Slovensko ako frontová línia vplyvu mocností: Umelo rozdelená spoločnosť
Nasledovný text vznikol na základe podcastu videa, softvéru prevodu reči na text a následnom štylistickom spracovaní AI. Je to dobré spracovanie AI hoci, obsahuje drobné chyby.
UK government secretly paid foreign YouTube stars for ‘propaganda’ https://www.declassifieduk.org/uk-government-secretly-paid-foreign-youtube-stars-for-propaganda/
Ahojte priatelia. V tomto videu budem hovoriť o mocenských politických hrách, ktorých obeťou sa stalo aj Slovensko. Problém spočíva v tom, že Slovensko sa istým spôsobom stalo „fackovacím panákom“ viacerých sfér vplyvu. Osobne Slovensko vnímam ako určitú frontovú líniu, podobne ako vo vojne, kde sa bojuje len na frontovej línii, nie na celom území. Metaforicky to rovnako platí aj pre Slovensko, ktoré sa nachádza v informačnej alebo mocenskej vojne medzi rôznymi veľmocami, či už na jednej strane Ruskom, alebo na strane druhej západnými mocnosťami. Táto situácia je veľmi škodlivá, predovšetkým preto, že vyvoláva zbytočné rozdelenie spoločnosti.
Ako človek, ktorý má náhľad do týchto mocenských, zákulisných politických a mediálnych hier, sa o tom budem podrobnejšie rozprávať, pretože médiá majú skutočne väčšiu moc ako politici. Z tohto dôvodu sa k téme môžem vyjadriť. Hlboko som prenikol do fungovania mimovládnych organizácií aj médií. Politika je v porovnaní s nimi relatívne transparentná; tam sa ešte dozviete, čo sa deje, no o fungovaní médií či mimovládnych organizácií sa nedozviete takmer nič. Ako jeden z najvýznamnejších investigatívnych protikorupčných aktivistov som získal veľmi bohaté skúsenosti s tým, ako táto práca vyzerá v zákulisí, a vôbec nie je čestná ani transparentná. Je paradoxné, že tí, ktorí najviac volajú po transparentnosti – či už sú to médiá alebo mimovládne organizácie – sú najmenej transparentní.
Nehovorím, že som sympatizantom nejakej krajnej pravice, ktorá apriori odsudzuje mimovládne organizácie, ani ich démonizujem na základe „krčmových“ argumentov. To naozaj nie. Stále si myslím, že mimovládne organizácie sú samy o sebe dobrou vecou. Dokonca aj to, že západné mocnosti financujú mimovládne organizácie, vnímam prekvapivo pozitívne. Chyba sa však stala inde, možno ani nie na strane západných mocností, ktoré dotujú, ale skôr na strane samotných prijímateľov dotácií.
Určitá časť slovenskej spoločnosti prišla na to, že relatívne za málo práce sa dá zarobiť veľa peňazí aj v mimovládnom sektore, či už na základe fiktívneho alebo domnelého boja proti korupcii, alebo za demokraciu. Je logické, že pokiaľ nejaká mimovládna organizácia na Slovensku (a málokto vie, ako mimovládne organizácie fungujú) dostáva dotácie, tak významným spôsobom prelieva tieto peniaze aj do médií. Médiá a mimovládne organizácie sú teda dosť silne prepojené. Je to viac-menej jednoliata zmes, a treba otvorene oceniť, že aj nadácia Zastavme korupciu je ešte transparentná a priznáva spoluprácu s médiami. To je naozaj potrebné pochváliť, pretože existuje mnoho úplne utajených foriem spolupráce medzi mimovládnym sektorom a novinármi, kde to funguje omnoho menej transparentne.
Je logické, že celá táto situácia vedie k rozdeleniu spoločnosti na Slovensku. Dôvodom je, že slovenským novinárom a mimovládnemu sektoru sa naozaj oplatí šíriť dezinformácie o údajne skorumpovanej súčasnej vláde a o strate demokracie na Slovensku. Inak by nedostali dotácie. Keby tvrdili, že všetko je na Slovensku v poriadku, logicky by žiadne dotácie nedostali. Ak chcú získať dotácie, musia spoločnosť rozdeľovať a vytvoriť si nepriateľa.
