Pokles preferencií Progresívneho Slovenska
Ahojte priatelia, v tomto podcaste / článku budem hovoriť o poklese preferencií strany Progresívne Slovensko. Nemožné sa stalo možným. Ja osobne som tomu ani neveril, že takéto niečo sa vôbec môže stať, že nejako významne budú klesať preferencie tejto politickej strany. Tí voliči sa už skutočne neriadili nejakou racionalitou, ale len propagandou médií, len tým mediálnym obrazom. Došlo k tomu, že hoci médiá robia strane Progresívne Slovensko obrovskú propagandu, už sa to stalo neudržateľným. Strana Progresívne Slovensko mala v skrini už toľko špiny a toľko kostlivcov, ktorých im novinári zatajovali, že sa to tam už naozaj nezmestilo a zopár tých kostlivcov už aj vyliezlo. Už je to neudržateľné, už sa to nedá zadržať ani udržať. To je, samozrejme, ešte stále len strašne malá a drobná časť tých kostlivcov v skrini, ktoré vôbec boli nejakým spôsobom medializované.
Mediálna propaganda a dehumanizácia oponentov
Mediálna propaganda sa vždy spoliehala na to, že totálne dehumanizovali súčasnú vládnu koalíciu, totálne dehumanizovali stranu Smer. Keď strana Smer prišla s nejakou korupčnou aférou na Michala Šimečku, tak sa to zrazu nejako bagatelizovalo. Veď to sú smeráci, to sú totálne dehumanizovaní ľudia, to sú obyčajní satani a diabli, ktorí môžu vždy iba klamať. Keď sa takáto propaganda vytvorí, tak to v zásade nemalo nejaký vplyv, dokonca to niekedy malo aj pozitívny vplyv. Keď smeráci prišli s nejakou kauzou na Šimečku, tak preferencie Progresívneho Slovenska dokonca vystrelili smerom hore, pretože médiá urobili zo Šimečku martýra, chudáka a neboráka, ktorému sa krivdí. To malo presne opačný efekt.
Dokonca aj šéfredaktor konzervatívneho denníka Postoj, Martin Hanus, počas odvolávania Šimečku z postu podpredsedu Národnej rady tvrdil a naletel tej propagande iných novinárov, že sa Šimečkovi krivdí. Teraz sa už aj Martin Hanus prebudil a prišiel na to, že to nebolo nejaké krivdenie, ale bolo to opodstatnené a skutočne sa jednalo o reálnu aféru. Médiá to trošku preháňali, nemali by úplne dehumanizovať politických konkurentov Progresívneho Slovenska, ako je napríklad strana Smer. Dejú sa tam síce aj zlé veci, ale zároveň aj veľa dobrých vecí. Ako som to už mnohokrát v predchádzajúcich podcastoch hovoril, s tou dehumanizáciou to skutočne preháňajú. Má to potom vplyv aj na duševné zdravie bežného človeka, ktorý si myslí, že tí politici nerobia od rána do večera nič iné, len sa snažia občanom a ľuďom ubližovať. To nie je pravda, dejú sa aj pozitívne veci, ale v médiách sa tí ľudia vôbec nedozvedia, že sa nejaké pozitíva dejú. Možno výnimkou sú médiá patriace do skupiny News Media Holding, tam sa aspoň nejaké pozitívne veci o tom, čo vláda urobila a priniesla, dozviete. V ostatných médiách je to ako úplná cenzúra, čo nepovažujem za dobré.
Paralely s českou politikou a klesajúca účinnosť propagandy
Niečo veľmi podobné sa deje aj v Česku, napríklad pri útokoch proti Filipovi Turkovi. Tá dehumanizácia je už naozaj prehnaná a extrémna, je to založené už len na nejakých emóciách a vôbec nie na racionalite. Filip Turek je tiež len obyčajný človek a nemá len zlé vlastnosti, ale má aj pozitívne vlastnosti a určite dokáže do politiky priniesť nejaké pozitívne hodnoty.
Prečo vlastne strane Progresívne Slovensko začali klesať preferencie? Osobne si myslím, že bodom zlomu bol Martin Pekár, respektíve jeho vútorné konflikty a jeho vyhodenie z politickej strany. To, že smeráci prišli s nejakými korupčnými aférami, ktoré sa neskôr ukázali ako pravdivé, som hovoril už od začiatku, hoci ma vtedy nikto nebral vážne. Nakoniec sa ukázalo, že som mal pravdu. Aj Marek Vagovič, veľký propagátor Progresívneho Slovenska, už musel priznať a nejakým spôsobom zmeniť názor, k čomu ho donútili okolnosti. To, že nejakí smeráci kritizujú Progresívne Slovensko, sa nebralo vážne, pretože Smer sa rovná diabol a diabol sa rovná stopercentný klamár. To má u voliča Progresívneho Slovenska opačný efekt – čím viac ich budú smeráci kritizovať, tým viac ich budú voliť. Ale tým, že tam už boli nejaké vnútorné konflikty, teda kauza Martin Pekár, tak to už asi začali byť tí ľudia a priaznivci Progresívneho Slovenska podstatne vnímavejší na nejaké kritické argumenty voči tejto politickej strane.
