, ktorý stojí veľmi silno na strane súčasnej opozície, ako opozičný novinár na rovinu kupodivu priznal, že nejaká korupcia tam naozaj bola.
Roman Krpelan bol do týchto vecí dosť zapletený. Hoci je na jednej strane pravda, že nebol priamym členom komisie, ktorá rozhodovala o dotáciách pre mamu Michala Šimečku, na strane druhej pôsobil na pozícii vedúceho služobného úradu. Aby ste vedeli, funkcia vedúceho služobného úradu znamená, že daný človek rozhoduje o zamestnancoch na celom ministerstve a robí výberové konania na to, koho dosadí na jednotlivé úradné posty. Hoci bola pod vymenovaním členov dotačnej komisie formálne podpísaná vtedajšia ministerka Mária Kolíková, neoficiálne to mohla zadať jemu. Minister predsa málokedy robí mikromanažment, takže to najskôr zadala Romanovi Krpelanovi v zmysle, aby na tieto pozície vybral ľudí, ktorí následne rozhodnú o dotáciách pre rodinu Šimečkovcov.
Prepojenie na Martina Šimečku, konflikt záujmov a pochybnosti okolo prideľovania dotácií
Ďalším problémom je, že Roman Krpelan je veľmi úzky a blízky priateľ Martina Šimečku, otca Michala Šimečku. To predstavuje ďalšie silné politické prepojenie. Z dôvodu potenciálneho konfliktu záujmov by takýto človek vôbec nemal byť menovaný za šéfredaktora. Je to úplný výsmech, keď sa novinári na jednej strane hrajú na transparentnosť, no na strane druhej vodu kážu a víno pijú, pričom sú ešte menej transparentní než samotní politici.
Samotné dotácie boli pridelené veľmi pofidérne a nespravodlivo. Už len to, že rodina Šimečkovcov a ich organizácia dotácie vôbec dostala, je dosť divné. O dotácie žiada obrovské množstvo organizácií a objem vyčlenených finančných prostriedkov je obmedzený. Keď som si pozrel organizácie, v ktorých pôsobí pani Marta Šimečková, úprimne povedané, nehnevajte sa na mňa, ale nevidím tam tvorbu reálnych hodnôt pre spoločnosť ani žiadne reálne aktivity. Zorganizovali snáď len jednu jedinú prednášku, za ktorú sa zhrablo nejakých 150-tisíc eur (alebo podobná suma), pričom reálne výdavky boli možno desaťkrát nižšie. Dokonca tam myslím figurovalo ešte viac peňazí, presnú sumu si už nepamätám, no týmto som si celkom istý.
Hoci nemáme na sto percent právne preukázané, že v tom mal Roman Krpelan priamo prsty – čo by sa z právneho hľadiska dokazovalo veľmi ťažko –, z pohľadu dôvodného podozrenia je toto podozrenie obrovské. Môj osobný názor je taký, že tieto personálne otázky riešil práve Roman Krpelan. Minister sa nezaoberá mikromanažmentom a deleguje ho na podriadených, takže sa ministerka určite pýtala Romana Krpelana, koho má do komisie posudzujúcej dotácie dosadiť. Osobne si myslím, že mal na celej veci významný podiel. Keď rozhodujete o personálnom obsadení, viete, čo robíte, a počítate s tým, že rodina Šimečkovcov dané peniaze získa.
Aj keby bola pravda, že sa Roman Krpelan na korupcii priamo nepodieľal, samotné dôvodné podozrenie je také veľké, že sa takýto človek na pozíciu šéfredaktora vôbec nehodí. Je to niečo naprosto šialené a predstavuje to úplný výsmech.
Politizácia médií, Aktuality.sk a vymenovanie šéfredaktora Alexejom Fulmekom
Novinári čím ďalej, tým viac strácajú akúkoľvek súdnosť. Už aj portál Aktuality.sk úplne odhodil zábrany. Už sa ani netaja, ani sa nesnažia vystupovať objektívne či skrývať sa za objektivitu. Otvorene priznávajú, že fungujú ako PR a marketingová agentúra v prospech strany Progresívne Slovensko. Ich propaganda je čoraz hlúpejšia a primitívnejšia a zbytočne rozdeľuje spoločnosť, čo pôsobí značne bizarne.
Nadriadeným šéfredaktora v denníku SME je Alexej Fulmek. Ako nadriadený Romana Krpelana je takisto politicky veľmi jasne vyhranený voči súčasnej vládnej koalícii. Má právo na svoj názor, no ak chce kritizovať vládnu koalíciu, musí ukázať, že je omnoho čestnejší, transparentnejší, objektívnejší a striktne protikorupčný.
Vymenovanie Romana Krpelana na post šéfredaktora Alexejom Fulmekom však namiesto boja proti korupcii predstavuje jej jasnú podporu. Je to naprostý výsmech ich vlastným čitateľom. Expresívne povedané, majitelia denníka SME a podobne aj Aktuality.sk už naozaj len skúšajú, čo všetko ich čitatelia ešte znesú, pretože to celé zachádza do úplného extrému.
Etický kódex novinárov a zapájanie médií do politického boja
Takisto samozrejme existuje etický kódex novinárov, ktorý je naozaj veľmi dobre napísaný – že novinár musí byť objektívny, vyvážený a všetko možné, ale samozrejme v praxi sú tie politické boje tak veľmi silné, že novinári sa pomaly viac do politických bojov zapájajú ako samotní politici. Takže to sa samozrejme porušuje. Tieto pravidlá sú na to, aby sa porušovali, akoby to vnímali novinári, že pravidlá etického kódexu boli vytvorené len na to, aby sa porušovali. Takže to je úplná samozrejmosť, že sa to len porušuje a nič iné.
Podnet na Mediálny úrad a skrytá inzercia pre Green Deal
Potom som sa ja ešte sťažoval, lebo však existujú aj skryté inzercie v prospech Green Deal lobingu a ďalšie extrémistické pohľady na ekológiu. Ja som na tieto veci mal nejaké dôkazy, poslal som to na Mediálny úrad. Lenže Mediálny úrad mi povedal: prepáčte, nám je to veľmi ľúto, je to naozaj hrozné, ale my na to nemáme právomoc. To je štátny úrad, ktorý reálne môže pokutovať tých novinárov – to je Mediálny úrad. Tá pani úradníčka bola celkom slušná, naozaj bolo vidieť, že sa snažila pomôcť. Naozaj úprimne som poďakoval tej pani zamestnankyni. Vyzeralo, že si na tom naozaj dala záležať, aby tú právnu analýzu urobila dobre.
Asociácia na ochranu novinárskej etiky a úloha Alexeja Fulmeka
Potom som si ešte urobil vlastnú právnu analýzu a bohužiaľ ukazuje sa, že novinári majú dovolené dokonca prijímať úplatky, že to je legálne robiť netransparentné skryté inzercie. Redakcia ako taká môže úplne oficiálne prijať nejakú skrytú inzerciu a je to podľa legislatívy legálne, nie je to nijak právne vymáhateľné ani právne napadnuteľné. Tá pani mi v zásade odporučila takú organizáciu, pri ktorej ale neviem, aké má právomoci. Je to obyčajná súkromná organizácia, jej členovia sú v zásade všetci novinári, všetky redakcie, všetky denníky a volá sa to Asociácia na ochranu novinárskej etiky, kde vy môžete podať nejaký podnet. Oni tam majú záväzne napísané, že dokedy musia – do nejakých troch mesiacov tuším – odpovedať. Popredným členom tejto organizácie je Alexej Fulmek, to je presne ten istý idiot, ktorý v úmysle podporuje korupciu. Navonok sa síce tvári, že bojuje proti korupcii, ale tým, že dal za šéfredaktora Romana Krpelana, tak vám jasne ukázal, čo si o boji proti korupcii myslí. Naopak, podporuje korupciu a nebojuje proti nej, maximálne len to ukázal. Takže takýto idiot tam pracuje.
A samozrejme tá právna vymáhateľnosť je naozaj minimálna. Je vôbec otázne, či sa mojím podnetom budú zaoberať, pretože je to jednoznačne jeden z najzávažnejších, celkom isto jeden úplne najzávažnejší podnet, ktorý kedy v dejinách dostali. Budú to mať naozaj veľmi ťažké vôbec spracovať. Osobne si myslím, že sa rozhodnú tak, že mi na ten podnet radšej pre istotu neodpíšu, lebo čo by mi tam oni odpísali? Aké stanovisko? Čo tam oni napíšu, keď je tam jasne dokázateľné, že ja som sa v súvislosti s tým ešte na toho Fulmeka sťažoval. Ešte to som tam doplnil, tak trošku som ich vytroloval, ale budú sa musieť tým zaoberať. Lenže tá právna vymáhateľnosť je naozaj minimálna. Oni si môžu povedať, že trhni si nohou, my si môžeme dovoliť porušovať pravidlá, veď to nie je nejako právne vymáhateľné. My nie sme štátni úradníci, ktorí striktne musia dodržiavať pravidlá, ktoré sú nám dané. Automaticky, však štátnikovi alebo úradníkovi, keď poruší nejaký zákon, hrozia dosť vážne tresty až do nejakých osem rokov väzenia. Týchto ľudí sa to netýka, oni nie sú považovaní za verejných činiteľov, takže oni si môžu porušovať zákon, koľko sa im zachce.
Samoregulačný orgán a nefunkčnosť vymáhateľnosti novinárskej etiky
Jedná sa o takzvaný samoregulačný orgán novinárov. Keby tento orgán reálne fungoval tak, ako mal, tak by tam museli riešiť pomaly veľa podnetov, a to veľmi vážnych podnetov. Dokonca tam existujú také pravidlá, že v prípade, ak táto asociácia potrestá daný denník, tak oni musia napísať aj nejaký opravný článok. Ale obávam sa, že v praxi je vymáhateľnosť týchto vecí veľmi, veľmi otázna a veľmi, veľmi pochybná. Tí novinári totiž naozaj doslova na dennej báze porušujú novinársku etiku. Keby tá organizácia reálne fungovala, museli by na dennej báze písať nejaké opravné články. Podľa mňa je to len taká organizácia na ozdobu, hoci viem, že tá pani, ktorá mi to poradila, to myslela dobre. Poradila mi to najlepšie, čo poradiť mohla, už naozaj nič iné si asi nemohla vymyslieť. Bolo to ešte nad rámec jej povinností, že mi tá štátna zamestnankyňa vôbec takúto vec poradila, keďže si môže robiť len to, čo má v povinnostiach. Takže tá zamestnankyňa z Mediálneho úradu bola výnimočne milá pani.