Naozaj nehovorím, že súčasná vláda je dokonalá alebo ideálna; má mnoho problémov a chýb. Situácia sa však vykresľuje oveľa horšie, než v skutočnosti je. Týmto spôsobom sa spoločnosť zbytočne rozdeľuje a je doslova rozhádaná na život a na smrť. To je veľmi zlé. Bez vytvárania nepriateľa by však mimovládny sektor a médiá nedostali dotácie. Navyše, Slovensko je veľmi malá krajina s malým mediálnym trhom, a médiá nemajú ľahké ekonomicky prežiť. Zrejme si už zvykli na obrovské dotácie z mimovládneho sektora.
Mimovládny sektor zase čerpá dotácie od západných mocností, ako je Veľká Británia, Spojené štáty, a možno aj ďalšie západné štáty, napríklad holandská vláda. Ďalším veľmi dôležitým zdrojom dotácií je samotná Európska únia, Európska komisia. Preto si nemyslím, že problém je na strane vlády Spojených štátov alebo britskej vlády, ako sa teraz ukázalo v súvislosti s jednou aférou. Problém je skôr u prijímateľov dotácií, ktorým sa veľmi oplatí rozdeľovať spoločnosť na Slovensku. Keby spoločnosť nebola rozdelená a umelo by sa nevytvoril nepriateľ, nedostali by žiadne dotácie, pokiaľ by mimovládny sektor tvrdil, že „na Slovensku sa máme dobre, je tu demokracia.“
Práve preto sa zrejme oplatí neustále hovoriť o zániku demokracie a šíriť hoaxy o tom, že slovenská vláda chce vystúpiť z NATO a Európskej únie, hoci to nie je pravda. Oplatí sa šíriť takéto hoaxy, pretože potom logicky dostanete viac peňazí. Sú to neetickí ľudia, ktorým naozaj nejde o žiadne hodnoty, len o peniaze. To sa týka popredných novinárov na Slovensku, ako aj samotného mimovládneho sektora, ktorý to naozaj nerobí úprimne.
Už som mal s mimovládnym sektorom veľké problémy, o čom som podrobne hovoril v minulosti aj v ďalších videách. Naozaj, dokonca aj ľudia z tohto sektora sa mi priznali, že to nerobia úprimne. Nerobia to pre žiadne hodnoty, ani pre demokratické hodnoty, ani pre boj proti korupcii úprimne nejde. Je to jednoducho veľmi špinavá a škaredá hra. Ak by ste našli nejakú špinu na stranu Smer, určite by vám sektor veľmi rád poďakoval a už na druhý deň by to bolo možno zverejnené v médiách.
Keď som však poukazoval na korupciu u iných politických strán, než je Smer, narazil som na veľký odpor. Otvorene mi povedali: „Prepáčte, to nemôžeme publikovať. My jednoducho len do morku kosti hľadáme špinu v takomto kontexte.“ Dokonca mi to naznačili aj nepriamo. Pani Xénia Makarová z nadácie Zastavme korupciu mi povedala: „Ďakujem vám pekne, zaujímavé.“ Pritom som na asi 100 stranách A4 podrobne opísal veľmi nebezpečné korupčné schémy, pravdepodobne najväčšie v dejinách Slovenska, ktoré sa diali na Ministerstve životného prostredia za Jána Budaja. Povedala: „Ďakujem vám, zaujímavé, ale nebudeme sa tým zaoberať.“ Neskôr mi povedala, prečo sa tým nebudú zaoberať.
Ďalšími veľmi dôležitými korupčnými schémami sú aj tie v špecifickom mimovládnom sektore, konkrétne v rôznych ekologických organizáciách. Tie sú už osobitnou kategóriou. Zo začiatku som sa veľmi čudoval, prečo je verejný a mediálny priestor tak presýtený dezinformáciami na tému ekológie a prečo tam existuje taká silná a agresívna podpora veľmi nechutnej ekofašistickej propagandy, eko-fašistického extrémizmu, ľavicového extrémizmu v ekológii. Veľmi som sa tomu čudoval, ale neskôr sa ukázalo, že to je veľmi významné.
Ako protikorupčný aktivista som dospel k záveru a získal priame dôkazy, že médiá za to dostávajú obrovské peniaze od mimovládneho sektora. Keď organizácia na ochranu prírody získa obrovské dotácie a preukázateľne sa z nich využije len asi 1 % na ochranu prírody, a zvyšné peniaze idú bohvie kam, určite musia skončiť aj v médiách na propagandu. Je to vážna vec. Polícia o tom vie, no nič sa s tým nerobí.