Marek Vagovič sa teraz sťažoval a vyplakával, aký nenormálny hejt zažíva zo strany priaznivcov Progresívneho Slovenska za to, že na nich zverejnil naprosto smiešnu mikroaférku s tým, že Šimečkova nadácia mala platiť telefón svojmu synovi. To je v porovnaní s tými reálnymi aférami a kostlivcami v skrini Progresívneho Slovenska naprosto vtipné, ale aj to je nejaká malá aféra, ktorá začala mať negatívny vplyv na preferencie. Tvrdé jadro strany to začalo znepokojovať.
Radikalizácia na sociálnych sieťach a vnútorná kritika
Ďalšia veľmi zaujímavá vec je, že sociálna sieť Reddit má najtvrdších a najradikálnejších zastancov Progresívneho Slovenska. Tam nemá zmysel vôbec diskutovať, lebo ak poviete pol slovíčka kritiky, doslova by vás ukameňovali. Teraz však neverím vlastným očiam, lebo normálne ich vlastní voliči a priaznivci začínajú kritizovať samotnú stranu. Hovoria, že Šimečka sa im prestáva páčiť, že by mal odstúpiť a mal by ísť niekto iný na jeho miesto. Kritizujú tam aj ten pokles preferencií. Mediálna propaganda je nastavená tak, že za všetko zlé na svete môžu smeráci, ale teraz sa už nevyhovoria na Smer. Za to, že im klesajú preferencie, si môže strana sama, čo je neuveriteľné prebudenie. Včera by človek neveril, že je takéto niečo možné, že tá mediálna propaganda, ktorá je veľmi silná, už prestáva fungovať. Tí novinári tam natlačili už toľko kostlivcov, ktoré odmietajú zverejniť, že sa to už nedá udržať. Nič neodvolávam, za všetkým, čo som o tejto strane povedal, si stopercentne stojím. Už prestáva fungovať aj to neustále strašenie súčasnou vládou, ktorá je démonizovaná viac, ako si zaslúži.
To, čo sa zdalo včera nemožné, je teraz možné. Voliči Progresívneho Slovenska mali vždy problém s kritickým myslením a nikdy neboli schopní uznať, že ak nejaká strana ako Smer príde s nejakou aférou, môže to byť založené na pravde a nemusí to byť len klamstvo. Toto je obrovské prebudenie aj u tých voličov. Mediálna propaganda už úplne nezaberá.
Kto je Martin Pekár a aké boli jeho ambície?
Aj keď Marek Vagovič prišiel s mikroaférkou, má to vplyv na preferencie, pretože voliči to po kauze Martina Pekára vnímajú citlivejšie. Vidia, že nie je problém len v tom, že by Smer hádzal na Progresívne Slovensko špinu, ale že majú reálne vnútorné problémy.
K samotnej kauze Martin Pekár som sa ešte nevyjadroval. Ťažko povedať, kto je to za človeka, osobne ho nepoznám. Nemožno stopercentne vylúčiť, že je to človek, ktorý je de facto práčkou špinavých peňazí, aj keď by som to nerád hyperbolizoval. Môže to byť človek, cez ktorého pretekajú peniaze od iných podnikateľov. Je dosť možné, že nejaký podnikateľ chce podporiť Progresívne Slovensko, ale nechce, aby to bolo napísané na jeho meno, tak pošle peniaze Martinovi Pekárovi a ten ich následne odošle. Netvrdím, že je to stopercentná pravda, hoci by ma to neprekvapilo. Ako človek, ktorý vidí do zákulisných mocenských hier, o ktorých sa bežnému človeku ani nesnívalo, môžem povedať, že všetko je možné. Na druhej strane je rovnako pravdepodobné, že si ten človek tie peniaze zarobil vlastným podnikaním a následne ich poslal strane. Neupínam sa len k jednej možnosti.
