Cirkevná totalita feudalizmu zastavila vývoj na planéte na 1500 rokov. Vplyv histórie na súčastnosť

Obsah

História a budúcnosť katolíckej cirkvi, jej prepojenie s politikou a celkový úpadok spoločnosti

Ahojte, priatelia. V tomto videu budem hovoriť niečo viac o histórii katolíckej cirkvi a o tom, ako táto história súvisí so súčasnosťou a ako sa bude vyvíjať aj budúcnosť katolíckej cirkvi a cirkví všeobecne, ale takisto aj politiky, pretože dnes už je katolícka cirkev s politikou veľmi úzko spojená a prepojená. Ale tiež budem hovoriť aj všeobecne o spoločnosti, o úpadku spoločnosti a o tom, ako sa spoločnosť bude vyvíjať v nasledujúcich rokoch.

Ideálna úloha katolíckeho kňaza v tlmení náboženského fanatizmu a otvorenosť ku kritickým argumentom

Ďalej by som sa chcel teraz trochu pozitívne a optimisticky dívať na katolícku cirkev, takže ponúknem určitý pozitívny uhol pohľadu: v úplne ideálnom prípade by katolícky kňaz v katolíckej cirkvi mal byť človekom, ktorý bežných radových veriacich odhovára od náboženského fanatizmu a náboženského fundamentalizmu. To by, samozrejme, bola naozaj romantická predstava, že takto by to malo fungovať. V skutočnosti je opak pravdou – častokrát, alebo vo väčšine prípadov, je to presne naopak.

Katolícky kňaz by po správnosti mal byť vzdelaný človek, ktorý má obrovské množstvo vedomostí aj kritických argumentov na katolícku cirkev. V ideálnom prípade by teologické vzdelanie malo zahŕňať aj také informácie, ktoré nájdete na mojej webstránke, to znamená mnoho kritických argumentov a mnoho informácií, ktoré sú kritické ku katolíckej cirkvi, čo sa týka histórie. Malo by hovoriť aj o negatívnych veciach z histórie katolíckej cirkvi, a toho nájdete na mojej webstránke veľmi veľa. V ideálnom prípade by toto malo tvoriť teologické vzdelanie katolíckeho kňaza a ten by mal tlmiť náboženský fanatizmus v bežných radových veriacich slovami: „Nebuďte, prosím vás pekne, takíto fanatici, veď naša cirkev nie je až taká „božská inštitúcia“, naša cirkev má aj svoje chyby.“

Takisto by mal hovoriť: „Nedívajte sa na tieto veci tak bigotne, ale dívať sa na túto vec aj z trošku širšieho uhla pohľadu, že dogmy katolíckej cirkvi nie sú stále a nemenné. V priebehu histórie sa naozaj menili, raz katolícka cirkev vyučovala to, raz ono, tak to neberte tak doslovne ako nejaké Božie zjavenie, že musíme absolútne doslovne dogmy vyznávať a uznávať a nemôžeme sa predsa správať nenávistne voči ľuďom, ktorí nám tieto dogmy kritizujú, pretože aj tieto naše dogmy predsa majú nejaké chyby.“

Toto by bolo, samozrejme, veľmi pozitívne, keby sa niekedy do budúcna katolícka cirkev vyvíjala aj takýmto spôsobom. V skutočnosti je však opak pravdou. Teológia, ktorú katolícki kňazi študujú, v skutočnosti nie je teológia, ale náboženské tmárstvo, čo sa tam učia, a napokon by takéto niečo po správnosti ani nemalo byť finančne podporované.

Obchádzanie odluky cirkvi od štátu a štúdium katolíckej teológie v USA

Inak, mimochodom, zaujímavosťou je spôsob, akým študujú katolícki kňazi teológiu v Spojených štátoch – funguje to tam naozaj absurdným spôsobom. Hoci je v Spojených štátoch prísna odluka cirkvi od štátu, našli sa kreatívne právnické kľučky, ako to dosiahnuť. Dokonca je možné úplne oficiálne študovať katolícku vierouku a katolícku teológiu na oficiálnych univerzitách, pričom daný titul je oficiálne uznaný. Kto dosiahne teologický titul na katolíckej univerzite ako budúci kňaz, nemá potom problém kdekoľvek na akejkoľvek inej univerzite si dokončiť PhD., pretože jeho titul je celoštátne uznávaný. Je to niečo úplne absurdné, ako kreatívne títo náboženskí fanatici vykľučkovali z americkej ústavy, ktorá prísne prikazuje odluku cirkvi od štátu, a ako extrémne kreatívne s tým vybabrali. To je však len poznámka na okraji, poďme k ďalším veciam.