Do týchto ekologických dotácií je veľmi silno namočená aj Európska komisia. Minimálne ja ako protikorupčný aktivista som sa s najväčšou korupciou stretol práve tam, paradoxne v Európskej komisii. Európska komisia je zapletená do najväčšej korupcie, a táto korupcia, bohužiaľ, veľmi kazí aj Slovensko, kde sa šíri veľmi nechutná eko-fašistická ľavicovo-extrémistická propaganda. Je to ľavicovo-fašistická forma ekológie, ktorá nesúvisí so serióznou ekológiou ani odbornosťou, a takáto falošná ekológia nám narobí viac škody ako úžitku. Veľmi intenzívne som sa venoval aj boju proti dezinformáciám v oblasti ekológie, a sú to veľmi nebezpečné dezinformácie.
Dalo by sa uviesť mnoho konkrétnych príkladov. Osobne si naozaj myslím, že veľmi podstatnú časť finančných príjmov slovenských médií netvoria len predplatné čitateľov, ale aj rôzne netransparentné dotácie. Väčšina dotácií v oblasti ekológie ide cez program LIFE, ktoré nemusí schvaľovať slovenská vláda, ale idú priamo z Európskej komisie, a tam je transparentnosť úplne nízka, prakticky žiadna. Mohol by to vyšetrovať Europol, no Európska komisia má určitý vplyv na vyšetrovanie Europolu, čo znamená, že nezávislosť vyšetrovania nie je možná. Možno cez Interpol by to išlo skôr, ak by sa tak nejako vyšetrovalo.
Ďalej existuje Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF), ktorý však priamo spadá pod Európsku komisiu. Veľmi som sa čudoval, prečo sú zamestnanci OLAFu tak extrémne skorumpovaní. Ukázal som im čierne na bielom, že 99 % peňazí bolo rozkradnutých a išlo na úplne iné účely, než mali, no oni sa tvárili, že to nebudú vyšetrovať. Odpísali mi, že to len „archivujú a nevedia to vyšetrovať.“ Neskôr som pochopil, v čom je problém: OLAF je priamo podriadený Európskej komisii, takže podriadený nikdy nebude vyšetrovať nadriadeného. Je to obrovská korupcia. Neexistujú žiadne kontrolné mechanizmy; môžu sa kradnúť peniaze, koľko chcú, nikto to nevyšetruje.
Transparentnosť týchto projektov je absolútne nulová. Existujú takzvaní externí hodnotitelia, ktorí projekty vyhodnocujú. Európska komisia sa môže na nich odvolávať, no sú to anonymní ľudia, ktorých informácie nikde nedohľadáte. Zrejme sú to politickí prisluhovači politikov z Európskej komisie. Transparentnosť médií na Slovensku je teda veľmi slabá.
Osobne neverím ani takzvaným alternatívnym a proruským médiám, ani takzvaným mainstreamovým médiám. Všetci klamú viac-menej rovnako a všetci rozdeľujú spoločnosť. Aby som bol objektívny a nestranný, aj ruské vplyvy na Slovensku sú obrovské. Obrovské vplyvy boli najmä počas vlády Matoviča a Hegera v rokoch 2020 až 2023, kedy počas COVID-19 krízy dochádzalo k obrovskému rozdeľovaniu spoločnosti ohľadom očkovania a nosenia rúšok. Proruské médiá odhovárali ľudí od očkovania a nosenia rúšok. Bol to naozaj veľmi vážny problém, a ľudia verili takej propagande, že vakcíny vás otrávia, alebo že vás Bill Gates chce začipovať a ovládať vašu myseľ, lebo vakcíny obsahujú čipy a podobné nezmysly. Situácia počas covidu bola až na hranici kolektívneho bláznovstva.
Predovšetkým tieto nálady rozdúchavali proruské dezinformačné weby. Na druhej strane, ani súčasná situácia na Slovensku nie je o nič lepšia. Hoci má súčasná vláda, samozrejme, problémy a nie je bezchybná, opozícia je v oveľa väčšom rozklade a má oveľa väčšie problémy. Napriek tomu sa tu oveľa viac démonizuje. Naozaj nikde inde na svete neexistuje taký extrém ako na Slovensku, kde sú až takto extrémne protivládne médiá. Aj dobré veci, ktoré vláda urobí, sú absolútne démonizované a kritizované, akoby vláda chcela ľuďom len to najhoršie. Situácia dospela do totálneho až šialeného extrému, keď budovanie novej prečerpávacej elektrárne – o ktorej som sa pýtal absolútne špičkových expertov v oblasti energetiky a tí hovoria, že je to absolútne skvelý a fantastický nápad, ktorý sa jednoznačne uplatní – je médiami démonizované.