Z obmedzeného množstva informácií vieme, že Martin Pekár chcel stranu Progresívne Slovensko trochu viac demokratizovať, aby to nebola len bratislavocentristická politická strana riadená len z Bratislavy. Chcel posilniť regionálne štruktúry, pretože Progresívne Slovensko ich nemá. Ak niekto povie, že ich majú, tak je to klamstvo a zavádzanie. Toto vnímam od Martina Pekára veľmi pozitívne, chcel stranu decentralizovať a urobiť z nej regionálnu stranu. To zrejme Michalovi Šimečkovi veľmi vadilo, že mal takéto ambície, pretože by to mohlo oslabiť jeho vlastnú moc. Jednoznačne išlo o mocenský spor vo vnútri strany. Martin Pekár mal možno reálnu šancu stať sa predsedom strany a Michal Šimečka sa v rámci mocenských bojov mohol naplašiť a urobil kroky, ktoré majú ďaleko od demokracie.
Záver: Koniec mýtu o slobodnej strane
Sú to veľmi škaredé veci, keď už aj voliči Progresívneho Slovenska pochopia, že tá strana nie je slobodná, ale je riadená diktátorským spôsobom. Oni si tú stranu určite predstavovali ako reálne slobodnú, kde je možné povedať si vlastný názor, ale realita je od toho ďaleko. Mimochodom, takáto aféra o tom, ako je strana diktátorsky riadená, bola zverejnená aj v denníku Postoj. Hoci mám liberálne názory a s Postojom sa nestotožňujem kvôli ich kultúrnym vojnám, urobili veľmi kvalitnú reportáž o tom, že tam stačí naznačiť iný názor a okamžite letíte a ste vyhodení zo strany. Ak to zverejnil len Postoj, nemá to taký vplyv na preferencie Progresívneho Slovenska, ale keď sú tam už reálne vnútorné spory a mediálna propaganda začína byť neúčinná, už sa tie dvere na skrini s kostlivcami nedajú nasilu zavrieť. Je to neudržateľné a tí voliči si to už jednoducho museli všimnúť. Táto informácia, že Martin Pekár bol nespravodlivo vylúčený na základe mocenských sporov, je už neudržateľná.
Aj keď kritizujem voličov Progresívneho Slovenska, že ich kritické myslenie je na nule, to isté platí aj o opačnom tábore. Krajne pravicoví voliči fandia Putinovi v jeho vojenskej agresii proti Ukrajine a naleteli konšpiráciám o covide. Voliči Progresívneho Slovenska majú možno o niečo viac kritického myslenia ako krajná pravica, ale aj ich kritizujem rovnako, pretože naprosto naivne veria mediálnej propagande a až takto neskoro sa prebudili a zbadali, že v samotnej strane nie je niečo v poriadku.
Kauza faktúr a nadácie Martina Šimečku
Takže tá kauza toho Martina Šimečku jednoznačne scitlivela tých voličov tej strany Progresívne Slovensko, že začali tí ľudia aj to už citlivejšie vnímať, aj akúkoľvek kritiku na tú stranu Progresívne Slovensko. Stačila aj takáto malinká aféra, ako je preplácanie faktúr telefónu, a tam vlastne údajne sa hovoria klebety, že nemusel to byť len telefón, ale tých faktúr, ktoré mohli byť preplácané, rôzne veci, rôzne výdavky tomu Šimečkovi, že mohlo byť údajne ešte oveľa viac, že tento telefón to mohla byť len úplne nejaká najmenšia položka.
V skutočnosti je ďaleko väčšia aféra tá kauza tých preplácaní faktúr, tak to je v skutočnosti násobne väčší problém. Nehovoriac o tom, že aj samotná tá mimovládna organizácia nadácie Martiny Šimečkovej, keď si to zoberiete, tak dokopy žiadne hodnoty pre spoločnosť ako takú nevytvorila. Skutočne sa tie peniaze, možno by sa to oplatilo podporiť nejakými maximálne pár desiatimi percentami z toho, reálne išli na nejaké vytváranie nejakých hodnôt a ostatné bolo len do súkromných vačkov tých konečných užívateľov výhod tejto nadácie.
Kontroverzie okolo Marty Šimečkovej
Vlastne ďalšia veľká aféra bola, že pani Marta Šimečková zverejnila nejakú výpoveď, ktorú mala na polícii o tých faktúrach a takýchto veciach. Neskôr sa vlastne ukázalo, že urobila veľkú chybu, že to zverejnila, lebo sa ukázalo, že klamala. Jednoducho s tými faktúrami niečo tam ona na tej výpovedi všeličo hovorila a neskôr sa ukázalo, že to jednoducho nesedelo, že to bolo jednoducho klamstvo. Tak ale zase to nie je žiadne prekvapenie, že táto pani klamala, pretože v zásade klamala a podvádzala celý život. Už keď ešte bola nejaká novinárka, tak už vtedy v zásade ako taká pani, ktorá sa odjakživa živila podvodmi. Dokonca ešte predtým, možno keď mala tú nadáciu, tak ešte ako novinárka už vtedy nejakým spôsobom podvádzala a nejakým spôsobom falšovala nejaké články, či nejaké autorské práva kradla alebo niečo také z nejakej svetovej agentúry, nejaké cudzie články zverejňovala ako svoje. Proste obyčajná typická podvodníčka.