Absencia vôle po vnútorných reformách a stagnácia v katolíckej cirkvi

Ďalej by bolo veľmi pozitívne – a bola by to ďalšia pozitívna vec na adresu katolíckej cirkvi –, pokiaľ by existovala aspoň nejaká nálada na reformy vo vnútri katolíckej cirkvi, čo, samozrejme, neexistuje. Keby však katolícki veriaci aspoň po malinkých mikrokrôčikoch chceli reformy a aspoň po malých milimetroch sa posúvali dopredu, keby hoci aj v rámci extrémne spomalenej evolúcie smerovali k vývoju a prebiehala by tam aspoň nejaká, hoci veľmi pomalá evolúcia, bolo by to dobré. Bohužiaľ, opak je pravdou. Celá spoločnosť sa v súčasnosti nachádza v úpadku a týka sa to aj katolíckej cirkvi, kde absolútne neexistuje záujem ani len o náznak nejakých drobných mikroreforiem.

Reforma zhora a zdola: mantinely kánonického práva a radikalizácia veriacich

Katolícka cirkev môže prejsť dvojakými reformami: reformou zdola a reformou zhora. Zhora môže reformu nariadiť pápež cez nejaký koncil a zdola tak, že samotní veriaci začnú vieru interpretovať iným spôsobom, pretože určitý manévrovací priestor existuje aj v rámci oficiálneho učenia katolíckej cirkvi. Vidíme však obrovský nezáujem interpretovať katolícku vieru umiernenejším spôsobom namiesto tvrdého, radikálneho a fundamentalistického prístupu. U bežných radových veriacich ľudí vôbec nevidieť takýto záujem, práve naopak, prebieha tam omnoho väčšia radikalizácia.

To isté platí, keď si bežný radový katolícky kňaz individuálne povie: „Ja nebudem vyučovať radikálnu interpretáciu teológie“. Hoci aj katolícky kňaz musí extrémne prísne dodržiavať učenie katolíckej cirkvi, sám si môže v rámci mantinelov, ktoré mu cirkev dovolí, aby neporušil učenie a Kódex kánonického práva, povedať: „Pôjdem aspoň po tej strane mantinelu, ktorá mi v rámci hraníc ešte dovolí nebyť taký dogmatický,“ a podobne. Tento priestor katolícky kňaz naozaj má, no existuje iba mizivé percento katolíckych kňazov, ktorí túto možnosť využijú.

Spoločenský prístup k reformám verzus dogmatické vnímanie cirkvi ako dokonalého Božieho diela

Katolícki veriaci považujú akýkoľvek pokus o reformy v katolíckej cirkvi za nepriateľstvo voči nej, čo je úplne absurdné. Keď sa pozrieme na sekulárnu spoločnosť, tak ak nejaký človek príde na to, ako zreformovať štát a priniesť dobrú, kvalitnú novelu zákona, vníma sa to a oceňuje ako niečo pozitívne – či už s návrhom na reformu a zlepšenie príde politik, aktivista alebo organizácia. V katolíckej cirkvi však táto logika vôbec nefunguje. Ku katolíckej cirkvi sa totiž pristupuje ako k absolútne dokonalému Božiemu dielu a akékoľvek spochybňovanie či poukázanie na to, že v nej niečo funguje zle, sa považuje za rúhanie proti Bohu a niečo, čo pochádza priamo od Satana.

Prípad aktivistu Jana Rozeka: boj proti sexuálnemu zneužívaniu v cirkvi a reakcia konzervatívnych katolíkov

Ako príklad slúži aktivista Jan Rozek, ktorý sa zaoberá problematikou sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi. Bežní, radoví a poctivo praktizujúci veriaci katolíci tohto človeka naprosto nenávidia. Absolútne ho odmietajú a ani ho nepovažujú za katolíka, hoci sám pán Jan Rozek je plnohodnotný veriaci katolík. Napriek tomu ho katolíci nepovažujú za svojho a berú ho ako úhlavného nepriateľa cirkvi len za to, že kritizuje cirkevnú vrchnosť a biskupov, ktorí namiesto trestania kňazov ich zločiny ututlávajú a sexuálne zneužívanie kryjú. To je veľmi častý fenomén a katolíci to jednoducho odmietajú prijať a nedokážu pochopiť, že jeho činnosť je dobrá a správna vec. Namiesto toho, aby si ho vážili, obdivovali ho, chránili a podporovali, dočkáva sa z ich strany iba maximálneho pohŕdania a nenávisti.

Osobne poznám niektorých ľudí, ktorí sa osobne poznajú s Janom Rozekom – ide o typických konzervatívnych katolíkov –, a tí sa voči nemu vyjadrujú s absolútnou nenávisťou a s obrovským dešpektom. Funguje tam totiž úplne odlišná mentalita. V sekulárnej spoločnosti sa cení, keď sa niekto snaží spoločnosť očistiť od sexuálneho zneužívania. Naopak, v katolíckej cirkvi platí prísny zákaz čokoľvek nahlas kritizovať – to je pre nich rovno „satanizmus“, boj proti cirkvi, spochybňovanie cirkevnej autority a to najväčšie možné rúhanie proti Bohu i cirkvi.