Médiá sa nepýtajú odborníkov, či je to dobrá vec, pretože by dostali jasnú odpoveď. Namiesto toho si vymýšľajú propagandu a vedú kampaň proti výstavbe tejto elektrárne, prezentujúc to, akoby vláda robila niečo najhoršie na svete. Veľká časť médií šíri túto propagandu, čo naozaj nikde na svete neexistuje. Takýto bláznivý unikát, kde by boli až takto extrémne protivládne médiá, je možný len na Slovensku. Neexistuje žiadna iná krajina na svete, kde by to mohlo prejsť do väčšieho extrému. Neverím, že by niečo také existovalo, je to už taký extrém.
Nechápem, kto ešte môže veriť súčasným aj takzvaným mainstreamovým médiám za takéto bláznovstvá a bláznivú propagandu. Ľudia sú zmagorení, majú vymytý mozog, a či už mainstreamovým alebo alternatívnym médiám jednoducho „zožerú“ všetku propagandu. Takže, ako hovorím, je to z oboch strán. Aj alternatívne, tak aj mainstreamové médiá šíria nezmysly, s prepáčením. Neverte ani jedným, ani druhým. Jednoducho všetci na vás, s prepáčením, „serú“ – môžeme to takto nazvať. Ospravedlňujem sa za vulgárny slovník, ale bohužiaľ, je to pravda, a pravda je veľmi nepríjemná.
Ľudia sú propagandou na Slovensku absolútne zblbnutí. V dnešnej dobe je najlepšie médiá absolútne ignorovať, nečítať, byť úplne apolitický a nemať na politiku žiadny názor, či už pozitívny alebo negatívny. Propaganda na Slovensku je taká silná, že bežný človek nemá absolútne šancu sa v tom zorientovať. Ja naozaj patrím možno medzi tú určitú elitu slovenského národa, ktorá je nejakým spôsobom uvedomelá a disponuje viacerými informáciami. Bohužiaľ, to sa netýka väčšiny ľudí, väčšina ľudí sa jednoducho nechá zmagoriť jednou alebo druhou stranou.
Samozrejme, aj vláda Spojených štátov po nástupe Trumpa zrušila rôzne zahraničné dotácie. To však neznamená, že ešte stále niektoré zmluvy nemôžu byť platné, pretože zmluva sa čisto právnicky nedá len tak ľahko zrušiť. Takže ktovie, aká je pravda a či sa tam zrušili len dotácie. No tým, že tie zmluvy môžu ešte bežať, môžu z týchto peňazí na Slovensku stále prebiehať zbytočne štvavá a agresívna protivládna propaganda.
Tie isté médiá, ktoré sú teraz extrémne protivládne, by sa veľmi rýchlo otočili a stali by sa veľmi silne provládnymi, pokiaľ by sa do vlády dostala ich obľúbená politická strana Progresívne Slovensko, ktorá má tiež veľmi vážne problémy, o ktorých médiá neinformujú. To je naozaj katastrofálna politická strana. Rozoberanie ich problémov by si vyžadovalo osobitnú prednášku, o čom som už spomínal v predchádzajúcich videách a podcastoch.
Ďalší veľký problém je, že súčasné opozičné politické strany nemajú absolútne žiadne regionálne zastúpenie. Dokonca ani tri súčasné opozičné strany – OĽaNO, SaS a Progresívne Slovensko – nemajú vôbec regionálne štruktúry. Hoci sa strana Progresívne Slovensko navonok tvári, že ich má, v skutočnosti ich nemá. Aj na to si treba dať pozor; netreba veriť všetkým ich lžiam. Má až tak extrémne „vykostené“ regionálne štruktúry, že de facto môžeme hovoriť, že nemá žiadne regionálne štruktúry, ktoré by mali nejaké právomoci, ani nie sú finančne podporované. Zjednodušene povedané, nemajú žiadne regionálne štruktúry.