Potom samozrejme nebolo žiadne prekvapenie, keď sa už niekto rozhodne celý život zasvätiť len podvodu, tak potom pokračovala aj v tej nadácii, kde ďalšie podvody robila. Nie je to nejaké prekvapivé, ale ja som to už od začiatku samozrejme o takomto niečom vedel, že je to pravdivé. Voliči strany Progresívne Slovensko sa spamätávajú až veľmi neskoro, až teraz. Týmto to dochádza oveľa neskôr, pretože naivne veria tým médiám, že im hovoria pravdu, ale nehovoria im pravdu. Už to prestáva byť udržateľná mediálna propaganda.
Radikalizácia Progresívneho Slovenska
Ďalšia vec je to, že úprimne mi nie je veľmi ľúto toho, že klesajú preferencie strane Progresívne Slovensko. Vôbec v tom ja osobne nevidím nejakú tragédiu, lebo táto politická strana sa ani len v náznaku nesnažila robiť niečo pre ľudí alebo robiť politiku v nejakom verejnom záujme. Už len to, keď si zoberieme od roku 2023, kedy boli voľby, tak jedna jediná vec sa nedá povedať, ktorú by oni robili nejako dobre, alebo robili nejako poctivo, alebo robili nejako úprimne pre ľudí. Nie je tam vidieť tú naozaj ozajstnú človečinu, robiť niečo, takú ľudskosť, robiť niečo skutočne pre ľudí, to ani v náznaku nevidíme. Práve naopak, tá strana sa od roku 2023 veľmi zradikalizovala. Všetci umiernení ľudia, ktorí tam boli, umiernení ekológovia, umiernené feministky, boli naopak povyhadzovaní z tej strany a zostal len naozaj taký radikálny ľavicový odpad v tej politickej strane. Žiadna sebareflexia, že musíme tú stranu urobiť naozaj lepšou, umiernenou, ktorá sa snaží ľudí spájať a nie rozdeľovať.
Ekologický radikalizmus a Green Deal
Takisto nevidíme žiadnu sebareflexiu v oblasti ekológie, že by sa snažili v tejto veci nejako zmierniť, alebo že by povyhadzovali nejaké radikálne ekofašistické krídlo, práve naopak. Keby sa reálne dostala k moci strana Demokrati a strana Progresívne Slovensko, tak tam sú takí ekofašistickí radikáli, ktorí keby boli v Európskej rade napríklad alebo v Európskej komisii, tak by ešte tie rôzne Green Dealy a tie rôzne nezmysly, ktoré naprosto likvidujú priemysel, nielenže odsúhlasili, ale ešte Európskej komisii navrhovali ďaleko prísnejšie a radikálnejšie Green Dealy, ktoré by ešte rýchlejšie zdecimovali priemysel. To sú takíto radikáli a to bežný volič nemá žiadne tušenie, čo je to strana Progresívne Slovensko. Tí ľudia sú naozaj v naprostej nevedomosti, tie médiá im to jednoducho nepovedia, že takíto radikáli sú tu.
Keď si vezmete, že samotná Európska komisia proste miliardy pumpuje do Green Deal lobingu, tak kde inde ako v médiách môžu skončiť tie peniaze. Takže samozrejme médiá budú tieto veci podporovať a nebudú kritizovať stranu Progresívne Slovensko za ekofašistický radikalizmus. To je úplne samozrejmé, že to takto funguje a to je naozaj len jeden z mnohých kostlivcov v skrini, ktorých táto politická strana má. Keby sa táto politická strana premenovala na stranu ekologických radikálov, keby sme naozaj úprimne mysleli, že by sa takto premenovali, na hnutie za ekologický radikalizmus, tak to by ich naozaj vystihovalo a keby reálne takýto názov mali, tak neviem, kto by ich reálne volil. To by bolo skutočne na hranici zvoliteľnosti, keby sa takto reálne premenovali a odkryli svoje masky. Oni sa takto relatívne tvária, že navonok komunikujú, že sú umiernení, že u nich ekológia je len jedna z viacerých tém, ale v skutočnosti, keby sa reálne dostali k moci, tak v zásade ekológia by bola jediná téma, ktorá by tú stranu Progresívne Slovensko vystihovala.