Takto to katolíci vnímajú. Vidia v ňom nepriateľa, a nie človeka, ktorý chce cirkev očistiť od sexuálneho zneužívania a pedofílie. Na Jana Rozeka sa pozerajú mimoriadne nevraživo, pretože v cirkvi vládne úplne iná logika ako v sekulárnom svete. V sekulárnej spoločnosti je takýto človek obdivovaný a chválený za svoje zásluhy, no v katolíckej cirkvi ho považujú za absolútneho nepriateľa. Je priam neuveriteľné, ako dokáže katolícka viera človeka sfanatizovať.

Nevyhnutnosť medializácie pedofílie kňazov pri reforme zdola a nečinnosť biskupov

Jan Rozek predstavuje typický príklad reformátora katolíckej cirkvi smerom zdola. Je to človek usilujúci sa o reformu zdola, no naráža na veľmi tvrdé mantinely. Náboženskí fundamentalisti si predstavujú, že ak sa chce Jan Rozek zaoberať problematikou sexuálneho zneužívania a bojom proti nemu, má tak robiť výlučne za zatvorenými dverami, niekde v súkromí s biskupom, kde si to vydiskutujú mimo verejnosti, no nikdy nesmie cirkev kritizovať verejne.

Jediný spôsob, ako možno účinne bojovať proti sexuálnemu zneužívaniu v katolíckej cirkvi, je však medializácia. V opačnom prípade biskup nebude robiť vôbec nič, nebude nijako konať a nepocíti žiadny tlak, aby situáciu riešil. Pokiaľ sa veci nemedializujú, pedofilný katolícky kňaz, ktorý sexuálne zneužíva maloletých, bude v katolíckej cirkvi pôsobiť naďalej. Bez toho, aby sa o problémoch hovorilo nahlas, by sa v katolíckej cirkvi nikdy nič nevyriešilo.

Totalitná povaha cirkvi, dobrovoľná poslušnosť veriacich a psychologická moc kresťanského egregoru

Tvrdenie, že je zakázané kritizovať katolícku cirkev, je rovnako absurdné, ako keby sme v sekulárnom štáte zakázali kritizovať politikov a každého kritika okamžite posielali do väzenia. Presne takáto logika totality a absolútnej diktatúry panuje v katolíckej cirkvi. Predovšetkým však samotní veriaci chcú byť otrokmi, chcú byť „ovcami“. Naozaj netúžia po reforme, nechcú byť slobodní a odmietajú slobodne myslieť. Sú vnútorne presvedčení, že pozícia otroka, ktorý slepo poslúcha vyššie cirkevné autority, predstavuje tú správnu vieru, pravú poslušnosť voči Bohu a správny zmysel života v rámci kresťanskej filozofie.

Katolíci vnímajú svoju cirkev ako absolútne dokonalú „božskú inštitúciu“, ktorá je nekritizovateľná, a akýkoľvek náznak kritiky automaticky označujú za „satanizmus“, ktorý sa nesmie tolerovať. Človek kritizujúci pomery v cirkvi je pre nich automaticky nepriateľom. Kresťanský egregor navyše funguje tak dokonale, že u nás na Slovensku ani nie je potrebné zavádzať tvrdú inkvizíciu či inkvizičnú totalitu. Samotní kresťania chcú byť otrokmi, ktorí nie sú schopní samostatne myslieť a odmietajú vidieť čokoľvek kritické. Systém náboženského egregoru predstavuje veľmi silnú psychológiu, ktorá človeka dokáže úplne ovládnuť.

Vysokoškolsky vzdelaný veriaci typu Eduarda Hegera a ignorovanie sexuálneho zneužívania v cirkvi

Medzi veriacimi je to veľmi, veľmi zvláštne a špeciálne hovorím o jednom človeku, s ktorým som bol čisto z pracovných dôvodov trošku v kontakte. Inak, samozrejme, nevyhľadávam takýchto ľudí – radšej vyhľadávam ľudí, s ktorými som aspoň trochu stotožnený. Jedná sa o človeka, ktorý má kvalitné vzdelanie na špičkovej univerzite a ešte si dokonca robil päť rokov doktorát, PhD., takisto na špičkovej univerzite. Takže to nie je človek, ktorý by bol nejako nevzdelaný, a od takéhoto vzdelaného človeka sa aj očakáva, že by mal mať svoj vlastný rozum a vlastný názor.

Navyše to nie je ani človek, ktorý by bol až taký úplne radikálny, ako je kňaz Marián Kuffa, a nie je to dokonca ani tak radikálny človek, ako je politik Branislav Škripek. Skôr by som povedal, že patrí pod trošku umiernenejšie krídlo, ako reprezentuje Eduard Heger. Hoci ani Eduard Heger sa vonkoncom nedá nazvať liberálnym kresťanom – je to tvrdo konzervatívny kresťan –, ale aspoň trošičku v rámci konzervativizmu to nie je ten najväčší extrém, je to aspoň trošku, ako by sme ho mohli nazvať, „umiernený extrémista“. Je to, povedal by som, taký stredový kresťan, ktorý veľmi aktívne a živo žije kresťanskú vieru, no nie je to ani úplne vlažný katolík, ktorý by chodil do kostola len v tie najväčšie sviatky, ale je to naozaj tvrdo praktizujúci katolík.