Toto je veľmi nebezpečná vec. Ak tu máme tri politické strany, ktoré pracujú len pre záujmy Bratislavy, ale už nepracujú pre regióny, je to dosť vážny problém. Hlavné mesto je síce fajn, ale je veľmi dôležité pracovať aj pre regióny, a absolútne si neviem predstaviť, že by nejaký politik za stranu Progresívne Slovensko išiel do regiónov; samozrejme, že nikdy nepôjde. Len pre porovnanie, všetky súčasné koaličné politické strany majú regionálne štruktúry. Je to naozaj dosť vážny problém. Už sme videli, že obrovské zlo a rozdelenie spoločnosti spôsobilo v slovenskej politike absencia regionálneho zastúpenia v súvislosti s reformou národných parkov, čo bola absolútna katastrofa.
Bola to absolútna likvidácia národných parkov, a napriek tomu politici aj médiá veľmi násilným spôsobom presadzovali túto likvidáciu prírody, ktorá sa nazývala krásnym marketingovým názvom „reforma národných parkov.“ No bola to úplná likvidácia národných parkov. Stačilo by viac zapojiť regionálnych ľudí a nikdy by takéto deštruktívne veci pre prírodu nemohli prejsť. Jedna vec je naozaj skutočná ekológia, druhá vec je ekofašizmus, teda nejaká falošná ľavicová ekológia, ktorá sa len tvári, že je ekológia, ale v skutočnosti ekológiu ničí.
Sú to veľmi smutné veci. Zlo vždy ťahá za dlhší koniec, tak to bolo vždy v dejinách a ani súčasnosť nie je výnimkou. Hoci som to už hovoril, ešte raz to zopakujem, asi najdôležitejšia vec, ktorú chcem zdôrazniť: hoci na to nemám priame dôkazy, nepriamych dôkazov je dosť veľa na to, že veľmi podstatnú časť finančných príjmov slovenských médií tvoria rôzne príjmy z mimovládneho sektora.
To je veľmi nebezpečná vec. Vôbec nemôžeme hovoriť o nejakej slobode médií na Slovensku, keď veľmi významná, podstatná časť ich príjmov pochádza z rôznych dotácií. Tým pádom už nemôžete robiť svoju prácu úplne slobodne, ale musíte umelo vykazovať nejakú činnosť. Keď umelo vykazujete činnosť, musíte si aj umelého nepriateľa vytvoriť. Súčasná vláda naozaj nie je taká zlá, ako ju médiá prezentujú.
Vo všeobecnosti sú ľudia strašne rozdelení aj na politické tábory. Ja ako človek, ktorý vidí do zákulisných hier a patrí do pomyselnej elity slovenského národa, to vnímam trochu inak. Vnímam to tak, že ani súčasná vláda nie je taká zlá a démonická, ako ju zobrazujú médiá, a takisto súčasná opozícia nie je taká bezchybná, úžasná a dokonalá, ako ju zobrazujú médiá. Kvôli takejto zbytočnej polarizácii spoločnosti, ktorú médiá umelo vytvárajú, dochádza k úplne umelému rozdeleniu spoločnosti. V predchádzajúcich podcastoch som podrobnejšie hovoril o tom, aké veľké problémy majú opozičné politické strany. Je tam oveľa väčšia korupcia, a vo väčšine parametrov sú tieto politické strany na tom oveľa horšie.
Takisto, mimovládna organizácia nadácia Zastavme korupciu pôsobí ako politická strana, naozaj ako marketingová agentúra v prospech strany Progresívne Slovensko. Keby skutočne robili svoju prácu apoliticky a nestranne, museli by sa zaoberať aj korupciou Matovičovej a Hegerovej vlády, a tej korupcie tam naozaj bolo veľmi veľa. Ja som sa konkrétne zaoberal témou ekológie, no tém je skutočne oveľa viac.
Počas covidu sa zrušilo takzvané verejné obstarávanie. To znamená, že ministerstvá mohli veľmi netransparentným spôsobom prideľovať zákazky najrôznejším firmám. Zaujímavé je, že nadáciu Zastavme korupciu vôbec netrápia tieto zákazky. Riešili však 10 rokov starú aféru, ako je takzvaná kauza „haciendy“ alebo „penzióny“, čo bola korupcia v hodnote stoviek tisíc eur. A aj to bolo len hypoteticky, či sa tam vôbec reálne porušili nejaké pravidlá.