Radikálny feminizmus a definícia znásilnenia
Ďalšia vec je napríklad, že sú tam v tej strane Progresívne Slovensko podľa mňa všetky tie radikálnejšie feministky. Podľa mňa v minulosti zažili nejaké sexuálne zneužívania alebo nejaké znásilnenia, tak práve preto majú takú nenávisť voči mužom a práve preto sú také radikálne feministky. Sú to naozaj zranené duše. Na jednej strane sú tie ženy poľutovaniahodné, na strane druhej takéto ženy keď sú v politike, tak to nie je veľmi dobré, pretože také ženy skutočne riešia len pomstu voči mužom a nie nejakú politiku verejného záujmu.
Extrémne škodlivá a toxická legislatíva, ktorá je teraz v móde, je radikálne sprísňovanie napríklad definície znásilnenia, kde by sa už nerozlišovalo, čo je zdravý pohlavný styk a čo je znásilnenie. Už by sme pomaly zo všetkých manželských párov robili násilníkov. Ono na jednej strane sa to zdá, že je to ako úplne v poriadku a normálne, že sa zadefinuje problematika znásilnenia na takzvaný súhlas, čo je úplne v poriadku, však takto to musí byť. Pokiaľ sa to však úmyselne urobí tak, aby to bolo veľmi zle zadefinované a aby sa naozaj nerozlišovalo, to už je druhá vec. Už nejakých päť-šesť štátov v Európskej únii má takúto extrémne toxickú legislatívu, kde sa už naozaj reálne bojíte, aby ste neboli krivo obvinení zo znásilnenia. Už v západných štátoch, v niektorých európskych štátoch, reálne kolujú nejaké formuláre, kde sa ten muž aj žena podpíšu, že od takéhoto dátumu a času do takéhoto času súhlasím dobrovoľne s nejakým pohlavným stykom, aby tam nebolo nejaké krivé obvinenie, čo už je naozaj veľmi choré. Ja som si sprvu myslel, že to je nejaká ruská propaganda proti Západu a neskôr sa ukázalo, že to nie je nejaká propaganda, to je naozaj reálna hrozba. Napríklad aj Nemecko má takúto legislatívu veľmi toxickú a veľmi nebezpečnú.
Ono je to na jednej strane pekné, že pohlavný styk by mal byť so súhlasom, to je veľmi dobré. Na strane druhej, pokiaľ sa v tom zákone nedoriešia nejaké detaily, tak jednoducho, keď sa nedoriešia také veci, či aj neverbálny súhlas sa považuje za súhlas, tak v takom prípade by sme z deväťdesiatich deviatich percent manželských párov robili sexuálnych násilníkov. Tam stačí, keď tá žena má nejaký dôvod pomstiť sa nejakému mužovi v rámci nejakého rozvodu alebo rozchodu s nejakým partnerom, tak zrazu sa to vníma ako znásilnenie a ten muž sa nemá akým spôsobom brániť. Takže toto si myslím, že tie feministické političky zo strany Progresívne Slovensko len takéto témy by riešili. Väčšina voličov si nepredstavuje, aby takéto témy riešili, ale bohužiaľ aj tí voliči tej strany Progresívne Slovensko sú oklamaní a nevedia ani v zásade, koho volia, lebo médiá im nepovedia, koho vlastne volia. Tí voliči sú skutočne oklamaní, sú v naprostej nevedomosti a nemajú najmenšie tušenie, komu vlastne dávajú hlas.
Politická polarizácia a budúcnosť Slovenska
Tí voliči tej strany Progresívne Slovensko sú naprosto dezorientovaní a nevedia, komu dávajú hlas. Na strane druhej, v žiadnom prípade nie je tu jediný problém strana Progresívne Slovensko. Potom tu máme ešte možnosť vlády hnutia Republika so stranou Smer, môžu zostavovať vládu, to je ďalšia vážna hrozba pre Slovensko. Ako hovorím, tu nemá na Slovensku zmysel vôbec pristúpiť k voľbám, lebo to je jedno, či nejakí extrémisti sprava alebo zľava, či ľavicoví alebo pravicoví extrémisti budú pri moci. Jedni sú väčší blázni ako druhí. Ešte tu máme poslednú nejakú normálnu vládu a potom obávam sa, že nasledujúcich nejakých dvadsať rokov to budú takéto všelijaké extrémistické vlády, že buď sa budú naprostí šialenci ako Progresívne Slovensko striedať pri moci s nejakou Republikou. Takéto dve naprosto šialené extrémy, ľudia budú rozdelení, rozhádaní, jedni budú fandiť tým, druhí budú fandiť tým a pritom si neuvedomia, že jedni aj druhí sú úplne obyčajní kreténi. Naprosto pohŕdam jedným aj druhým názorovým táborom alebo politickým táborom a ja tam nevidím žiaden rozdiel.