A takýto človek vám veci, ktoré som už spomínal, povie úplne otvorene a na rovinu, úplne normálne, priamo na rovinu, až je neuveriteľné, akého zombíka dokáže katolícka viera z človeka urobiť. Naozaj by som tohto človeka nazval kresťanom typu Eduard Heger. Nie je to človek, ktorý by tvrdil, že katolícka viera a katolícka cirkev má byť len o kultúrnych vojnách a o ničom inom – to hovorí napríklad politik Richard Vašečka alebo Branislav Škripek, ktorí si presne takto predstavujú kresťanskú vieru, že má byť len o kultúrnych vojnách. Takže toto nie je ten typ človeka, ale napriek tomu vám na rovinu povie, že jeho vôbec nezaujíma nejaké sexuálne zneužívanie v katolíckej cirkvi. Vôbec mu nie je ľúto obetí sexuálneho zneužívania, čo sú ľudia úplne vyradení zo spoločnosti, ktorí musia do konca života chodiť na psychiatriu a musia byť na invalidnom dôchodku. To tomu človeku vôbec nevadí; jemu vadí, že nejaký Ján Rozek poškodzuje dobré meno katolíckej cirkvi, lebo otvorene hovorí o téme sexuálneho zneužívania v katolíckej cirkvi. To mu vadí najviac. Toto vám ten človek povie úplne na rovinu do očí. Takto vlastne fungujú ľudia. Je to riadny extrém, no ale čo si poradíme, aj takýchto ľudí medzi sebou máme.

Kritika blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka, jeho minulosť za slovenského štátu a reakcia fundamentalistov

Ďalej som, dokonca čisto z pracovných dôvodov, bohužiaľ musel počúvať aj veľmi nepríjemné rozhovory dvoch náboženských fundamentalistov, s ktorými som nechcel mať nič spoločné a vonkoncom som sa do tých rozhovorov ani úmyselne nezapájal. Oni sa napríklad pohoršovali nad tým, ako je možné, že sa sekulárni ľudia pohoršujú nad pokusom o svätorečenie, respektíve blahorečenie neonacistu Jána Vojtaššáka, respektíve nacistu Jána Vojtaššáka – čo bol v prípade Jána Vojtaššáka úplne presvedčený nacista. Bol to človek, ktorý mal v nacistickom slovenskom štáte veľmi vysokú funkciu porovnateľnú s ministrom. Zástancovia Jána Vojtaššáka sa jeho funkciu navonok snažia prezentovať tak, že to bola len nejaká poradenská funkcia, no v skutočnosti mal ten človek v tej dobe rovnakú moc ako minister. Nebol to človek, ktorý by len niečo pasívne odhlasoval, ale robil si aj obrovskú nadprácu, ako je napríklad arizácia židovského majetku, čo je minimálne v dvoch prípadoch veľmi dobre zdokumentované, a mal mnohé veľmi tvrdé, nenávistné nacistické vyjadrenia na Židov v tej dobe, a tak ďalej – v tom by sme mohli pokračovať a pokračovať.

Tohto človeka to vôbec nezaujímalo; obidvaja sa tam pohoršovali nad tým, akí liberáli sa to pohoršujú nad blahorečením Jána Vojtaššáka. Vôbec im to nevadilo. A je veľmi zvláštne, že týmto ľuďom vôbec neprekáža, že ich katolícka cirkev ide zlým smerom. Pokiaľ by som ja bol kresťanom a katolíkom, tak by mi to vadilo a snažil by som sa s tým niečo robiť. Keď som veľmi silne vyznávajúci, úprimný katolík, nemalo by mi predsa byť ľahostajné a jedno, že sa v mojej cirkvi dejú aj zlé veci. Týmto náboženským fanatikom je to však úplne jedno: pokiaľ proti tomu cirkevné autority nič nemajú, tak prečo by som ja ako bežný veriaci mal mať niečo proti tomu, že katolícka cirkev chce vyhlásiť nacistu za svätého? Čo je na tom zvláštne? Naša úloha je len to, aby sme šírili dobré meno katolíckej viery a dobré meno katolíckej cirkvi – to je to najdôležitejšie. A to, či chce katolícka cirkev vyhlásiť za svätého nejakého nacistu, je úplne jedno a absolútne nás to netrápi. O tom tam nepadlo ani slovíčko; riešilo sa len to, že to kritizujú nejakí liberáli, ktorí poškodzujú dobré meno katolíckej cirkvi. A to ešte podotýkam, že išlo o ľudí, ktorí boli kresťania typu Eduard Heger, čo ešte nebolo úplne to najhoršie – nebol to katolík typu Branislav Škripek alebo kresťan typu Marián Kuffa, nebavíme sa o tých úplne najväčších extrémistoch.