Naozaj u novinárov už akákoľvek seriózna žurnalistika úplne zanikla. Už aj akýkoľvek náznak objektivity… tie médiá sa už ani len nesnažia naznačiť nejakú objektivitu, oni už naozaj len politicky bojujú a do tých politických bojov sa zapájajú ešte ďaleko silnejšie než častokrát samotní politici. Teda doslova na dennej báze by sa museli písať ospravedlňujúce články za to, že novinári porušili novinársku etiku, takže to je škoda vôbec komentovať. Dnes sa novinári nepokúšajú objektivitu ani len predstierať. V minulosti sa ju aspoň snažili predstierať, že sa tvária, že sú objektívni, ale teraz, kdeže preboha, to v žiadnom prípade nie.
Jedno je teda isté, že Asociácia na ochranu novinárskej etiky nefunguje. Keby naozaj fungovala, museli by sa novinári reálne ospravedlňovať doslova na dennej báze, čo teda osobne ja nevidím. Osobne si myslím, že je to len taká symbolická organizácia čisto ozdobného charakteru, skutočne len dekoračného charakteru, ale že by niečo prakticky a reálne konali podľa toho, čo tam majú napísané, tak to v žiadnom prípade nie, to ich ani nenapadne. Respektíve v tej slovenskej legislatíve to funguje tak, že síce novinár alebo redakcia je povinná inzerciu zverejniť, či to bola nejaká inzercia, no v praxi to funguje tak, že neexistuje žiadna štátna inštitúcia ani súd, ktorý by mal právomoc akýmkoľvek spôsobom vymáhať dodržiavanie tohto pravidla. Porušuje sa to jedna radosť a oni sa naozaj nemajú čoho báť, keď do redakcie prídu nejaké úplatky, peniaze a skryté inzercie. Oni sa s tým nebabrú. Keby sa aspoň priznali, že tento a tento človek si takýto a takýto článok objednal, no navonok sa to tvári ako nezávislé a pritom je to len čisto politická objednávka.
Systém okolo čurillovcov, Špeciálna prokuratúra a senát sudcu Klimenta
Ďalej sa spoločnosť ako celok podarilo rozhádať aj na problematike čurillovcov a všetkých vecí okolo toho. Ľudia, ktorí skutočne majú k dispozícii informácie nielen z médií, ale predovšetkým aj trochu hlbšie, insiderské informácie a informácie z prvej ruky, ktorými som disponoval aj ja, keď som ešte robil protikorupčný aktivizmus, tak som naozaj bol v kontakte aj s vysokými policajnými pozíciami a podobne. Takže samozrejme viem, ako to funguje, a tá problematika vôbec nie je čiernobiela ani až taká jednoduchá, že je úplne jasné, kde je dobro a kde je zlo.
Čurillovcom sa veľmi ľahko dávali do basy ľudia, ktorých sa chceli zbaviť, lebo ten systém fungoval takým spôsobom. Veľmi dôležitá skupina prokurátorov a sudcov… Špeciálni prokurátori a špeciálni sudcovia sídlili v jednej budove, to znamená, že to boli kamoši, ktorí si doslova tykali. Takže keď sa v zásade dohodli, koho dajú do basy… Samozrejme, prokurátori si zase tykali s policajtmi, boli tam veľmi priateľské vzťahy, takže keď sa dohodli, nemali by problém našiť nejakú vraždu aj úplne náhodnému človeku, ktorého by zbadali na ulici. Keď nemali nejakého reálneho páchateľa na vraždu, čo sa bežne robí, tak sa to niekomu našije. V minulosti sa to robilo a robí sa to aj dnes. To je len taký drobný príklad a podobné je to aj v prípade korupčných trestných činov, kde je to veľmi jednoduché.
Takisto vtedajší predseda Najvyššieho súdu bol človek, ktorý politicky jednoznačne inklinoval k súčasnej politickej opozícii. Síce je to nelegálne, nemalo by sa to robiť a ťažko sa to dokazuje, no všetky tie odvolania, ktoré advokáti podali, išli na sto percent senátu 5T (či 6T), to znamená senátu sudcu Klimenta. Ten už dopredu vedel, ako vždy rozhodne. Oni si vyšetrovací spis ani nepotrebovali čítať, dopredu vedeli, ako rozhodnú, a rozhodli vždy veľmi jednoznačne. Na základe takéhoto princípu bolo potom veľmi jednoduché dostať do basy kohokoľvek.
Ono to zo strany čurillovcov nebolo až také veľké hrdinstvo. Vôbec to neboli nejakí inteligentní ľudia, boli to relatívne hulváti, keď vezmeme do úvahy aj zverejnené rozhovory s nimi a akým hulvátskym spôsobom sa rozprávali – že keď sa im tam niekto vo väzení obesil, tak sa ešte radovali a podobné veci. Nebola to žiadna slušná policajná elita, boli to celkom relatívne hlúpi burani a hlupáci. Takisto to boli ľudia, ktorí asi neboli v psychicky úplne najlepšej kondícii, lebo psychicky zdravý človek sa nikdy nemôže radovať zo smrti kohokoľvek. Keď sa vytvorí takýto systém, tak neviem, aké je to veľké hrdinstvo dostať niekoho do basy za takýchto okolností a pri takomto nastavení fungovania. Nie je to bohvieaké hrdinstvo, keď je úplne jednoznačné, kto ťahá za dlhší koniec. Toto si jednoznačne myslia ľudia, ktorí sú skutoční, reálni insideri. Od novinárov sa toto nedozviete, pretože novinári to už trošku prehnali tým, ako sa zapájajú do politických bojov, pričom ich úlohou nie je byť nejako objektívni.
Mediálny obraz korupcie opozície, Matovičov systém a Maroš Žilinka
Faktom je ďalej to, že čo sa týka korupcie, je na tom súčasná opozícia oveľa horšie, ale čo sa týka mediálneho obrazu, vyzerá na tom oveľa lepšie. Je úplne logické, že politikov to pokazí, keď sa im médiá snažia trochu pomáhať a neupozorňovať na ich korupciu. Napríklad aj ja som sa veľmi intenzívne zaoberal korupciou, ktorá sa diala pod Jánom Budajom, a dodnes vlastne nevidíme, že by tieto veci boli vyšetrené. V konečnom dôsledku som sa aj ja v minulosti tejto téme venoval a podrobne som to vysvetlil.
Je to však dosť veľká ilúzia. Ľudia naozaj žijú v ilúzii, že za to môže skutočnosť, že súčasná koalícia nie je schopná vymyslieť taký systém, ako vymyslel Matovič, kedy prokuratúra, polícia a súdy po politickej stránke veľmi silno spolupracovali s politikmi. Súčasnej koalícii sa nepodarilo vytvoriť rovnaký systém a práve naopak, je tam skôr opačná tendencia – mnohí policajti sa asi aj boja ísť do takýchto veľmi riskantných operácií, ako je skúmanie korupcie Matovičových ministrov, lebo politická pomsta by mohla prísť veľmi skoro, ak by sa súčasná opozícia dostala k moci.
Je tam jednak tento strach a jednak aj na Generálnej prokuratúre je skôr inklinovanie k súčasnej politickej opozícii. Samotný Maroš Žilinka sa absolútne netají tým, že jednoznačne viac inklinuje k súčasnej opozícii. Ľudia sú teda naozaj veľmi zmanipulovaní, lebo si myslia, že sa musia riadiť podľa toho, čo píšu médiá. To však nie je celkom správny obraz, pretože je to vskutku slušná ilúzia.
Podozrenia z korupcie a kauza dotácií Nadácie Marty Šimečkovej
A takisto si neviem predstaviť, koľko by kradla strana Progresívne Slovensko, ak by sa dostala k moci, čo sa týka zlodejín. Čo sa týka zlodejín, lebo už ten precedens raz porušili novinári, že bolo úplne čisto jasné, krištáľovo čisto jasné, že pani Šimečková, tá jej nadácia, jednoducho tie peniaze, ktoré dostala od štátu, rozkradli. Tam naozaj nebolo vidieť žiadne hodnoty, že by vytvorili. Už aj samo osebe, akým spôsobom boli tie dotácie pridelené… V podstate sa obrovské množstvo organizácií prihlásilo, ale len samozrejme zopár tých organizácií uspelo v tých dotáciách, lebo peňazí je málo.
Takže už len to samo osebe je také podozrivé, že vôbec dostali tie dotácie a nedostali to organizácie, ktoré to ďaleko viacej potrebujú, ktoré ďaleko vyššie a väčšie hodnoty pre spoločnosť vytvárajú. Už to samo osebe je forma korupcie, a nieto ešte… Takže už tam bolo úplne jasné vidieť, a nieto ešte ani vôbec, keď som si ja pozrel túto organizáciu Marty Šimečkovej, že absolútne som tam nevidel žiadne reálne hodnoty, ktoré by pre spoločnosť vytvárali, ktoré by reálne potrebovali nejaké reálne výdavky.
Takže už aj to samo osebe mi bolo dosť podozrivé. Napriek tomu tie médiá urobili akože zo Šimečku martýra, ktorý sa stal len obeťou nejakých politických bojov zo strany koalície, čo sa ukázalo neskôr ako propaganda, že to nebola pravda. Však samozrejme, ja som to už hovoril úplne od začiatku. Ale už aj nejaký Marek Vagovič, ktorý je jednoznačne opozičný novinár, tak povedal, už to musel dokonca priznať aj on, že skutočne tá korupcia tam reálne bola, kupodivu, čo som ja úplne od začiatku hovoril. Hoci on sám zo začiatku hovoril len tú propagandu, ktorá bola v médiách, ale dnes to už aj on musel dokonca priznať, čo je až neuveriteľné, akou katarziou ten človek prešiel.
Mediálna ilúzia a falošný obraz o protikorupčnej opozícii
Takže keby bola strana Progresívne Slovensko pri moci a mali by obrovské množstvo afér a médiá by aj o týchto aférach vedeli a zatĺkali by to, ako by sa len dalo zatĺkať, tak pochopiteľne to tých politikov extrémne pokazí. Pokiaľ tí novinári nielenže nebojujú proti korupcii, ale dokonca vám podporujú vašu korupciu. Dokonca teda aj tú korupciu toho Šimečku médiá úplne podporovali, že však to je úplne stopercentne v poriadku, že žiadne peniaze nerozkradli. Dokonca podporovali tú korupciu tie médiá.
Takže toto je veľmi nebezpečný precedens, takže tam by sa určite ďaleko viacej kradlo. Ale ten mediálny obraz… Ľudia sú veľmi ľahko manipulovateľní a ľudia sa naozaj len podľa toho mediálneho obrazu riadia. Ale podľa toho, čo sa dočítate v médiách, tak máte dojem a žijete v nejakej ilúzii, že to je opačne. A ako človek, ktorý to naozaj veľmi nestranne a objektívne dokáže vidieť z pohľadu tých zákulisných hier, nie z pohľadu toho, čo som sa ja dočítal v nejakom Denníku N, alebo to je jedno, aj z alternatívnych médií, obidve robia propagandu…
Takže to, že niekto považuje súčasnú opozíciu za protikorupčnú, tak to je naozaj len ilúzia. Ilúzia, ktorú vytvorili médiá, a veľmi dobrú propagandu tie médiá robia, že oni sú nejakí protikorupční, ale opak je pravda. Určite aj tí skúsenejší novinári o tom veľmi dobre vedia, že to vôbec nie je pravda, ale proste tá propaganda je na prvom mieste a robí sa takáto ilúzia, aby ľudia mali nejakú motiváciu voliť súčasnú opozíciu.