V Česku zatiaľ chvalabohu ešte zmysel nejaký chodiť k voľbám má, tam je tá situácia lepšia, ale tiež bohužiaľ môže sa tam táto tendencia, ktorá nebude prechádzať len Českom, ale bude prechádzať celou Európou, zopakovať. Táto tendencia začína na Slovensku a bude to pokračovať v ďalších štátoch, obávam sa tohto nedobrého scenára. Slovensko je taký akupunktúrny bod, energetický akupunktúrny bod Európy a všetko, čo sa deje teraz na Slovensku, sa bude neskôr diať aj v západných štátoch, aj v celej Európe, a nie je to dobrá tendencia.
Význam menšinových vlád a byrokracia EÚ
Teraz v Európe je najlepšia situácia, keď sú nejaké menšinové vlády, keď sa neschvaľujú žiadne zákony, žiadna legislatíva, tak to je niekedy hádam aj lepšie. To by možno aj pre Slovensko bolo najlepšie, keby sme mali nejakú menšinovú vládu a to je jedno, či z jedného alebo druhého názorového tábora. Menšinová vláda preto, lebo tá najmenej škôd narobí. V dnešnej dobe, keď sa neschvaľujú nejaké zákony, tak je to najlepšie. V zásade vďaka tomu sa napríklad takéto bláznivé zákony neschválili, ako je napríklad aj táto naozaj bláznivá definícia znásilnenia, kde sa absolútne nerozlišuje medzi zdravým pohlavným stykom a znásilnením, čo aj Mária Kolíková chcela zaviesť. Ono to na jednej strane z marketingového hľadiska znie pekne, že sa v zásade len jedna veta do zákona pridá, lenže málokto si uvedomuje, aké reálne právne dôsledky takéto niečo má. Ono to tak nevinne znie, ale aj vďaka tomu, že už naozaj tá vláda padala a už bola v zásade len tá úradnícka vláda, tak sa žiadne zákony neschválili. Len na základe toho ten zákon reálne neprešiel, čo bolo naprosto šialenstvo, čo tam tá Kolíková chcela zaviesť. Z pohľadu laika je takáto právna definícia úplne v poriadku, ale z pohľadu právnika, ktorý si reálne právne dôsledky takéhoto niečoho uvedomuje, tak takému človeku určite nie je všetko jedno a uvedomuje si, aké obrovské zneužitia má takáto právna úprava.
Ďalej si osobne myslím, že pre samotnú Európsku úniu by bolo teraz dobré, pokiaľ by ani jedna, ani druhá frakcia z tých politických frakcií v Európskej únii nebola schopná zostaviť väčšinu. To by bolo počas týchto dvadsiatich rokov toho obrovského úpadku, ktorý Európu čaká, úplne najlepšie, aby sa zase nepretvarovalo s nejakými ďalšími šialenými a bláznivými Green Dealmi. To by bola úplne ideálna situácia, aby tú politickú moc na seba neprijala ani nejaká extrémna pravica, ani extrémna ľavica. Aktuálne je extrémna ľavica pri moci a to sú naprostí šialenci. To sú naprosto ľudia posadnutí nejakou reguláciou. Extrémna ľavica aj v Spojených štátoch, aj v Európe je úplne to isté. Sú to ľudia naprosto posadnutí nejakými reguláciami a to vidíme, že celá Európska únia je preregulovaná a nič iné nerobí tá Európska únia, len zaťažuje podnikateľov a celú spoločnosť tou novou byrokraciou.
Na jednej strane je to síce zaujímavá vec, že slovenské úrady majú šetriť, veľmi sa vyzýva k tomu, aby Slovensko ako štát šetrilo a aby prepúšťalo úradníkov a štátnych zamestnancov. Na strane druhej to nie je také jednoduché, lebo keď Európska únia dáva obrovské množstvo povinností tým úradníkom, tak jednoducho vy nemôžete prepustiť tých úradníkov, keď oni majú milión povinností všelijakých úradných. Takže ono je to celé také naprosto zvrátené. Vidíme to aj v Spojených štátoch, zase je to tá strana Demokratov, ktorá je tiež posadnutá nejakými reguláciami a preregulovanosťou. Myslím si, že v tejto ťažkej dobe, v týchto dvadsiatich rokoch otrasného úpadku, ktorý nás čaká, by bolo najlepšie, keby ani žiadna frakcia nebola schopná zostaviť moc a keby tam naozaj boli doslova menšinové frakcie, že ani jedna, ani druhá by tú moc nezískala. Alebo tiež by nebolo zlé, pokiaľ by musela tá extrémna ľavica a extrémna pravica spolu nejakým spôsobom kooperovať, aby sa nič neschválilo.