Celá aféra bola úplne zmanipulovaná, pričom možno najväčšiu vinu na nej mala samotná Európska komisia, ktorá vôbec schválila dotačné schémy, ktoré sú náchylné na zneužitie. Jednoducho takéto netransparentné schémy nemôže samotná Európska komisia vôbec schváliť. Pritom sa to vôbec netýkalo len Slovenska. Hovorilo sa, akoby to bol len problém Slovenska, ale k takejto korupcii určite dochádzalo v celej Európskej únii, pretože pokušenie zneužiť takéto dotácie bolo veľké. Bolo by naivné si myslieť, že len Slovensko má takéto problémy.
Máme na Slovensku absolútne šialené médiá, ktoré informujú a šíria naprosto šialené veci. Okrem toho, úplne rovnakú zodpovednosť za tie dotácie má Európska komisia, ako aj súčasná opozícia, ktorá bola pri moci a nezrušila to. Tiež mala úplne rovnakú zodpovednosť za to, ale robila sa propaganda, akoby za tým stála len strana Smer a bol to len problém Slovenska.
Ďalej mi napadla zaujímavá vec v súvislosti s absolútne šialeným besnením niektorých českých médií v boji proti Slovensku. Môžeme to nazvať rasizmom, šovinizmom, xenofóbiou, čo šíria a čo je už naozaj taká posadnutosť Slovenskom. Hlavne ide o médiá vlastníka Ivana Lukačoviča, veľmi významného českého neonacistu. Možno nemusí byť len neonacizmus tohto človeka jedinou motiváciou, prečo robiť zo Slovenska najhoršiu krajinu na svete a šíriť nenávistný obsah proti Slovensku a slovenskému národu. Môže tam byť aj motivácia úmyselne navodiť atmosféru, že Slovensko je najhoršia krajina na svete.
Tým pádom logicky aj mimovládny sektor v Česku aj na Slovensku môže dostať viac peňazí. Jednoducho tam naozaj môže ísť o nič iné ako o peniaze. To len nahlas rozmýšľam; sú to v podstate nepriame dôkazy, skôr indície, a je to veľmi dôveryhodná hypotéza. Nehovorím, že to tak je, ale môže tam byť aj takáto motivácia. Hoci sú to české médiá, Slovensko a Česko sú jazykovo veľmi prepojené. Navyše, niektoré české mimovládne organizácie pôsobia cezhranične aj na Slovensku, nielen v Česku.
Takisto sa aj niektoré veľvyslanectvá na Slovensku môžu rozhodovať, či dajú nejaké dotácie slovenským mimovládnym organizáciám.
Kritika médií a financovanie mimovládneho sektora
Na základe toho, čo sa píše v českých médiách – a v časti z nich sa naozaj prezentuje Slovensko ako úplne stratená krajina, kde zanikla demokracia – logicky stúpa motivácia poskytovať peniaze mimovládnemu sektoru na Slovensku. Tieto financie sa potom môžu určitým spôsobom odvďačiť za spravodajstvo, ktoré takto nevkusne ponižuje Slovensko. Slovenský mimovládny sektor tak môže vrátiť láskavosť Ivovi Lukačovičovi ako vlastníkovi médií. Môžu sa mu poďakovať: „Ďakujeme ti, že si šíril takúto špinu o Slovensku, lebo vďaka tomu sme získali fantastické peniaze a dotácie. Ďakujeme za úžasnú propagandu o totálnom zániku demokracie na Slovensku, lebo sme na základe toho dostali fantastické milióny a dotácie v obrovských výškach.“
Je možné, že financovanie prebieha týmto spôsobom, alebo sú priamo platení aj novinári za šírenie takýchto informácií. Tieto platby môžu prichádzať aj z verejných zdrojov alebo zo zahraničných veľvyslanectiev, čo môže byť celkom „fantastický biznis“. Pod zámienkou „záchrany demokracie“ a „slobodnej žurnalistiky“ sa špiní Slovensko ponižujúcim a dehonestujúcim spôsobom, vykresľujúc ho ako zaostalú, pomaly až africkú krajinu. Takéto konanie sa potom prezentuje ako „úžasná osveta za demokraciu“ alebo „ukážkový príklad“ jej podpory.
Dotácie môžu byť určené aj na to, aby ľudia v Česku nevolili Babiša. Pretože je Babiš prirovnávaný k súčasnej slovenskej vláde, ktorá je údajne najhoršia na svete, šíri sa propaganda typu: „Babiš sa rovná slovenská vláda, a keďže slovenská vláda je tá najhoršia, radšej ho nevolte, lebo dopadnete ako Slovensko.“ Za touto propagandou môžu byť veľmi nepríjemné peniaze.