Radikálne krídla a čistky v Progresívnom Slovensku v oblasti ekológie a feminizmu
Ďalej, strana Progresívne Slovensko je súčasnými médiami veľmi silne propagovaná ako nejakí spasitelia a záchrancovia celého Slovenska. Avšak realita je odlišná a realita je trošku iná. Už som to naozaj veľmi podrobne aj spomínal, to by bolo zbytočné opakovať, čo si myslím o strane Progresívne Slovensko, že tam naozaj tie médiá… Obrovské množstvo kostlivcov zo skríň, ktoré tá strana Progresívne Slovensko má, tak proste médiá s tým vôbec nevyšli von. Proste tam obrovské čistky v tej strane Progresívne Slovensko nastali. Ktokoľvek, kto len naznačil, že nesúhlasí s tými extrémistickými tendenciami v tej strane Progresívne Slovensko, ako je extrémistická ekológia alebo extrémistický feminizmus, tak tie radikálne feministky vyhádzali z tej politickej strany tie umiernené. V tom mocenskom boji jednoznačne tie radikálne feministky ťahali za dlhší koniec a úplne vyčistili tú stranu od akýchkoľvek slušných žien, slušných feministiek, ktoré sú naozaj slušné a umiernené. A tie radikálne tam zostali, tak to už naozaj, s prepáčením, tá politická strana sa očistila od všetkých dobrých, pozitívnych ľudí, ktorí tam boli umiernení, a zostali tam len tí radikáli, či už v oblasti ekológie…
A keby som mal vymenovať nejaké konkrétne veci, aké šialené a bláznivé názory majú na tému ekológia, tak to skutočne môžeme ísť už rovno na psychiatriu a tam by už mali tí psychiatrickí pacienti triezvejší názor na ekológiu ako títo blázni z Progresívneho Slovenska. To by boli priam vydesení ich samotní vlastní voliči, čo sú to tam za naprostých retardov v oblasti ekológie – pán Wiezik, Hojsík, pani Stohlová, preboha, alebo pán Sabo. To je taká štvorica, ktorí sa tam najviac venujú tej ekológii, preboha. Keď si pozriete ich názory, to sú naprostí magori.
Hrozba radikálnych ekológov a extrémizmu pre ekonomiku
Málokto si uvedomuje, akým neskutočným šialencom dáva do rúk moc, keď dáte takýmto radikálnym ekológom, ktorí by tu nemali problém v mene záchrany planéty, v mene zníženia CO2, by tu nemali problém aj zničiť komplet celú ekonomiku. To sú takíto radikálni ľudia, to nie sú nejakí slušní, umiernení. To si málokto uvedomuje, komu odovzdáva ten volič moc. Ich vlastní voliči by boli naprosto vydesení, keby im médiá povedali celú pravdu, naprosto vydesení.
Teraz má preferencie nejakých 22 – 23 % strana Progresívne Slovensko a hneď by im tie preferencie klesli aj na 5 % tejto strane, keby im všetkých kostlivcov zo skrine povyhadzovali novinári. Takže to by boli priam ich vlastní voliči vydesení, fakt veľmi vydesení, komu to dali vlastne hlas.
Mediálne pokrytie autonehody Pavla Gašpara a zneužívanie tém na politický boj
Takisto novinári veľmi často operujú s problematikou dobra a zla v politike. Súčasnú vládnu koalíciu kritizujú aj za také veci, pri ktorých to nie je úplne v súlade s novinárskou etikou. Častokrát niektorá kritika nie je vecná, nie je objektívna, niektoré veci si novinári aj povymýšľajú a takýchto príkladov by sa dalo určite uviesť mnoho. Ako napríklad úplné odpútavanie pozornosti od naozaj podstatných vecí v prípade autonehody Pavla Gašpara.
Samozrejme, ani Pavol Gašpar nie je neviemaký anjelik, ale myslím si, že aby doslova živili túto aféru úplne umelo… Nehoda sa môže komukoľvek stať a to nie je nejaký strašný morálny prehrešok, keď niekto proste má nejakú nehodu, však môže sa to stať. Ale myslím si, že to, koľko propagandy okolo tejto veci bolo a koľko sa snažili do politických bojov v tejto oblasti zapájať médiá, tak to je vec, ktorá by sa nemala stať. Nehoda, však je to smutná vec, ale to neznamená, že to stojí za to živiť tú kauzu nejakého pol roka, čo živili takúto aféru novinári a úplne odpútavali pozornosť od ďaleko podstatnejších vecí v tej politike. Ale keď je to nejako atraktívna téma pre politický marketing, tak sa samozrejme takáto téma aj umelo živí.
Démonizácia vládnych politikov a prehnané očakávania od opozície
Takisto samozrejme aj súčasná vláda má problémy, mnohé problémy nedokáže súčasná vláda vyriešiť, ale médiá robia takú umelú ilúziu toho, že keď príde súčasná opozícia k moci, tak oni zrazu to všetko vyčistia a zrazu sa všetci budeme mať úplne dokonale, úplne dobre. Robia doslova až takých spasiteľov zo súčasnej opozície. Súčasní novinári takúto atmosféru vlastne navodzujú, že na jednej strane o dosť viacej démonizujú aj súčasných vládnych politikov, ako si zaslúžia. Častokrát sa takmer nikdy nedozviete nejaké pozitívne veci, ktoré sa podarilo dosiahnuť súčasnej vláde.
Určite každá vláda má aj nejaké pozitíva, to je jedno, či je to opozícia alebo koalícia. Na každej vláde sa dajú nájsť nejaké úspechy, nejaké pozitíva, ale ľudia naozaj žijú v ilúzii, pretože tie médiá im to nepovedia. A potom vzniká úplne zbytočné rozdelenie spoločnosti, úplne zbytočná frustrácia a má to veľmi negatívny vplyv aj na duševné zdravie.
Odmietanie politického extrémizmu a absencia menšieho zla
Takže ako to vnímam ja osobne, ja naozaj, úprimne povedané, nevidím veľký rozdiel medzi koalíciou a opozíciou. Pretože môže sa to o nejakých päť rokov zmeniť, že príde nejaká strana menšieho zla, ale ja tu nejaké menšie zlo nateraz nevidím. Jednoducho, či už je to extrémna pravica alebo extrémna ľavica, ja nie som ani v jednej škatuľke a mne oba extrémy veľmi vadia. Všetky politické strany sa dajú zaradiť do ideologických škatuliek – extrémna pravica, extrémna ľavica, ale ja nie som ani v jednej škatuľke a mne každý extrém jednoducho vadí.
Takže ani nemá v podstate zmysel teraz ísť k voľbám, pretože len extrémisti a len extrémisti alebo ešte nejakí blázni sa dostanú k moci, a to je tak asi úplne všetko.
Prenášanie osobnej frustrácie na politikov a polarizácia spoločnosti
Je tiež také typické slovenské, že – a to je úplne jedno, či sú z takého alebo onakého politického tábora politici pri moci – vždycky je to taký psychologický ventil, že ľudia si svoje vlastné frustrácie dávajú na politikov. Že už aj tí politici pomaly za to môžu, že vy máte nejaké problémy nedoriešené v súkromnom živote. Už aj takto to niektorí ľudia vnímajú a až niekedy sa usmievam nad tým, ako niektorí ľudia pod tou propagandou médií sa naozaj domnievajú, že súčasná opozícia budú naprosto dokonalí spasitelia, ktorí všetko dajú do poriadku.
Tak to je trošku ilúzia, pretože tie médiá vytvárajú takýto obraz absolútneho dualizmu, obrovitánske rozdiely medzi dobrom a zlom medzi týmito politickými stranami, a to úplne zbytočne zvyšuje aj napätie v spoločnosti a rozdelenie spoločnosti, a nie je to dobré. Je to také typické, za svoje vlastné osobné frustrácie delegovať zodpovednosť, za ktoré si ja sám môžem, delegovať túto frustráciu na politikov, že oni sú za to zodpovední. A to hovorím, tu sa naozaj nebavme o tom, aký politický tábor. To je univerzálna vec, to je jedno, či sa to týka voličov koalície alebo opozície, to je jedno, či je koalícia alebo opozícia pri moci. Jednoducho, toto je taká typická naša slovenská mentalita a určite táto mentalita nie je dobrá.
Mainstream verzus alternatívne médiá, proruská propaganda a dezinformácie
Ďalej, všeobecne sa ja snažím skôr voličom súčasnej opozície prihovárať, respektíve skôr čitateľom tých mainstreamových médií a nie čitateľom alternatívnych médií, pretože to je už naozaj… Nechcem byť moc expresívny a dám si teda nejakú servítku na ústa, ale kto už alternatívne médiá číta, tak to je dosť smutná kapitola. Pretože keď ešte niekto tým alternatívnym médiám verí aj po tom, ako schvaľujú a podporujú ruskú agresiu, podporujú ruskú vojnu proti Ukrajine, a dokonca aj po tom, ako šírili rôzne hoaxy o covide, o tom, ako vás začipujú, keď sa dáte zaočkovať, a podobné nezmysly, keď toto tie alternatívne médiá šírili, hoaxy tohto typu a tohto druhu… Keď ešte toto niekto aj napriek tomu číta tie alternatívne médiá, keď ich už tisíckrát oklamali, tak takýto človek je pre mňa dosť smutná kapitola. Naozaj naprostý úbožiak je takýto človek. Tam už nemá veľmi zmysel vôbec sa takému človeku prihovárať akýmkoľvek spôsobom. To už je tiež veľmi smutné. A vidíme, že sa veľmi škaredo delí tá spoločnosť na extrémnu pravicu a extrémnu ľavicu.
Reakcia českých médií a radosť z autonehody Filipa Turka
No ďalej sa tu ja vyjadrím ku kauze Filipa Turka, ku jeho autonehode, tak v prvom rade si osobne myslím, že českí novinári museli otvárať šampanské, že konečne mali za čo kompromitovať Filipa Turka. Tí českí novinári sa naozaj netaja, že toho Filipa Turka nenávidia. Tým sa tí novinári absolútne netaja a to hovoria úplne na rovinu. Tak to si neviem predstaviť, aká musela byť v tých redakciách neskutočná radosť z nešťastia druhých ľudí, keď mali konečne nejaké palivo, respektíve muníciu na zostrelenie Filipa Turka. Takže toto si myslím, to si viem predstaviť, ako tam musela byť radosť a ako otvárali šampanské v tých redakciách.