Potreba politického kompromisu a extrémizmus v EÚ
Aj pokiaľ by museli medzi sebou spolupracovať a robiť nejaké kompromisy, to by tiež nemuselo byť zlé. Pokiaľ by ani jedni, ani druhí v zásade neboli pri moci a tie najšialenejšie návrhy z jednej i druhej strany by boli nejakým spôsobom tlmené, tak to by tiež nebolo zlé. Aktuálne, bohužiaľ, v Európskej únii jednoznačne tá extrémna ľavica ťahá za dlhší koniec.
Taktiež si osobne myslím – a môj názor je podložený mnohými indíciami o tom, ako celá Európska únia funguje – že v zásade je úplne jedno, aký eurokomisár je pri moci. Tí úradníci, konkrétne hneď druhý najvyšší úradník po eurokomisárovi, sú pri moci stále tí istí. Takže v zásade sa tam nič nemení.
Mocenská štruktúra a vplyv úradníkov
Bolo by ideálne, keby si každý eurokomisár mohol dosadiť svojich vlastných ľudí, ale v praxi to tak asi nefunguje. To znamená, že sa v podstate nič nemení a ten eurokomisár je len úplne bezvýznamná bábka, ktorá síce môže o pár veciach rozhodnúť, ale reálne smernice a legislatívu tam tvoria nejakí popletení krajne ľavicoví fašisti.
Je tam úplne zbytočné, ak sa nejaký eurokomisár zmení, keď hneď druhý najvyšší úradník po ňom a celá skupina úradníkov, ktorými je ten človek obklopený, robia v zásade všetko za neho. Toto je veľký problém a vidíme, že je to jeden začarovaný kruh. V Európskej komisii sa síce nejakí komisári menia, ale tá radikálna ekofašistická diktatúra stále nerušene pokračuje.
Lobing za Green Deal a korupčné podozrenia
Už sa prevalila obrovská aféra, že minimálne miliarda eur – a to sú len šialene konzervatívne odhady, v skutočnosti je to ďaleko viac – bola za posledné roky investovaná do Green Deal lobingu. Stále prebiehajú takéto operácie prostredníctvom podplácania médií. Vidíme to aj na Slovensku.
Ja, ako protikorupčný aktivista, mám o tom dosť dôkazov. Venoval som sa tomu v iných videách, kde som podrobne vysvetľoval, akým spôsobom dochádza k úplatkom z Európskej komisie do médií, ako tie mechanizmy fungujú a ako propaganda Green Dealu prebieha úplne naplno.
Personálna politika a potreba kontroly v EÚ
Úloha nového eurokomisára by mala byť v tom, aby aspoň na tých najvyššie postavených úradníckych postoch urobil nové výberové konania. Tých starých úradníkov by mal buď odsunúť úplne nabok, alebo ich jednoducho prepustiť a dosadiť si tam ľudí, ktorým verí. Obávam sa však, že väčšina eurokomisárov je jednoducho lenivá. Oni to vôbec neriešia, ponechajú tam starých zamestnancov a neriešia nábor nových ľudí.
Pritom je to naprosto nevyhnutné. Taktiež tam musia byť veľmi silné mechanizmy kontroly. Keby som bol ja eurokomisárom, prvá vec, ktorú by som urobil, je nastavenie prísnych pravidiel. Zaviedol by som kontrolnú činnosť pre nejakého svojho podriadeného, ktorý by mal na starosti len kontrolu všetkých ostatných úradníkov. Akonáhle by sa objavili silné indície, že nejaký človek lobuje za ekofašistický Green Deal a podobné veci, na druhý deň by mal jednoznačne výpoveď. Je potrebné robiť čistky od takýchto toxických a nebezpečných ľudí.
Kritika riadenia Európskej komisie
Je dôležité robiť manažérske úkony. Pri akomkoľvek dôvodnom podozrení, že niekto lobuje za túto ideológiu, musí okamžite odísť. Celý systém musí byť proaktívne manažérsky riadený, aby sa očistil od tých darmožráčov, ktorí tam nemajú čo hľadať. Obávam sa, že väčšina eurokomisárov nie sú šikovní manažéri, ktorí reálne riadia komisiu, ale v skutočnosti úradníci riadia ich. To je ten veľký problém. Úradníci presne vedia, ako je to zabehnuté, zatiaľ čo eurokomisár sa v tom systéme ani poriadne nerozumie. Nevie, aké má právomoci, čo môže a čo nemôže. Tým úradníkom je potom úplne jedno, kto je eurokomisár, pretože oni ho de facto riadia.