Úpadok sekulárnej spoločnosti, voľby v Bratislave a kontroverzné projekty Matúša Valla

Je to naozaj smutné. Na druhej strane však ani sekulárna spoločnosť nie je pre týchto náboženských fanatikov dobrým príkladom, keď vidíme napríklad, ako dopadli voľby v Bratislave. Nejaký Matúš Vallo – najposlednejší z najposlednejších a najneschopnejší z najneschopnejších –, pričom jediné, čo Matúš Vallo ako primátor dokázal, je to, že vybudoval nebezpečné detské ihrisko pre deti na križovatkách v Bratislave, dokonca na dvoch križovatkách v Bratislave, pod zámienkou ekológie a pod zámienkou, že sa chcel ukázať, aký je strašne „zelený“. To jediné, čo dokázal, je naprosté šialenstvo, a napriek tomu tento človek vyhrá naprosto drvivou väčšinou nad svojím protikandidátom, ktorý sa preukázal ako umiernený človek, nie je to nijaký pošahaný ekologický extrémista a je predovšetkým veľmi schopný manažér.

Vidíme teda, že problém v celej spoločnosti ako celku je trošku hlbší a nie je to len téma katolíckej cirkvi. Jednoducho si musíme uvedomiť, že spoločnosť nemusí stále prechádzať len jedným stavom, ale prechádza rôznymi cyklami: niekedy je spoločnosť na vrchole a inokedy na spodku. A teraz od druhej svetovej vojny skutočne nikdy nebola spoločnosť v takom úpadku, ako je dnes, a ešte si budeme musieť mnoho rokov počkať – obávam sa, že to môže byť viac ako 10 rokov, možno viac ako 20 rokov –, kým sa spoločnosť znovu začne vracať k nejakému normálu a k nejakej normálnosti. Veď akým spôsobom vôbec vznikla prvá alebo druhá svetová vojna? Bola to predsa kolektívna bláznivosť, ľudia sa naprosto kolektívne zbláznili. A to vlastne vidíme aj dnes – je to naprostá kolektívna bláznivosť. Vidíme, ako ľudia veria na antivaxerské nezmysly; polovica ľudí počas pandémie verila výzvam: „Ľudia, nechoďte sa dať začipovať, lebo v tých vakcínach sú nejaké čipy, ktoré budú ovládať váš mozog.“

Alebo vidíme v Bratislave takýto škaredý fenomén s Matúšom Vallom, kedy by som naozaj očakával od elity slovenského národa – veď v Bratislave bývajú tí najúspešnejší, býva tam elita slovenského národa, bývajú tam tí najbohatší, najúspešnejší a najviac vzdelaní ľudia –, a napriek tomu si títo ľudia nevedia na prstoch spočítať, koľko je 2 + 2. Majú takú krátku pamäť, že veľmi rýchlo zabudli na Matúša Valla, ktorého jediným výsledkom v Bratislave bolo vybudovať pod zámienkou ekológie na dvoch bratislavských križovatkách detské ihriská, čo bolo extrémne nebezpečné. A potom, keď bol Matúš Vallo za túto vec až príliš kritizovaný, zase otočil a začal prekrúcať, že to bolo vraj nejaké „dočasné riešenie“. Ľudia mu túto propagandu úplne zhltli. Samozrejme sa snaží vyhovoriť, aby nestratil popularitu, no nebolo to myslené ako dočasné riešenie, malo to byť trvalé riešenie. Ľudia sú však nekonečne hlúpi, nekonečne sprostí a im to nevadí.

Celospoločenská manipulácia, konšpirácie a prepojenie katolíckej cirkvi s politickým extrémizmom a KDH

Hovoril som to už mnohokrát a zopakujem to: v súčasnej dobe absolútneho úpadku spoločnosti skutočne došlo k niečomu podobnému, k čomu došlo počas druhej svetovej vojny, kedy sa ľudia z nejakého dôvodu stali ľahko manipulovateľnými a ľahko ovládateľnými. Takisto vidíme extrémne zhlúpnutie celej spoločnosti, pričom nikdy sa s ľuďmi nemanipulovalo tak ľahko manipulátormi všetkého druhu ako dnes – či už propagandistami stojacimi na strane Matúša Valla a jeho marketérmi, alebo na druhej strane samotnou katolíckou cirkvou, ktorá tiež veľmi prispieva k radikalizácii a extrémizmu v spoločnosti. Katolícka cirkev naozaj veľmi intenzívne propaguje kultúrne vojny a určite jej veľmi vyhovuje, že tú najšpinavšiu robotu v kultúrnych vojnách za ňu robia extrémistické organizácie, ako je napríklad Anton Chromík a podobne.