Okolnosti dopravnej nehody: Zdravotnícke vozidlo a miera zavinenia
No, aká je situácia, ako je to reálna vec. Ja som si aj z jednej, aj z druhej strany v úvodzovkách vypočul obidva názory, ako sa na tú autonehodu dívajú. Takže aká je vlastne pravda, skutočne objektívne? No, čo je úplne jasné, tak v prvom rade je vinný ten vodič toho zdravotníckeho vozidla. Už aj to médiá robili komédiu, že sa Filip Turek zrazil so sanitkou. Ono sa tomu správne hovorí, že zdravotnícke vozidlo, ktoré ale neviezlo žiadnych pacientov. No a je to úplne neskutočne nezodpovedné, keď tam 80 km/h ten vodič toho zdravotníckeho vozidla prefrčal cez križovatku, ktorá je dlhodobo známa, že je jedna z najviac nebezpečných križovatiek. Takže cez takúto križovatku, o ktorej toto ten vodič vie, napriek tomu tam preletí ako kaskadér a potom sa čuduje, že sa tam zrazí s niekým.
Takže myslím si, že toto asi nepotrebuje už viacej komentovať. Skutočne, špeciálne keď ide niekto na červenú, a keď aj nejaké vozidlo s právom prednosti jazdy ide na červenú cez najviac nebezpečnú križovatku v Prahe, tak určite tam musí jednoznačne spomaliť. Dokonca tí vodiči sa zvyknú úplne až zastaviť. Zastaviť aj napriek tomu, že ten maják je zapnutý a húka tam tá siréna. Zastaviť, obzrieť sa doprava, doľava a potom až ísť. Alebo minimálne aspoň teda spomaliť na nejakých 10 – 20 km/h. A henten vodič, to bol úplný kaskadér a prefrčal tam 80 km/h. Potom sa ešte šírili nejaké hoaxy, že Filip Turek prekročil rýchlosť, že išiel viac ako 50-kou. Z toho videa je úplne zrejmé a jasné, že išiel okolo takých 20 km/h, 20 až 30 km/h, vôbec tam nešiel cez tú križovatku nejako rýchlo. Ale bohužiaľ, keď sa tam na vás rúti 80 km/h nejaké vozidlo, no tak čo už máte akú šancu, čo robiť.
Analýzy novinárov a mediálny priestor pre inštruktora autoškoly
Ďalej sa tam vlastne nejakí analytici alebo novinári, ktorí nemali radi Filipa Turka, vyjadrovali a hovorili, že pravdepodobne chcel Filip Turek akoby odbočiť doprava a podľa všetkého aj bolo vidieť, že dal blinker doprava. Na strane jednej, na strane druhej my nevieme, kde on vlastne chcel odbočovať. Pretože to, že dával blinker doprava, tak možno sa chcel len zaradiť do pravého pruhu, a to ešte o ničom nehovorí, či chcel zabáčať reálne doprava alebo doľava. To nikto nevie. To nikto nevie, to už je potom na vyšetrovateľoch, ako to vyšetria policajti, kde vlastne ten Filip Turek chcel zabáčať. Ale to samo osebe nie je porušenie zákona. On podľa správnosti bol povinný odbáčať doľava, ale to, že on išiel len do iného pruhu, pravdepodobne preto dal tú smerovku, to o ničom nehovorí, či išiel rovno, doprava alebo doľava. Takže to my vlastne nevieme. Samozrejme, médiá majú obrovskú muníciu teraz proti tomu Filipovi Turkovi.
Ďalšia taká vec je to, že dali obrovský priestor takému inštruktorovi autoškoly. Však ja som už aj predtým poznal toho inštruktora autoškoly, celkom známy YouTube kanál má, ale on minimálne s jedným opozičným politikom mal jazdu, tento inštruktor. Však to je úplne v poriadku, ten inštruktor môže aj s opozičným politikom mať spoločnú jazdu, je to úplne v poriadku. On má právo mať nejaký politický názor, to je úplne v poriadku, ale načo novinári dávajú čisto jasne opozične profilovanému inštruktorovi autoškoly takýto obrovský priestor, tak to som nie celkom pochopil. To nebolo naozaj férové voči tomu Filipovi Turkovi. To má ďaleko od novinárskej etiky, pretože takýto človek, ktorý sa takto jasne profiluje ako veľmi jasne opozičný volič, tak či je to etické alebo správne dávať takémuto človeku toľko priestoru, tak to je dosť otázne.
Hystéria médií, Green Deal a financovanie ekologického lobingu
Inak to je také veľmi zvláštne a ja tomu nie veľmi chápem, prečo tí novinári nemajú toho Filipa Turka radi. Však ja chápem, že nemusia s ním neviem ako súhlasiť, ale prečo sú novinári až tak veľmi posadnutí ním? Pretože si pamätám, aká obrovská hystéria v českých médiách bola, keď sa Filip Turek dostal do Európskeho parlamentu. Neskutočná hystéria. A pritom sa dostal aj za SPD jeden politik do Európskeho parlamentu a to tým novinárom nevadilo, vôbec sa nezaoberali tým europoslancom za stranu SPD, ale veľmi im Filip Turek vadil. To je veľmi zvláštne.
Ja mám aspoň na to také vysvetlenie, takú hypotézu, že na Slovensku je to veľmi jasne preukázané a dokázané, že z európskych dotácií sa financujú tie najviac extrémistické organizácie aj v oblasti ekológie a potom tieto organizácie zase prelievajú peniaze novinárom, aby bojovali za Green Deal, lobing a za inú formu extrémistickej ekológie v oblasti národných parkov, napríklad lobovať v prospech extrémistickej zonácie národných parkov alebo nejaká extrémistická ochrana medveďov a tak ďalej. Takže ten lobing v tých médiách je extrémne silný a naozaj tie médiá majú jednoznačne navrch. No a samozrejme, niečo podobné môže byť aj s tým Filipom Turkom. Je to človek, ktorý sa veľmi jasne vyhraňuje voči tomu Green Dealu. Lenže teraz pozor, Európska komisia úmyselne dotuje médiá alebo korumpuje médiá, aby písali v prospech zase Green Dealu. A toto máme tiež veľmi dobre preukázané, minimálne na Slovensku. No a faktom je to, že Slovensko asi nebude jediná krajina, na ktorej to takto funguje. To je asi celoeurópsky systém podplácania médií, tá Európska komisia úplne všetky európske médiá podpláca cez mimovládne organizácie, nie priamo.
Takže v zásade možnože novinárom a médiám ani nie tak to krajne pravicové smerovanie Filipa Turka vadí, ako im vadí to, že sa venuje téme ekológia, alebo že lobuje v neprospech toho Green Dealu. Takže práve preto toto tým novinárom asi vadí. A samozrejme, tí novinári to nerobia asi ako slobodní novinári, ale ako prostitútky, ktorým bolo niečo zaplatené, a je to proste ich úloha, ich úkol. Keď ten majiteľ tých médií proste dostane neskutočné dotácie, neskutočné peniaze na nejakých skrytých inzerciách, na nejaké články, ktoré sa navonok tvária, že sú nezávislé, ale v skutočnosti je to úplatok tomu novinárovi. Na Slovensku je to dokonca legálne a právne nevymáhateľné, takáto forma korupcie. Tak sa nemôžeme potom veľmi tomu čudovať, že sa takéto veci dejú. To je aspoň čisto moje vysvetlenie a s veľmi vysokou pravdepodobnosťou je aj pravdivé, si dovolím povedať.
Reakcia Andreja Babiša a dvojaký meter médií pri kauzách Dozimetr a Bitcoin
Je tiež veľká záhada, prečo sa Andrej Babiš vyjadril v prospech odstúpenia Filipa Turka z funkcie v prípade tejto nehody. Či to bola len taká nejaká unáhlená, skratová reakcia, alebo možno je to prejav nejakých horších medziľudských vzťahov medzi Babišom a Filipom Turkom, že možno sa snažia nejaké konflikty držať za zatvorenými dverami, ale možno teraz tie ventily povolili a prejavili sa aj takto nejaké skryté animozity, ktoré sú očami médií chránené, ale v skutočnosti tam môžu byť aj takéto dôvody, nevieme. Ale nemyslím si, čo sa týka tej nehody Filipa Turka, že je to taký vážny problém, aby to bolo na odstúpenie.
Už len keď si porovnáme Filipa Turka s Petrom Fialom, respektíve jeho ministrami, no tak tam nie je čo riešiť. Kauza Dozimetr, kauza Bitcoin, však to boli vyslovene mafiánske kauzy. Takže tam je to tiež veľmi zvláštne, že médiá vôbec netlačili na odstúpenie celej vlády, respektíve za rezignáciu samotného premiéra. Však to bol Fialov minister a napriek tomu médiá vôbec na to netlačili. Tam tiež vidíme, aké obrovské… to nie že dvojaké metre, to sú dvojaké kilometre. Keby Babiš mal to isté, mal rovnako veľkú aféru, tak už by milión ľudí na námestí v Prahe protestovalo, pretože médiá by ich tam vyhnali. A to už by horela celá Praha pod takýmito obrovskými protestami, to už by bol celý Majdan tam. Takže tu vidíme naozaj také dvojaké metre, ako sú ľudia hlúpi, ako sa dajú zmanipulovať tou mediálnou mašinériou a mediálnou propagandou, a to samozrejme nielen v Česku.
Alebo možno to bolo presne naopak, možno to bol veľmi taký strategický ťah zo strany Andreja Babiša, ktorý sa možno takto snažil upokojiť médiá, aby doňho moc nešili, nešili do toho Filipa Turka, tak postrašil, že ho nejakým spôsobom odvolá, a možno to trochu upokojilo tie médiá. Možno, že to bol aj takto celkom strategicky a premyslený ťah, to ťažko povedať, to naozaj nevieme.