Ivo Lukačovič je naozaj veľmi nepríjemný a nechutný podnikateľ. Keď som si pozeral, ako podniká, je to niečo odporné. Nikdy v živote som nevidel tak nechutný a hnusný marketing, ako robí na svojej službe https://www.google.com/search?q=Windu.com. Je to neuveriteľne agresívny a klamlivý spôsob reklamy na vlastné predplatné služby. Nebudem to podrobne rozoberať, pretože by to bolo na samostatnú prednášku, ale naozaj som niečo také ešte nevidel. Je to možno človek extrémne chamtivý po peniazoch, ktoré sú pre neho jedinou hodnotou, a preto nemá problém šíriť takúto škaredú propagandu o Slovensku.
Fialova vláda a kauza Bitcon
Vieme však, ako dopadol pán Petr Fiala, respektíve takzvané „demokratické“ politické strany v Česku. Kauza Bitcon je absolútna fraška, ktorá by bola príliš silnou kávou aj pre najzaostalejšiu africkú krajinu. Je to extrém.
V Česku je takisto možno úplne zbytočne a umelo rozdeľovaná spoločnosť, aj na základe Andreja Babiša, kedy české médiá otvorene vyhlásili vojnu Andrejovi Babišovi. Podrobne som študoval kauzu Čapí hnízdo, ktorej sa dostalo najviac mediálnej pozornosti. Jednoznačne som dospel k záveru, že problémom nie je Andrej Babiš, ale české médiá, ktoré absolútne dehonestujúcim a nenávistným spôsobom vyhlásili vojnu Andrejovi Babišovi.
Možno aj na základe dotácií a zahraničných grantov si niektoré médiá potrebujú vymýšľať úplne falošnú „investigatívnu žurnalistiku“, aby vykázali aktivitu. Je úplne otázne, či vôbec firma Andreja Babiša porušila zákon. Je to vec pohľadu, či porušila, alebo neporušila, a aj keď áno, bol to naozaj len malý a drobný priestupok. Napriek tomu z neho robili Andreja Babiša človeka, ktorý nerobí nič iné len kradne, a takúto atmosféru šírili v českých médiách.
Historické krivdy a mediálna propaganda
Možnože táto nenávisť voči Andrejovi Babišovi zo strany českých médií môže byť spôsobená aj tým, že Česi majú akýsi komplex zo Slovenska alebo zo slovenských politikov. V minulosti vládol Čechom Slovák Gustav Husák, ktorý bol v komunistickej strane najvyššie postavený. Zatiaľ čo Slováci na Gustáva Husáka spomínajú relatívne dobre, Česi ho, naopak, nemajú radi a hovoria o ňom ako o najväčšom zle komunizmu.
Kým na Slovensku ľudia vítali, že Husák viac zastupoval záujmy Slovákov a slovenského národa, a počas socializmu bola krivda zo strany Slovákov naozaj opodstatnená a vážna. Najšpinavší a najhnusnejší priemysel sa robil na Slovensku, kým ten čistý a lukratívnejší, ekonomicky zaujímavejší priemysel bol v Česku. Krivda zo strany Slovákov je teda naozaj opodstatnená.
Rovnako aj čo sa týka environmentálnych záťaží z rôzneho priemyslu, či už ide o Chemkostrážske pece na východe Slovenska, gudrónové jamy z neekologického spracovania ropy, alebo staré hlinikárne (ktoré sú dnes už ekologické, ale za socializmu boli obrovskou záťažou, pri ktorej ľuďom padal na hlavu červený prášok). Takýchto špinavých environmentálnych záťaží je na Slovensku mnoho. V Česku určite nie je toľko environmentálnych záťaží a znečistenej prírody ako bolo u nás.
Práve preto Slováci viac vítali rozdelenie Československa ako Česi, pretože nebolo dostatočné zastúpenie záujmov slovenského národa. Možno aj na základe toho si ľudia podvedome spájajú Babiša s Gustávom Husákom, ktorého v Česku naozaj nemali radi. Takže možno aj tam je podvedomá nenávisť alebo šovinizmus či rasizmus voči slovenskému politikovi Babišovi, ktorý sa úspešne presadil v českej politike.