Veľmi dôležitou súčasťou katolíckej cirkvi a jej propagandy je takisto samotná politická krajná pravica na Slovensku. Tá je veľmi silná, či už ide o krajnepravicových politikov, ktorí sa kresťanstvom veľmi oháňajú, ako je napríklad hnutie Republika, alebo sú to radikáli ako Branislav Škripek či Richard Vašečka – tento typ politikov. To sú ľudia veľmi bohato zastúpení v politike a biskupom určite veľmi vyhovuje, že takíto politici za nich urobia neskutočne špinavú robotu. Určite majú obrovskú energetickú podporu od biskupov, katolíckych kňazov a, samozrejme, aj od veriacich, ktorí do tohto vkladajú obrovské množstvo energie. Veľmi dôležitou predĺženou rukou katolíckej cirkvi je takisto politik Viliam Karas, ktorý má veľmi silnú ambíciu stať sa predsedom KDH. Je to tiež veľmi tvrdý pravicový extrémista, naprosto nekompromisný, úplne to isté čo hnutie Republika, no len s tým rozdielom, že oficiálne patrí zatiaľ do strany KDH. Katolíckej cirkvi nesmierne vyhovuje, že takúto špinavú robotu za ňu urobí tento človek ako jej predĺžená ruka.

Korene antisemitizmu pred Druhým vatikánskym koncilom a paralela s dnešnou nenávisťou voči LGBT ľuďom

Ďalej teraz poviem niečo o histórii katolíckej cirkvi a o tom, ako tá história veľmi úzko súvisí aj so súčasnosťou, až mrazivým spôsobom, ako sa táto história opakuje, a to je konkrétne druhá svetová vojna verzus súčasnosť.

Málokto si uvedomuje historický fakt, že nacizmus by sa v Európe nepresadil bez veľmi silnej podpory katolíckej cirkvi. Bez katolíckej cirkvi by nacizmus neexistoval, jednoducho by nebol a určite by takúto obrovskú moc nedosiahol. V minulosti, pred Druhým vatikánskym koncilom, bol totiž jeden z dôležitých pilierov katolíckej cirkvi práve antisemitizmus, a na túto svoju históriu katolíci veľmi rýchlo zabudli. Netreba si predstavovať, že antisemitskí kresťania boli len nejakí vlažní veriaci. Práve naopak, čím väčší náboženský fanatik, ktorý sa čím viac a častejšie modlil a čím častejšie chodil do kostola, tým viac v bežnom radovom katolíckom kňazovi, respektíve v bežnom laickom veriacom, horela túžba po antisemitizme. Naozaj platilo, že čím viac a úprimnejšie sa niekto s úprimnou kresťanskou vierou modlil pred krížom ku kresťanskému Bohu, tým silnejší to bol antisemita, pretože antisemitizmus bol vtedy absolútnou súčasťou katolíckej viery.

Už aj počas druhej svetovej vojny katolícka cirkev hlásala: „My ako kresťania máme všetkých radi v mene kresťanskej lásky, okrem Židov.“ Vtedy to bola bežná vec, vtedy to bolo učenie katolíckej cirkvi. Kto by hlásal čokoľvek iné, mal by v katolíckej cirkvi veľmi vážne problémy. Keby nejaký kňaz hlásal niečo iné, boli z toho vážne problémy, lebo to bolo oficiálne porušovanie učenia katolíckej cirkvi. Učili, že máme prechovávať lásku ku všetkým veriacim, ku všetkým našim bratom a sestrám, len Židia nie sú naši bratia a sestry a ich sa kresťanská láska netýka.

A presne to isté sa vlastne opakuje aj dnes v súčasnosti, len sa tá nenávisť otočila proti LGBT ľuďom. Vidíme presne tú istú vec a to isté učenie aj v súčasnosti, kedy sú mnohí ľudia a veriaci presvedčení, že nenávisť voči LGBT ľuďom je čistou a jasnou súčasťou našej viery. To znamená, že naša nenávisť je podľa nich absolútne ospravedlniteľná a spoločnosť musíme od tejto špiny, od tejto pliagy, od týchto LGBT ľudí jednoducho vyčistiť. Berú to ako svoju kresťanskú povinnosť, pretože predsa musíme budovať Božie kráľovstvo, a to aj cez politiku, a spoločnosť musí byť predovšetkým morálne očistená. To znamená, že tu nechceme žiadnych LGBT ľudí, tých treba vyhladiť, v úvodzovkách „vyliečiť“, alebo sa ich spoločnosť jednoducho musí zbaviť. A potom, keď už bude spoločnosť od LGBT ľudí takto pekne vyčistená, staneme sa dokonalým kresťanským ideálom a začne tu vládnuť dokonalé Božie kráľovstvo.

Tomuto naozaj veľmi úprimne veria úprimní katolíci. To nie sú len povrchní katolíci, ktorí idú do kostola raz do roka cez najväčšie sviatky, ale ľudia, ktorí sú veľmi tvrdí fundamentalisti, každý deň chodia do kostola a denne sa na kolenách pred krížom modlia k Ježišovi Kristovi. To sú presne takíto kresťania, žiadni polovičatí, ale plnohodnotní a plnoformátoví kresťania, ktorí hovoria takéto veci.