Slováci v Česku, národné sebabičovanie a nerealistické očakávania od opozície
Ďalej ešte by som hovoril niečo o Slovákoch žijúcich v Česku, čo je taká úplne osobitná kategória týchto Slovákov. To je taká národná vlastnosť tých Slovákov, ktorí sami seba bičujú, že my sme najhorší národ v celej Európe alebo pomaly na svete, vo všetkých parametroch sme najhorší, vo všetkých parametroch zaostávame a musíme sami seba bičovať, lebo my si sami za to môžeme, pretože my sme si takúto vládu zvolili, akú sme si zvolili. Ale keby sa dostala opozícia k moci, tak zrazu by Slovensko úplne povstalo, zrazu by tu prišli úplní spasitelia celého národa a zrazu by bolo všetko v poriadku. Takže nepáči sa mi takáto ideológia. To samozrejme médiá umelo držia takúto ideológiu, takúto propagandu, ale nie je to dobré. Rovnako ako je veľmi zlý a nebezpečný nacionalizmus, kedy sa jeden národ nadraďuje nad všetky ostatné národy, tak je rovnaký problém aj presne opačný extrém, čo je typické pre Slovákov, že sa takýmto spôsobom sami seba bičujeme a je to až také veľmi primitívne. To je tiež nejaká psychologická patológia a možno nejaké riešenie si takýchto frustrácií, nejakých svojich vlastných osobných frustrácií riešenie takýmto spôsobom, že Slovák, ktorý chodí po Česku, tak neustále toto opakuje, že: „Ja sa sám seba bičujem, bičujem, bičujem, lebo máme takúto vládu.“ Už až taký divný fetiš mi to príde, lebo máme takúto vládu.
A zase veriť na nejakú úplnú spasiteľnosť a spásanosnosť súčasnej opozície, tak nech sa na mňa nikto nehnevá, ja si to nemyslím, že sú to spasitelia. Tiež budú musieť riešiť presne rovnaké problémy, ktoré rieši súčasná vláda a tiež som skeptický, že si s tým budú vedieť lepšie poradiť. Tiež mám dosť pochybností aj o nejakých manažérskych schopnostiach ministrov, ktoré by nám dala opozícia. A tie manažérske schopnosti sú tiež veľmi dôležité. Osobne si myslím, že budú horší manažéri ako súčasní ministri súčasnej koalície.
Mýtus o neskorom zániku nevoľníctva na Slovensku a sociológ Michal Vašečka
Ďalej sa nám šíri takýto nešvár a určitá dezinformácia, ktorú napríklad šíri známy sociológ Michal Vašečka, ktorý hovorí, že my Slováci sme taký menejcenný národ, pretože na území súčasného Slovenska zaniklo nevoľníctvo najneskôr na európske pomery, že sme región, ktorý patrí medzi oblasti, kde to nevoľníctvo zaniklo najneskôr. Ja som si tú históriu dosť podrobne študoval. Používam také modely umelej inteligencie, o ktorých sa bežnému človeku ani nesnívalo. Tým, že som v oblasti IT odborník, tak sa samozrejme k všeličomu dostanem, o čom sa bežnému človeku ani nesnívalo. Skutočne vám umelá inteligencia za 30 sekúnd pekne vyhľadá a urobí aj takúto analýzu, čo sa týka histórie.
Je to jednoznačne hoax, nie je to pravda. Aj v mnohých západných štátoch nevoľníctvo zaniklo v rovnakom období ako na Slovensku. Už len keď si zoberieme habsburskú monarchiu – tá sa rozprestierala aj na súčasnom území Rakúska či Nemecka. Takže netvárme sa a nebičujme sa takýmto spôsobom. On hovorí v takom kontexte, že kvôli tomu my na Slovensku volíme Fica, lebo tu nevoľníctvo, respektíve poddanstvo, zaniklo najneskôr. Nie je to pravda. Je síce pravda, že v mnohých západných štátoch zaniklo nevoľníctvo o dosť skôr, ale tá korelácia tu jednoznačne nesedí a je to naozaj oveľa zložitejšie.
Falošná idealizácia Západu, klerofašizmus a náboženské tmárstvo islamu
Takisto si my na Slovensku strašne idealizujeme Západ, a pritom je to samozrejme ilúzia a hoax, pretože ani na Západe tie veci nefungujú ideálne. Je tam napríklad veľký problém s islamizáciou Európy a ten islam je naozaj vážny problém. Vidíme, že nie je veľký rozdiel medzi Východom a Západom Európy. Kým na Slovensku sa v úvodzovkách rozmáha extrémna pravica a doslova sa tu obnovuje klerofašizmus – pričom ten klerofašizmus sa úplne jednoduchým spôsobom nahradil nenávisťou voči LGBT; počas druhej svetovej vojny to bola nenávisť voči Židom a teraz len zamenili malinký detail, na koho tú nenávisť sústredíme, a sú to LGBT ľudia, čo je dokonalé opakovanie histórie –, tak čo sa týka náboženského tmárstva, Západná Európa na tom nie je o nič lepšie. Tam si to náboženské tmárstvo udržuje islam, ktorý si na Západe pestujú, takže ani to nie je ideálna situácia.
Odmietnutie seFilter bičovania a naivná viera v politických spasiteľov
Nemusíme sa neustále bičovať a ponižovať, že sme vo všetkom najhorší, lebo máme takúto vládu. Je trošku primitívne sa vo všetkých veciach vyhovárať len na vládu, nech by už bola akákoľvek. A zase naopak, vidieť totálnych spasiteľov v súčasnej opozícii či vidieť v akýchkoľvek politikoch spasiteľov, je veľmi nebezpečná vec. My nesmieme vidieť v politikoch spasiteľov. No polovica ľudí na Slovensku verí, že ak sa dostane opozícia k moci, tak to budú naši úžasní spasitelia, ktorí nám tu všetko vyriešia. Toto je naivný názor a naivná idea. Neverme na žiadnych spasiteľov. Žiadni spasitelia neprídu, my si musíme sami vyriešiť problémy a politici to za nás robiť nebudú.
Katastrofálny stav holandského zdravotníctva a absencia preventívnych vyšetrení
Keby ste videli, akým spôsobom funguje zdravotníctvo v Holandsku, aká je to des a hrôza a ako to vyzerá, tak by ste boli ešte veľmi radi, že žijeme na Slovensku, preboha živého. Neviete si predstaviť, aká veľká katastrofa je holandské zdravotníctvo, a to vôbec nemusí byť jediná západná krajina, kde je zdravotníctvo totálna katastrofa. Počul som až také veľmi škaredé príbehy, kedy išlo doslova o život a bolo to na hrane života a smrti. V jednom prípade obvodný lekár odmietol poslať pacienta k špecialistovi, a samozrejme potom musela prísť až záchranka len kvôli nedbalosti toho lekára.
Je to tam kombinácia veľmi zvláštnej holandskej mentality a veľmi zvláštneho zdravotníckeho systému. Dostať sa tam k nejakému špecialistovi je prakticky nemožné. Mentalita v Holandsku je úplne iná a to zdravotníctvo funguje tak, že tam neexistuje nič ako preventívne vyšetrenie. Na Slovensku, keď prídete a máte príznak hypoteticky potenciálneho vážnejšieho ochorenia, vás obvodný lekár predsa len pre istotu pošle k špecialistovi, aby to stopercentne vylúčil. Má za to totiž aj právnu zodpovednosť – keby vás odmietol poslať, nesie trestnoprávnu zodpovednosť, čo si veľmi dobre uvedomuje, a ani z ľudského hľadiska nechce riskovať, že by sa nedajbože niečo stalo. Na Slovensku naozaj nemusíte obvodného lekára na kolenách prosiť, aby ste sa dostali k špecialistovi.
V Holandsku žiadna prevencia neexistuje, akékoľvek preventívne vyšetrenia sú úplne cudzí pojem a nepoznajú to. K špecialistovi vás pošlú najskôr až do nemocnice, kedy vám už naozaj reálne ide o život. Obvodný lekár vás pošle iba za takýchto okolností, a to nie s cieľom prevencie, aby špecialista pre istotu skontroloval prípadné podozrenie. Nie, tam vám už musí reálne ísť o život a lekár musí mať stopercentnú istotu, nie iba podozrenie, že vám ide o život, a až vtedy vás k špecialistovi reálne pošle.
Odvrátiteľné úmrtia, nedbalosť lekárov a trestnoprávna zodpovednosť
Netvárme sa teda, že na Slovensku je všetko najhoršie. Týchto katastrofických vecí je veľmi veľa napríklad aj v Holandsku. Len Holanďania nevideli nijaký lepšie fungujúci zdravotnícky systém, nevedia, čo je to Slovensko a že na Slovensku to funguje lepšie, a tak sa nebúria ani nesťažujú.
Teraz sa veľmi veľa diskutuje o takzvaných odvrátiteľných úmrtiach, čo je dôležitá lekárska štatistika riešená na ministerstve. Chcel by som vidieť, aké štatistiky odvrátiteľných úmrtí by boli v Holandsku pri takomto prístupe lekárov. Na dennej báze sa tam takéto veci určite dejú v desiatkach, možno až stovkách prípadov, kedy človek zomrie len kvôli drobnosti a tomu, že lekár odmietne poslať pacienta k špecialistovi, lebo nemá stopercentnú istotu ohrozenia života. Napríklad kontrola prsníkov z preventívnych dôvodov je na Slovensku úplná samozrejmosť, no v Holandsku neexistuje. Tam by na vás lekári iba vyvalili oči, o čom vlastne hovoríte. Nepoznajú to a žiadna prevencia neexistuje.
Z historiek z Holandska viem, že lekári sa tam príliš neboja ani trestnoprávnej zodpovednosti a sú ochotní to risknúť. Ani Holanďanom, keďže nepočuli o lepšom systéme, nenapadne v prípade úmrtia blízkeho z nedbalosti obvodného lekára podať trestné oznámenie. Na Slovensku, keby sa čo i len jeden lekár správal tak, ako bežne všeobecní lekári v Holandsku, mal by obrovské problémy v trestnoprávnej rovine. V Holandsku si viem predstaviť, že takto zomiera veľké množstvo mladých ľudí, ktorí potrebujú rýchlu zdravotnú starostlivosť, no obvodný lekár to podcení.
Mediálna propaganda, politické extrémy a historické paralely s rokom 1914
Netreba veriť médiám, ako vykresľujú politickú situáciu, keď z opozície robia spasiteľov a zo súčasnej koalície zase presný opak. Je tam dosť veľa propagandy, ktorá situáciu vykresľuje horšou, než v skutočnosti je. Rozdiel medzi politikmi pritom nie je veľký, hoci ľudia majú ilúzie a nechajú sa strhnúť prúdom jedného či druhého extrému. Všetci sú však extrémisti a umiernenú politickú stranu už jednoducho nenájdete – všetko je zaškatuľkované v krajnej pravici alebo krajnej ľavici a výber v skutočnosti nie je žiadny. Ľudia sa však nechajú uniesť vášňami vyvolanými médiami.
Od roku 2014 sledujeme zaujímavý fenomén, že politická história sa nám dosť opakuje a 21. storočie je akousi kópiou 20. storočia. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a v roku 2014 vznikla vojna Ruska proti Ukrajine, anexia Krymu a obsadenie Donbasu na východnej Ukrajine ruskou armádou.
Spirituálny pohľad: Negatívne entity, vibrácie a meditačná energetická ochrana
Osobne si myslím, že história sa opakuje, a podobne, ako sa druhá svetová vojna skončila v roku 1945, verím tomu, že aj v roku 2045 začnú vibrácie a pozitívna energia v celom kolektívnom vedomí konečne stúpať.