Porovnanie politickej situácie v Česku a na Slovensku
V Česku má ešte nejaký zmysel chodiť k voľbám, na rozdiel od Slovenska. V Česku si ľudia môžu vybrať aspoň medzi mafiou a slušnými ľuďmi, pričom tú slušnú stranu zastupuje hnutie ANO. Na druhej strane si ľudia môžu vybrať mafiu, čo je koalícia SPOLU spojená s kauzami ako Dozimetr či krypto-kauzami, a stranu STAN. Strana ANO je jednoznačne symbolom boja proti korupcii a slušnej politiky.
V Česku je možné diskutovať o troch smeroch: krajná pravica, mafia a slušná politická strana. Vidíme však, že mediálna propaganda tam zafungovala celkom dobre. Bol som naprosto šokovaný, že po kauzách Dozimetr stačilo ľudí len postrašiť Putinom a tvrdením, že Babiš je proruský človek, ktorý chce priviesť Česko do Ruska. Samozrejme, že to nebola pravda, Babiš vôbec nie je proruský, ale toto strašenie zafungovalo. Ľudia zrazu zabudli na otvorené mafiánske kauzy.
Slovenská realita a mediálna manipulácia
Na Slovensku si človek môže vybrať len medzi bláznami a bláznami. Voľby u nás absolútne nemajú zmysel. Z politických strán, ktoré sa môžu dostať k moci, by jediné požehnanie pre Slovensko bola nejaká menšinová vláda, aby žiadna strana neschvaľovala bláznivé veci. Či už by to bolo Progresívne Slovensko s totálnymi šialencami, alebo strana Demokrati, ktorí sú ešte väčší blázni ako Igor Matovič.
Ľudia o strane Demokrati z naprostej nevedomosti nič nevedia, a napriek tomu ich volia. Buď tu bude kombinácia Matoviča, Demokratov a Progresívneho Slovenska, alebo Smer s Republikou a bohvie kým ešte. Jedna možnosť je väčšia katastrofa ako druhá. To isté platí aj pre Spojené štáty, kde sa k moci môžu dostať len extrémy.
Nádej na prebudenie verejnosti
Na druhej strane sa snažím vnímať pozitívne súčasné otrasenie preferenciami strany Progresívne Slovensko. Vnímam to veľmi dobre, pretože propaganda tých veľkých darmožráčov a novinárov sa konečne rúca. Ľudia sa prebúdzajú a tá škaredá, zlomyseľná mediálna propaganda prestáva zaberať.
Médiá majú v štáte ďaleko väčšiu moc ako politici. Keď sa väčšia skupina médií dohodne na nejakej kampani, politici sú proti nim len bezvýznamné bábky. V médiách sa dejú ďaleko špinavšie hry ako v politike. Táto manipulácia sa však chvalabohu rúca, pretože Progresívne Slovensko má už v skrini toľko kostlivcov, že ich ani médiá s obrovskou mocou nedokážu udržať skrytých.
Budúce odhalenia a úloha whistleblowerov
Som veľmi rád, že táto hnusná zlomyseľnosť, ktorou novinári manipulujú voličov, sa rúca. Bežní ľudia ani netušia, ako médiá fungujú. Ja som s novinármi priamo komunikoval, takže viem, ako s čitateľmi zametajú a vedú ich v nevedomosti. Čudujem sa, že neexistuje nejaký whistleblower – bývalý novinár z vplyvných médií, ktorý by vyšiel von a prezradil, aká hnusná hra sa tam hrá a že novinári nefungujú slobodne.
Všetko raz vyjde najavo, je to len otázka času. Možno o dvadsať rokov prepukne veľká aféra o tom, ako celá novinárska obec fungovala a ako tieto hnusné prostitútky kŕmili ľudí propagandou a klamali svojich čitateľov. Raz to musí prasknúť. Aj o Green Deale sa raz bude hovoriť pravdivo. Zatiaľ na to upozornilo len pár médií a holandskí investigatívni žurnalisti, čo nemalo veľký ohlas. Ale o desať či dvadsať rokov budú bežať dokumentárne filmy o tom, akú škaredú hru hrala Európska komisia s verejnosťou. Podobne, ako sa dnes dozvedáme o zákulisných hrách počas studenej vojny, dozvieme sa pravdu aj o týchto špinavostiach. Kiežby sa to však objavilo už teraz, aby sa predišlo ďalším škodám, ktoré neustále vznikajú.