Spojenie kresťanského fundamentalizmu s krajnou pravicou, hnutím Republika, KDH a OĽaNO

Krásne sa nám tá história opakuje. Určite ani tento kresťanský extrémizmus, respektíve politická extrémna pravica a takzvaný kresťanský nacionalizmus – čo je trošku eufemistické pomenovanie –, a hnutie Republika nesilnejú len tak pre nič za nič. Keby to nebolo veľmi silne spojené s kresťanskou rétorikou a keby nemali obrovskú voličskú základňu kresťanov, tak by sa hnutie Republika na Slovensku jednoducho nedostalo k moci a nemalo by žiadne hlasy. Veľmi dôležitou súčasťou ruskej propagandy sú práve kresťania, ktorí dávajú takýmto extrémistickým politickým stranám svoj hlas a svoju moc. V demokratických voľbách dávajú takýmto stranám moc veľmi úprimní kresťania a katolíci, ktorí sú hlboko veriacimi ľuďmi.

To si málokto uvedomuje, ale vlastne vôbec netreba voliť ani hnutie Republika, veď keď si to tak vezmeme, KDH je v kultúrnych vojnách úplne to isté. Možno majú malinké rozdiely v postojoch voči NATO, voči Európskej únii a voči ruskej vojne proti Ukrajine, kde majú odlišné názory, ale čo sa týka kultúrnych vojen, či je to hnutie Republika, KDH alebo strana OĽaNO – hlavne kresťanské krídlo hnutia OĽaNO –, zastávajú absolútne rovnaké názory a od hnutia Republika sa naozaj nelíšia. Na týchto témach dokážu títo extrémisti fantasticky spolupracovať.

Mocenský vplyv náboženského egregoru a hrozba opakovania totality Adolfa Hitlera

Osobne si myslím, že sa táto situácia bude ešte viac radikalizovať. Obrovskú moc krajnej pravici dávajú predovšetkým kresťania, a to najmä moc energetickú, čo si treba uvedomiť. Obávam sa, že do budúcna nebude nič schopné konkurovať tejto extrémnej pravici, pretože kresťanský egregor predstavuje obrovitánsky silnú energiu. Kresťanský egregor dokáže neskutočne silným spôsobom ovládať mysle ľudí každou jednou omšou a každým jedným náboženským rituálom, ktoré sa konajú dennodenne. Každý katolícky kňaz má povinnosť slúžiť omšu každý deň, pričom katolíckych kňazov je na Slovensku, myslím, okolo dvetisíc. To predstavuje obrovské množstvo energie, ktoré neustále posilňuje tento egregor, a nič mu nemôže konkurovať. Kresťanstvu nemôže konkurovať nič iné a ťahá za dlhší koniec.

Aj z tohto dôvodu si myslím, že keď dôjde k fúzii krajnej pravice a kresťanstva, respektíve katolíckej cirkvi, vznikne nezastaviteľná mašinéria. Naozaj spejeme k niečomu, čo sa bude veľmi približovať druhej svetovej vojne, kedy štát riadil Adolf Hitler a mal obrovskú moc v rámci celej Európy. Myslím si, že toto sa bude opakovať. Podotýkam, že ani Adolf Hitler by nemal toľko moci, pokiaľ by mu ju nedali predovšetkým kresťania, keďže základným učením vtedajšieho kresťanstva bol antisemitizmus. Bežní radoví veriaci si vtedy vôbec nemysleli, že robia niečo zlé, keď podporujú Adolfa Hitlera – vtedy sa to nebralo ako niečo zlé, čo si treba uvedomiť. Kresťania a katolíci, ktorí dali moc Hitlerovi, neboli zlí ľudia, oni len poctivo z ich uhla pohľadu napĺňali svoju vieru a takto sa sami na seba pozerali, nemysleli to v zlom.

Psychológia veriacich v kultúrnych vojnách a perspektíva budúcej vlny sekularizácie

Takisto nemôžeme vnímať ako zlých ľudí ani tých kresťanov a katolíkov, ktorí riešia len kultúrne vojny, ako je napríklad Viliam Karas v KDH. To je len poctivý kresťan katolík, ktorý to nemyslí zle. On si len napĺňa svoju vieru, pozerá sa na LGBT ľudí ako na najväčších nepriateľov, ktorých sa treba zbaviť a očistiť od nich spoločnosť, no sám osebe nie je zlý človek. Kresťania naozaj nie sú zlí ľudia, len poctivá katolícka viera od nich vyžaduje, aby nenávideli LGBT ľudí. Tá nenávisť, ktorá z katolíkov vychádza, nie je z ich pohľadu zlo, ale len poctivé plnenie kresťanskej povinnosti.