Dovoľte mi drobnú filozoficko-spirituálnu vsuvku. Podľa mojich telepatických vízií sú ľudia pod obrovskou paľbou negatívnych entít a bežný radový človek nemá šancu sa tomu brániť. Spoločnosť neustále prechádza cyklami zvyšovania a znižovania vibrácií a súčasnosť patrí medzi vôbec najťažšie obdobia. Energetické prostredie, v ktorom žijeme, je veľmi negatívne a bežný človek s tým nevie nič urobiť, pokiaľ nemedituje. Ak pracujete so správnymi meditačnými technikami, dokážete týmto vplyvom odolávať. V súčasnosti je mimoriadne dôležité sústrediť sa na meditáciu energetickej ochrany. Doslova plávame v bazéne energie a sme priamo či nepriamo prepojení, čo býva často negatívne. Meditačné techniky so srdcovou čakrou a vizualizačné techniky energetickej ochrany nikdy nemali taký veľký význam ako dnes.
Kolektívne bláznovstvo svetových vojen, konšpiračné teórie a Slovensko ako akupunktúrny bod
Od roku 2014 vidíme v spoločnosti kolektívne bláznovstvo. Aj prvá svetová vojna vznikla na základe toho, že v spoločnosti prepuklo kolektívne bláznovstvo, inak by ľudia nemali najmenší dôvod hnať sa do vojny. Atmosféra tohto bláznovstva umožnila donútiť ľudí bojovať – veď keby človek odmietol narukovať, v tej dobe by šiel maximálne do väzenia a nebol by za to trest smrti. Je zvláštne, že vôbec existovala ochota bojovať za jednotlivé štáty v nezmyselnej vojne. Rovnako to bolo v druhej svetovej vojne pri nacizme, čo bolo čisté bláznovstvo.
Dnes vidíme, že história sa opäť opakuje, hoci pri trocha vyšších vibráciách. Od roku 2014 ľudia začali veriť absurdným konšpiračným teóriám. Začalo sa to špeciálne na Slovensku, no Slovensko je najvplyvnejšia krajina, srdce a takpovediac akupunktúrny bod celej Európy. To, čo sa deje na Slovensku, sa onedlho bude diať aj v Západnej Európe, a už dnes je vidieť, že sa to tam skutočne deje.
Polarizácia spoločnosti, nástup krajnej pravice a medzinárodné paralely
V konečnom dôsledku vidíme tie tendencie, že všetko, čo sa deje na Slovensku, sa neskôr potom deje aj v západných štátoch. Vidíme tu obrovskú polarizáciu spoločnosti, nástup krajnej pravice. V roku 2016 sa prvýkrát k politickej moci dostala krajná pravica, vlastne Kotleba, kotlebovci, a zo Slovenska si západné štáty posmievali, že čo si to my tu volíme za krajnú pravicu. No a neskôr, teraz je aj v západných štátoch úplne bežné, že nejaká politická krajná pravica má preferencie okolo 10 % a dostane sa do parlamentu. V Holandsku dokonca vyhrala voľby táto krajne pravicová politická strana, takže zatiaľ čo Holanďania boli predtým veľký vzor, tak vidíme… A takisto vlastne budeme vidieť, že sa za chvíľku bude presne diať to, čo sa deje na Slovensku, aj vo všetkých západných európskych štátoch – o tom som celkom presvedčený. Jednak radikalizácia extrémnej pravice a extrémnej ľavice, posilňovanie obidvoch extrémov, obrovská polarizácia spoločnosti a naozaj bude dochádzať k tomu, že kým si tu na Slovensku už ľudia kvôli politike vôbec nerozumejú, tak je len otázka času, kedy sa toto začne diať aj v tých západných štátoch. Na Slovensku je v tejto oblasti ten čas už o kus dopredu posunutý.
Šamanské rituály na akupunktúrnych bodoch a zvyšovanie vibrácií Slovenska
Samozrejme, aj ja robím, čo môžem. Tiež sme malý tím ľudí, ktorí sa aspoň snažíme robiť nejaké šamanské rituály na akupunktúrnych bodoch planéty, aby sme aspoň trošku zvýšili vibrácie Slovensku ako takému, ale nie všetkému sa dá zabrániť. Ani vy nás nemôžete vnímať ako nejakých spasiteľov, že dokážeme úplne všetko vyriešiť. Určite sa dajú tie negatívne tendencie aspoň trošku zmierniť, ale nie je to také jednoduché.
Zlomový rok 2014, konšpiračné teórie a novela Ústavy o vode a manželstve
Tiež si pamätám, zdá sa mi, že to bolo okolo roku 2016, kedy ľudia naozaj začali veriť na bláznivé konšpiračné teórie. Od toho roku 2014 sa začali radikálne odlišne meniť energie na celej planéte Zem. Rok 2014 bol obrovský medzník. Od roku 2014 napríklad vznikol Islamský štát, takisto tá ruská vojna proti Ukrajine, takisto konšpiračné teórie začali mať obrovský vplyv. Od roku 2014 napríklad začala veľmi silná nenávistná kampaň proti LGBT komunite, LGBT ľuďom.
Pamätám si, v roku 2016 bola veľmi silná kampaň, vznikla taká bláznivá konšpiračná teória, že slovenská vláda sa snaží nejakým spôsobom tajne predať vodu Maďarom a nám na Slovensku vlastne vyschnú všetky pramene, čo je aj fyzikálne nemožné. Však my Maďarom ako Slováci dávame obrovské množstvo vody, a to úplne prirodzeným spôsobom – cez rieku Dunaj odchádza zo Slovenska obrovské množstvo vody. Voda odchádza do Maďarska a je to absolútny nezmysel, čo sa takáto konšpirácia šírila.
Ale už vtedy sa Robert Fico snažil osloviť túto dezinformačnú scénu a vyhovieť jej, a možnože aj úprimne naletel tomuto hoaxu, že voľajaké tajné temné sily sa snažia predať všetku vodu zo Slovenska do Maďarska a nám tu všetka voda a všetky pramene vyschnú, čo je aj fyzikálne nemožné. A došlo k novele Ústavy v tejto oblasti, tam sa s KDH dohodli.
Potom ďalšia novela Ústavy a ďalšia demonštrácia veľmi temných a negatívnych síl bola tá, že tu bola novela Ústavy o tom, že manželstvo je zväzok len muža a ženy. Čo je naprosto bláznivá vec, začať definovať v Ústave, že LGBT ľudia sú menejcenní. Takisto vtedy aj Aliancia za rodinu organizovala to referendum, ktoré bolo dosť nenávistne orientované proti LGBT ľuďom. To nejako neuspelo, no aj napriek tomu, že to neuspelo, tak sa KDH dohodlo so Smerom, že sa zahrajú na nejakých konzervatívcov a dali takúto vsuvku. Myslím, že to bola úplne prvá krajina vôbec v Európe, ktorá mala explicitne zapísané, že LGBT ľudia sú v Ústave definovaní ako menejcenní ľudia, ktorí nemôžu mať manželstvo. Čo si myslím, že je úplne zbytočné takéto veci dávať, keď aj bez takejto nenávistnej vsuvky by tak či onak nemohli uzatvárať manželstvo. Takže je to určitá demonštrácia moci a nenávisti, že zbytočne máme nejakú nenávistnú vsuvku v tej novele Ústavy – úplne zbytočnú nenávisť, ktorá tam jednak nepatrí a nemá tam čo hľadať, ale my si to tam len tak dáme.
Nacionalizmus, kolektívne bláznovstvo a lekcia z pandémie covidu
A to už vidíme, že ten nacionalizmus a tá krajná pravica už začala stúpať. Niečo veľmi podobné ako v Európe presne 100 rokov dozadu. Naozaj, presne 100 rokov dozadu ten nacionalizmus… Vlastne celá prvá svetová vojna bola postavená z dôvodu nacionalizmu. Kvôli tomu vlastne vznikla celá prvá svetová vojna – len z toho dôvodu, že boli veľmi silné nacionalistické tendencie. To už aj teraz vlastne vidíme, aj také kolektívne bláznovstvo. V minulosti sa to prejavilo hlavne vojnou, teraz sa to možno prejaví v podobe nejakej konšpirácie.
Potom neskôr nastal covid, ktorý ľudí neskutočne pokazil. Ja som si naozaj tak naivne myslel, že preboha, ten covid je dobrá vec, ktorá nás, všetkých ľudí, hoci je to ťažká skúška, niečo nové naučí, zomkne nás a naučí nás nejakej jednote. No presne opak bol pravdou. Ja som bol neskutočne naivný ako hlupák, keď som si myslel, že ten covid skutočne ľudí nejako scelí, nejako zjednotí alebo niečo nové naučí. No tak to bolo niečo katastrofálne. Ako spoločnosť sme tento zápas prehrali 1000 : 0. Predstavte si, keby niekto hral nejaký futbalový zápas a teraz v pomere 1000 ku nule by jedno mužstvo vyhralo nad druhým – tak niečo podobné mi príde aj toto. Úplne na celej čiare sme prehrali, keď ľudia začali veriť naprosto absurdným konšpiráciám: „Ľudia, nedajte sa zaočkovať, lebo vás začipujú.“ Už na takéto primitívne konšpirácie naozaj veriť, to už je skutočne… Pred rokom 2014, keby niekto veril na takéto konšpirácie, však by ho zatvorili do blázinca a volali naňho psychiatriu. Teraz už je to bláznovstvo na kolektívnej úrovni a už sa to ani nerieši. Takže toto, čo sa počas toho covidu dialo, už je naprosto bláznovstvo. Samozrejme, aj ruská vojna proti Ukrajine.
Takže toto je taká historická úvaha, ako sa vlastne tá história opakuje aj v súčasnosti. Vidíme, že tá história má tendenciu opakovať sa, a to vidíme aj dnes.
Úpadok kritického myslenia, radikalizácia a rozoštvaná spoločnosť
Vidíme, akým veľmi zaujímavým spôsobom sa tá spoločnosť vyvíja. A je veľmi zaujímavé, že presne 100 rokov dozadu sa tu prakticky dialo niečo veľmi podobné v Európe aj vo svete. Takisto vidíme extrémne ohlúpnutie celej spoločnosti, že kritické myslenie sa už ledaže úplne vytratilo z celej spoločnosti ako takej. To už je naozaj na úrovni možno 1 % ľudí, ktorí si v dnešnej dobe ešte vôbec nejaké kritické myslenie zachovali, keď vidíme, ako sú tie dva názorové tábory rozoštvané. Ako sa ľudia fanaticky delia, že sú voliči koalície či opozície, alebo že sú zástancovia ideológie nejakej krajnej pravice či krajnej ľavice, a ako sa hneď dajú do takých škatuliek. Už si tí ľudia neuvedomia, že naleteli nejakej propagande – či už jednej alebo druhej, jednému alebo druhému extrému. Takže toto vidíme, takéto neskutočné ohlúpnutie. Takisto ani prvá a druhá svetová vojna by neboli možné, ak by tá spoločnosť ako celok neohlúpla.