Falošná žurnalistika a PPA
Vidíme, ako sa umelo rozdeľovala spoločnosť falošnou investigatívnou žurnalistikou aj na Slovensku. Napríklad, vráťme sa pred rok 2020, kedy sa šírila propaganda, že na Pôdohospodárskej platobnej agentúre (PPA) sa nič iné nerobí, len kradne. Nakoniec to spľaslo ako bublina. Ukázalo sa, že je to veľmi transparentne a dobre fungujúca organizácia, kde nie je žiadny problém. Propaganda médií sa zrútila ako domček z karát, ale médiá sa za to neospravedlnili.
Nakoniec sa ukázalo, že hlavným zdrojom informácií pre médiá bol pochybný poľnohospodár Patrik Magdoško, o ktorom sa neskôr zistilo, že má sám veľa za ušami. On sám spáchal subvenčný podvod a polícia ho za to vyšetruje, a myslím, že sa to čoskoro dostane pred súd. On sám reálne podvádzal s dotáciami, a obviňoval iných ľudí z krádeží, alebo sa šírila propaganda o nejakej pani Rožkovej, ktorá brala dotácie na betónovú plochu alebo letisko. Opäť to záhadne stíchlo a spľaslo ako bublina. Ukázalo sa, že to bola lož, ale médiá sa neospravedlnili za to, že šírili hoaxy pána Magdoška.
Alebo sa v kauze Dobytkár snažila polícia vyšetrovať korupciu na PPA. Nakoniec to dopadlo tak, že najväčšou „rybou“ bol Norbert Bödör, podnikateľ, ktorý nikdy nepodnikal v poľnohospodárstve. Mal byť údajne najväčším korupčníkom, ale zase sa to spľaslo ako bublina. Médiá sa neospravedlnili za to, že šírili dezinformácie na túto tému a zbytočne rozdeľovali spoločnosť. Obvinenie bolo tak nezmyselne postavené, že ho súd musel zrušiť. Médiá sa za šírenie dezinformácií neospravedlnia.
Dodnes sú hlavným zdrojom dezinformácií, ktoré médiá šíria v oblasti poľnohospodárstva a lesníctva, Patrik Magdoško a najmä Alojz Hlina ako psychicky postihnutý poslanec. Médiá nemajú problém im to zverejniť, ale keď sa príde na to, že ide o hoax, médiá sa neospravedlnia: „Prepáčte, šírili sme hoax Alojza Hlinu.“ Je to už taká svätá vojna proti súčasnej vláde, kde účel svätí prostriedky. Takto extrémne protivládne médiá, aké máme na Slovensku, sú svetový unikát, to naozaj nikde inde nenájdete. Nikde inde na svete nenájdete až takýto extrém.
Sloboda tlače a vymáhateľnosť práva
Takisto je tu úplne bezbrehá sloboda tlače, napríklad v Spojených štátoch. Tam je úplne iná legislatíva. Tam je vymáhateľnosť práva v prípade dezinformácií úplne inak. Tam by médiá ekonomicky skrachovali, ak by šírili čo i len jednu dezinformáciu o nejakom politikovi. Na Slovensku máme úplne inú legislatívu. Žiaden politik by si nedovolil urobiť legislatívu rovnakú ako v Spojených štátoch, kde by jedna dezinformácia mohla znamenať úplný krach média. To u nás neexistuje. Keby niečo také politici schválili, tak by si to nedovolili. Politici sa médií boja, pretože médiá majú oveľa väčšiu moc, a preto si nedovolia schváliť takýto zákon ako v Spojených štátoch.
Na Slovensku to funguje tak, že štát dokonca preplatí škody. Funguje to tak, že štát preplatí finančné škody za to, že nejaký politik bol ohovorený. Takýmto spôsobom sa politik môže brániť. Namiesto toho, aby to zaplatil novinár, zaplatí to štát, vyplatí tú škodu. To je možno pre Američanov alebo príslušníkov iných národov absolútne nepredstaviteľné, ale takto to zvláštne funguje. Je to veľmi zvláštne.
Na Slovensku to funguje tak, že neviem, ktoré z médií, či už alternatívnych alebo mainstreamových, by vôbec mohli fungovať, ak by platila legislatíva ako v Spojených štátoch, kde je vymáhateľnosť práva veľmi silná a jedna dezinformácia môže znamenať úplný krach celého média. Tam je tá situácia úplne iná. Naše slovenské médiá by úplne skrachovali. Televízia Markíza, najväčšia televízia Slovenska, ktorá šíri bláznivé dezinformácie, by skrachovala. Aktuality, Denník N – to ani nehovorím. Ani nechcem počítať, koľko médií by skrachovalo.