Informačná vojna, vplyv médií a mediálny extrémizmus
Ďalej som si všimol takú zaujímavosť, že kým v minulosti – to je jedno, či to je 100 rokov dozadu alebo 2 000 rokov dozadu – mal v minulosti moc ten človek, ktorý mal nejakú vojenskú silu. V tom spočívala tá sila a vplyv na spoločnosť ako takú. Dnes, za tieto posledné roky, má moc ten človek, ktorý má informačnú prevahu, ktorý vyhráva v tej informačnej vojne. Takže dnes nemajú ten najväčší vplyv nejaké armády a dokonca ani štát ako taký, ale predovšetkým médiá. Médiá, to je tá časť spoločnosti, ktorá má ten najväčší vplyv a ktorá môže viesť nejakú informačnú vojnu.
Ale tento dualizmus je tiež naozaj falošný, pretože či už tá mediálna krajná pravica alebo krajná ľavica sú naozaj dva veľmi nezdravé extrémy, s ktorými nesúhlasím. Čo sa týka krajne pravicových médií, tam je myslím veľmi jasné, čo je tam zlé. Čo sa týka zase mainstreamových médií, tak tam sú zase problémy tiež úplne zbytočnej politickej polarizácie a radikalizácie. Napríklad ekologická radikalizácia je v takzvaných mainstreamových médiách veľmi silná, to tam naozaj vidíme.
Kritika Aktuality.sk, denníka SME a úpadok novinárskej etiky
Takisto vidíme, že dnes prechádzajú také veci, ktoré by pred rokom 2014 nikdy nemohli prejsť. Predstavte si, že tie Aktuality.sk, to už je naozaj taký extrém, že tí ľudia v tej redakcii a šéfredaktor Peter Bárdy už stratili aj poslednú štipku nejakej súdnosti. Veď Aktuality.sk, to je ako PR marketingová agentúra strany Progresívne Slovensko, a už sa to nesnažia ani nijako tajiť, skrývať, ani sa na nič hrať. Keby pred rokom 2014 nejakí novinári a nejaké médium začali robiť akejkoľvek politickej strane takúto až veľmi agresívnu kampaň, tak by nebola ani najmenšia šanca, aby takéto médiá vôbec prežili. Jednoducho by tie médiá skrachovali, nikto by ich už nečítal a reputačne by ich to poškodilo. Teraz ľudia tie médiá v tej radikalizácii ešte podporujú, teraz to ľuďom vôbec nevadí.
Takisto rovnako, pokiaľ by došlo k takejto afére a škandálu, že bývalý politik by sa stal šéfredaktorom – alebo dokonca nielenže bývalý politik, ale bývalý politik, ktorý mal ešte veľmi vážnu korupčnú aféru s tými Šimečkovcami –, aby sa vôbec takýto človek s takouto pochybnou reputáciou mohol stať šéfredaktorom. Však to by ešte pred rokom 2014 úplne skrachoval celý Denník SME, však by ich nikto za takéto veci nečítal. A teraz to ľuďom vôbec nevadí. Celkovo došlo k takému ohlúpnutiu celej spoločnosti, nikomu to vôbec nevadí a každý sa tvári, že je to úplne v poriadku, keď takýmto spôsobom novinári a médiá vodia ľudí za nos.
Kauza zmazaného článku v Pravde a skrytá inzercia v médiách
Ďalej existovala taká mediálna aféra, že Denník Pravda zmazal kritický článok na súčasnú vládu. Je to samozrejme škandál, ktorý nechcem nejakým spôsobom zmenšovať, ale tento článok vyšiel na Aktualitách a je mi to až naozaj trápne, lebo keď prostitútka kritizuje prostitútku… Keď naozaj samotné Aktuality.sk majú toho veľmi veľa za ušami a samy Aktuality.sk majú obrovské množstvo skrytej politickej inzercie na svojich webstránkach. Sú to články, ktoré sa tvária ako nezávislé, ale sú to všetko veci robené na zákazku. Úplne priame dôkazy máme dokonca pri tých ekolobistických článkoch v prospech ekologického lobizmu alebo falošnej ekológie, v prospech falošného ekologického lobizmu. Tak to sa mi naozaj nepáči, ale je to také dosť trápne.
Mediálna propaganda: Manipulácia verejnosti médiami Aktuality.sk a Denník Pravda
Aj keď Aktuality.sk veľmi primitívnym spôsobom propagujú stranu Progresívne Slovensko, tak, ako som to už hovoril, naozaj nemajú akúkoľvek morálnu právomoc, akékoľvek morálne právo kritizovať za presne to isté Denník Pravda. Takže to bolo dosť také trápne. Je vidieť, že to napísal relatívne mladý novinár z tých Aktualít, ktorý ešte nemá toľko skúseností a možno ešte nevie, ako to v tých médiách funguje. Možno ešte neprišiel na to, že je zneužívaný zase inými politickými prúdmi presne rovnakým spôsobom ako ten novinár, ktorý to tam zmazal. Takže netvárme sa, že tu je nejaké menšie alebo väčšie zlo medzi samotnými denníkmi. V konečnom dôsledku to tak nie je.
Ale ľudia sú naozaj veľmi hlúpa, ľahko manipulovateľná masa a väčšina ľudí sa neskutočne chytí emocionálne toho, akí tí sprostí smeráci, ako sprostý smerácky denník Pravda ovládli. No tak ľudia sa nechajú zase oblbnúť a zase uniesť a pritom tí ľudia nevidia do tých zákulisných hier, ako to všetko funguje. A je to neskutočná hlúposť aj zo strany ľudí, že dokážu takejto propagande naletieť, keď vlastne Aktuality.sk ešte možnože ďaleko agresívnejšiu propagandu robia.
Ekologický lobing v médiách a presadzovanie falošnej ekológie
Ale čo má Denník Pravda a denník Aktuality.sk, čo majú podobné, respektíve nie podobné, ale dokonca úplne rovnaké a úplne spoločné, je to, že ten ekologický lobing je v obidvoch veľmi, veľmi úspešný. Tie rôzne skryté inzercie rôznych lobistických novinárov sú aj tam, aj tam, ktoré hovoria o naozaj naprosto bláznivej ekológii. Takže tvrdiť, že najväčší zločin lesníkov je vysádzať stromy, to myslím, že takýto nezmysel aj redaktorka Aktuality.sk propagovala. Určite aj na Denníku Pravda by sme niečo podobné našli, podobné nezmysly podobného razenia, čo samozrejme nemá žiadnu odbornú oporu. Ale zase, keď sa to mediálne propaguje, tak médiá majú ďaleko väčšiu moc ako nejakí vedci. To je úplne jasné.
Vplyv médií na justíciu: Prípad Jána Budaja a činnosť prokuratúry
A takisto médiá majú veľký vplv. Nielenže na vedu majú obrovský vplyv, alebo nielenže majú médiá väčší vplyv ako vedci, ale dokonca médiá dokážu priamo riadiť aj to, ako sa bude vyvíjať trestné právo, ako sa rôzne korupčné aféry budú vyšetrovať alebo nebudú vyšetrovať. Ako napríklad teraz nedávno čisto na základe médií nejaký politicky premotivovaný prokurátor zamietol trestné stíhanie exministra Jána Budaja. Ale to je teda veľmi nepríjemná situácia, pretože potom aj tí policajti si povedia, že načo my budeme vôbec sa snažiť, načo my budeme vôbec nejakú korupciu vyšetrovať, keď všetko nám to prokurátori zamietnu.
Keď tu boli čurillovci, ktorí mali všetkých prokurátorov spriaznených, alebo tých potrebných prokurátorov mali pekne spriaznených, tak vtedy nebolo potrebné žiadne dôkazy, vtedy nebolo problém začať trestné stíhanie aj pre hocijaké nezmysly. A teraz ten prokurátor sa vyhovára… Ťažko povedať, aké ten prokurátor môže mať motivácie. Zjavne je to taký človek, ktorý sám seba identifikuje ako nejaký politický aktivista, ktorý sa možno rozhoduje len na základe toho, čo sa dočítal v médiách, že vraj minister Budaj bol skvelý minister, tak prečo by som ho ja tu teraz mal trestne stíhať. Ale potom je to veľmi demotivujúce aj pre tých policajtov a to môže byť jeden z dôvodov, že prečo žiadnu korupciu nevyšetruje súčasná polícia. No tak prečo by oni mali mať nejakú motiváciu vyšetrovať, keď vedia, že proti nim stojí prokuratúra, ktorá stojí jednoznačne na strane korupcie a takisto aj na strane politickej opozície, tak prečo by oni sa mali teraz akože snažiť, keď by to bola úplne zbytočná a stratená námaha. Takže ono to tak vyzerá, akoby boli aj veľké konflikty medzi políciou a prokuratúrou, keď tá polícia sa možno trochu aj snaží korupciu vyšetrovať, ale pokiaľ prokuratúra je jednoznačne na strane korupcie a na strane opozície, tak v takom prípade veľmi sa nedá s tým potom pohnúť.
Paradox a pokrytectvo generálneho prokurátora Maroša Žilinku
Čo je dosť taký zvláštny paradox, že vlastne samotný Žilinka kritizuje súčasnú vládu, že nevyšetruje vôbec korupciu, a pritom jeho vlastný prokurátor tam blokuje vyšetrovanie korupcie. Takže je to problém, je to také zvláštne protirečenie. Takisto aj ja som priamo na prokuratúru dával viacero trestných oznámení a všetko skončilo v koši. Takže to je tiež také strašné pokrytectvo aj zo strany Žilinku, ktorý sa navonok tvári, že aký som ja protikorupčný, že ešte kritizujem tú vládu, že nie je dostatočne protikorupčná, a pritom on sám blokuje, jeho vlastní prokurátori blokujú akékoľvek vyšetrovanie korupcie. Takže je to celé postavené na hlavu. Bežný radový človek, ktorý do toho nevidí, ani nevie, ako je oblbovaný tými médiami a ako ho tie médiá klamú. Ja ako človek, ktorý vidí do tých zákulisných hier, to vidím trošku inak.
Mediálna masáž v Česku: Kauza Čapí hnízdo verzus Dozimetr a Bitcoin
A samozrejme, to nie je len na Slovensku, že médiá úplne riadia políciu a prokuratúru. To je aj kdekoľvek v zahraničí, to vidíme aj v Česku, napríklad aj pri kauze Čapí hnízdo. Toto bola tiež čisto politická záležitosť. Takže aj tam vôbec nie je isté, či bol vôbec porušený zákon. Veľmi krajnú interpretáciu si zvolila potom aj tá polícia alebo nejaké iné štátne úrady, ako si to presne interpretovali médiá, ten zákon, čo bola len jedna z niekoľkých interpretácií, tak v takom prípade sa dalo povedať, že to bolo nejaké porušenie zákona. A to bola obrovská, obrovitánska mediálna masáž pri tej kauze Čapí hnízdo a pritom vlastne vôbec nie je jasné, či tam bol porušený zákon.
Tam sa vlastne vychádzalo, že tie dotácie boli len pre také menšie firmy, takže Babiš v rámci tej spoločnosti Agrofert si založil aj takú nejakú menšiu firmu a tá menšia firma potom zobrala tie dotácie na to. No a teraz je to relatívne, či by sa malo posudzovať, že či tú dotáciu bral ako celý Agrofert, alebo len tá dcérska firma toho Agrofertu. Takže samozrejme médiá to tak interpretovali, že to vlastne akoby celý Agrofert si tú dotáciu bral. Hoci je to dosť zložité a dosť relatívne a to sa nedá ani porovnávať s nejakou kauzou Bitcoin, kde to bolo úplne jasné, to bola čisto mafiánska kauza, tá najtemnejšia mafia bola úplne na tých najvyšších miestach. Alebo kauza Dozimetr, kde to bolo úplne o niečom inom a tam zďaleka toľko hluku médiá nerobili. Aj kauza Dozimetr mala rýdzo mafiánsky presah a napriek tomu okolo toho médiá také veci nerobili, kde v prípade toho Agrofertu to nebolo ani jasné, či vôbec došlo k nejakému porušeniu zákona. Ešte keď Babiš vôbec nebol v politike, tak takéto dotácie si pre nejakú svoju dcérsku spoločnosť bral.
Emočné vnímanie a právne aspekty kauzy Andreja Babiša
Možno by tie peniaze úplne prepadli v štátnom rozpočte alebo v európskom rozpočte by možno úplne prepadli tie peniaze, ktoré zobral na to Čapí hnízdo ten Babiš. A takýmto spôsobom aspoň ten Babiš vytvoril nejakú hodnotu pre spoločnosť, keď aspoň niečo za to postavil. Inak by tie peniaze asi prepadli, takže je to obrovská manipulácia. Ale už v Česku to majú takú veľmi silnú emóciu: „Čapí hnízdo, to je mafia, Babiš! Ani sa nebavme o tom!“ Tam je to už čisto na takých emóciách založené, že tam už racionalita ide bokom. Ja ako Slovák, ako slovenský občan to trošku triezvejšie vidím, tak trošku cez také odfiltrované emócie. Neberiem to tak priamo cez emócie, na tú celú kauzu sa takto nedívam len čisto cez emócie, ale to vôbec nebolo také jednoduché a čiernobiele, či vôbec tam bol porušený zákon.
A ďalej tam bolo vlastne nelegálne aj to, že Babiš bol viackrát potrestaný viacerými úradmi, čo je samo osebe nezákonné. Takže pod tým tlakom médií sa už aj porušovali zákony v neprospech Babiša, hoci zákon to neumožňuje. Musí vás len jeden jediný úrad potrestať, nemôže vás viacero úradov a potom ešte dokonca na trestnoprávnej úrovni, ešte na niekoľkovrstvovej úrovni potrestať. Tak to už je trošku také bizarné, ale dejú sa aj takéto, bohužiaľ, veľké krivdy, veľké nespravodlivosti.
Historické paralely: Cynizmus hesiel a proruskí mierotvorcovia na čele s Eduardom Chmelárom
Na ďalšom príklade by som chcel ešte ukázať, ako sa nám história opakuje. V koncentračných táboroch hneď pri vstupnej bráne bolo napísané také krásne heslo, ktoré naozaj je veľmi pozitívne, znie veľmi krásne, a to je to slovíčko, že „Arbeit macht frei“. Krásne to znie, však čo by ešte krajšie mohlo existovať. Na strane druhej presne vieme, čo sa dialo v tých koncentračných táboroch, že to bol veľmi cynický nápis, že to bolo niečo veľmi nehorázne.
No a niečo veľmi podobné vidíme, ako sa nám tá história opakuje v prípade toho, že najväčší proruskí vojnoví štváči sa najviac oháňajú slovíčkom mier, ako je napríklad Eduard Chmelár, ktorý sa najviac oháňa slovíčkom mier, ale zase na strane druhej je fanatickým podporovateľom Putina, fanaticky podporuje Putina, obdivuje Putina a na strane druhej propaguje a schvaľuje ruskú agresiu proti Ukrajine. Takže to je také zvláštne, ako sa ľudia nechajú nachytať aj takouto propagandou a tomu jednoducho veria.
Mediálna kampaň proti ministrovi Tomášovi Tarabovi a pôsobenie iniciatívy My sme les
A takisto rovnako aj tá krajná ľavica má tiež veľmi zaujímavú propagandu zase v tej oblasti ekológie. Aj toto je vlastne také zbytočné rozdeľovanie spoločnosti, kedy v médiách je zobrazovaný minister Taraba ako totálny ničiteľ prírody, ktorý nič iné nerobí, len likviduje národné parky a tak ďalej, hoci opak je pravda. Nikdy nebol obklopený akýmikoľvek extrémistickými ľuďmi, ktorí by chceli rušiť národné parky alebo rušiť nejaké chránené územia. Ale proste kvôli tomu, že nepodporuje nejaké dotácie pre tie rôzne extrémistické organizácie v oblasti ekológie, tak tá kampaň v médiách proti nemu je obrovská.
Takisto tá iniciatíva My sme les, to je špeciálna kategória, ktorí zase majú veľký výtlak na sociálnych sieťach. V každej redakcii majú od slova do slova nejakého svojho novinára, ktorý im tie hoaxy je ochotný publikovať. Sú to blázni a sú to naozaj extrémisti, ktorí majú veľmi dobrý marketing, že nerobia to až tak primitívne, že dokážu tie hoaxy o tej ekológii šíriť relatívne presvedčivo, že človek, ktorý nemá iné zdroje informácií, nemá si to ako porovnať a nemá kritické myslenie, je ľahko manipulovateľný, tak to zožerie aj s navijakom. Ale je tam obrovské množstvo hoaxov.
Prepojenie iniciatívy My sme les s Progresívnym Slovenskom, Michalom Wiezikom, nadáciou Aevis a združením BROZ
Takisto ja som to už aj podrobnejšie v iných článkoch a videách popisoval, akým spôsobom táto iniciatíva My sme les je prepojená so stranou Progresívne Slovensko, a je to veľmi zákerné manipulovanie verejnosti, keď oni nepriznajú politickú farbu, že sú vlastne politickou organizáciou, že tam má Michal Wiezik veľmi silný vplyv v tejto organizácii cez nadáciu Aevis.
Ďalšia veľmi dôležitá vec je to, že ja disponujem dôkazmi, a však sú aj prezentované na mojej webstránke, že máme veľmi silné dôkazy, že iniciatíva My sme les dostávala veľmi významné peniaze od korupčných organizácií, ktoré získavajú korupčné dotácie z Európskej komisie, napríklad od združenia BROZ, to je jedna z nich. Oni sa k tomu dokonca svojho času aj verejne priznávali počas toho, keď robili kampaň za takzvanú reformu národných parkov. To sa tak krásne nazvalo marketingovo, že reforma národných parkov. V skutočnosti tam o nič iné nešlo, ako urobiť biznis z národných parkov pre rôzne falošné organizácie, ktoré sa tvária, že im ide o ekológiu. Takže skôr by to bola nieže reforma národných parkov, ale urobenie biznisu z národných parkov, asi takto by som to nazval, keby sme to mali skutočne pravým menom pomenovať, o čo sa tam jednalo.
Šírenie hoaxov iniciatívou My sme les a ideológia proti vysádzaniu stromov
Takisto vlastne tá iniciatíva My sme les šíri nespočetné množstvo hoaxov a takisto sa niekedy aj tvária, že my to máme nejako vedecky podložené, my takúto vedeckú štúdiu zverejníme. A keď človek urobí nejakú podrobnejšiu analýzu, o čo tam vlastne išlo, tak sa ukáže, že to bol hoax, že to bol fejk. To je také úplne bežné, typické pre nich.
Alebo vlastne obhajujú ideológiu, že najväčší hriech je vysadiť strom. Keď lesník vysadí strom, tak je to väčší zločin, ako keď ten strom vyrúbe. To je taká zvláštna ideológia tých ekológov, ale oni si asi musia takúto ideológiu vymyslieť, lebo keby boli za vysádzanie stromov, tak by sami museli priložiť ruku k dielu, a to sa im nechce. Omnoho lepšie je iba z kancelárie múdrovať a robiť nejaký aktivizmus, ako reálne začať niečo pracovať a reálne fyzicky priložiť ruku k dielu.
Takže to je celkom taká šikovná výhovorka, že si vymyslíme nejakú absurdnú ideológiu, že najväčší hriech na svete je, keď lesník vysadí strom, a hotovo – už sa zbavíme nejakej zodpovednosti za vysádzanie stromov a už nemusíme v tejto oblasti nič robiť. Takže to je celkom taká šikovná manipulácia a ľudia im takúto propagandu zožerú. Obzvlášť v dnešnej dobe im túto všetku propagandu ľudia zožerú, dnešná doba extrémne praje manipulátorom. Nikdy neboli ľudia takí hlúpi a sprostí ako dnes. Za posledných možno sto rokov nikdy neboli ľudia takí sprostí ako dnes a nikdy sa ľudia tak ľahko nemanipulovali, ako sa manipulujú dnes.
Historické paralely medzi storočiami a hrozba rozšírenia vojnového konfliktu do krajín NATO
Ďalej, vzhľadom na to, že sa nám veľmi verne kopíruje 21. storočie podobne, ako bolo aj 20. storočie – že presne to, čo sa pred sto rokmi dialo, sa deje aj dnes – tak mám trochu aj strach, čo sa tam bude diať. Napríklad, či sa ten vojenský konflikt nerozšíri z Ukrajiny aj do niektorej z krajín NATO.
Pretože, čo sa naozaj bude diať v tých rokoch, kedy pred sto rokmi, v nejakom tridsiatom ôsmom alebo štyridsiatom roku Hitler začal vojnu… Čo sa v takýchto štyridsiatych rokoch 21. storočia bude diať, to sami nevieme, uvidíme. Kiežby a bodaj by sa ten vojenský konflikt ruskej vojny proti Ukrajine nerozšíril aj za hranice Ukrajiny, to by sme boli veľmi vďační a veľmi radi. Snažím sa byť optimista, ale nie som si úplne istý vzhľadom na to, že vidíme, že tá kópia tých dejín sa nám opakuje.