Samozrejme, aby nedošlo k nepochopeniu, myslím to v úvodzovkách a z ich uhla pohľadu, pretože títo kresťania a katolíci na tom skutočne nevidia nič zlé, ak sa k moci dostane extrémna pravica. Považujú to predsa za naplnenie krásneho Božieho kráľovstva, veď sa zbavíme LGBT ľudí, zbavíme sa špiny a morálne vyčistíme spoločnosť. Hovoria si: „LGBT ľudí tu nechceme, veď to je krásna vec, preboha živého, čo by na tom bolo zlé?“ Týmto len opisujem myšlienkový pochod katolíkov – nieže by som niečo také propagoval alebo to bol môj názor, ale musíme pochopiť katolíkov v tom, že pre nich je to pevnou súčasťou ich viery, s čím sa jednoducho nedá pohnúť.

Osobne si myslím, že silnenie krajnej pravice bude pokračovať nielen na Slovensku, kde to bude silnieť, ale predstavuje to celoeurópsky štandard a týka sa to aj Spojených štátov, kde sa bude diať to isté. Na druhej strane to vnímam optimisticky v zmysle, že všetko zlé je na niečo dobré. Žiadna diktatúra nebude trvať večne a aj táto diktatúra extrémnej pravice bude podľa môjho názoru len dočasná, nie trvalá. Keď sa spoločnosť z tohto vylieči a dostane sa z toho, vytvorí to v celej spoločnosti obrovskú vlnu sekularizácie. Ľudia v Spojených štátoch pochopia, že už majú plné zuby náboženského extrémizmu, a spoločnosť sa konečne proti tomuto extrémizmu postaví. To isté platí nielen pre Spojené štáty, ale rovnako aj pre Slovensko, kde sa spoločnosť stane takzvane „zaočkovanou“ proti takémuto extrémizmu a problém bude definitívne vyriešený. Takéto extrémistické politické strany budú mať sotva jedno percento a nezískajú väčšiu podporu. To je môj názor, ako to dopadne, či už v Spojených štátoch, alebo v Európe.

Historické zlyhanie cirkvi pri holokauste, pápežská encyklika a vyvrátenie mýtu o Jozefovi Tisovi

Treba si však uvedomiť, že história sa opakuje, pretože v dobe nacizmu kresťania, katolíci, a dokonca aj evanjelici úprimne verili: „Veď sa nám napĺňa Božie kráľovstvo, veď ten Adolf Hitler je úžasný spasiteľ, zachraňuje planétu, zbavuje nás zla a Židov a spoločnosť sa krásne čistí. Veď to je pozitívna vec.“ Títo ľudia vnímali nacizmus ako plnohodnotnú súčasť svojej vlastnej katolíckej identity a viery. Bože chráň, aby som niečo také podporoval – v žiadnom prípade to nepodporujem a môj osobný názor je, že nacizmus je obrovské zlo. Opisujem však myšlienkové pochody vtedajších katolíkov a kresťanov, pre ktorých bol nacizmus integrálnou súčasťou identity. Neboli to dve oddeliteľné nádoby, kde na jednej strane stojí nacizmus a na druhej katolícka viera; vtedy to bolo spojené do jednej spoločnej zjednotenej nádoby a nacizmus bol priamou súčasťou katolíckej viery. V tej dobe sa to nebralo ako niečo zlé a byť nacistom aj katolíkom bola úplne zlúčiteľná vec.

V tom čase len veľmi mierne protestoval jeden pápež, ktorý vydal encykliku, kde nacizmus kritizoval len za drobný detail – že Židov treba nenávidieť na základe toho, či sú pokrstení alebo nepokrstení, a nie na základe rasy. Vidíme však, ako to v praxi dopadlo na Slovensku. Slovenský štát síce posudzoval Židov na základe náboženstva a nie rasy, ale v praxi sa takýmto spôsobom zachránilo len mizerné a bezvýznamné percento Židov.

Pamätám si, že na gymnáziu sme mali klerofašistického učiteľa dejepisu, ktorý šíril dezinformácie o tom, aký úžasný bol Jozef Tiso, keď umožnil Židom zachrániť sa krstom. Neskôr sa však ukázalo, že tieto tvrdenia boli dezinformáciami. Dal som si k tejto téme vypracovať analýzu pokročilou umelou inteligenciou s vysokým výpočtovým výkonom, a tá jednoznačne potvrdila, že vďaka krstu sa zachránilo len úplne mizerné percento Židov. Na Slovensku je však dodnes populárnym hoaxom tvrdenie, aký veľkorysý bol Jozef Tiso, keď umožnil Židom záchranu cez krst.

Spojenie kresťanského nacionalizmu, klerofašizmu a Donalda Trumpa s podporou veriacich

No a ďalej, ja by som bol veľmi rád, ak by som mohol osobne zabrániť takýmto veciam, ale, samozrejme, nedokážem zabrániť tomu, aby nedošlo k možno ešte väčšej radikalizácii v spoločnosti, k akej dochádza a akú vidíme. A treba si uvedomiť, že nacizmus a tento súčasný kresťanský nacionalizmus, respektíve súčasná renesancia klerofašizmu, ktorú vidíme v Spojených štátoch a vidíme ju v Európe – pričom to nie je len fenomén Slovenska –, by nemohli vzniknúť a presadiť sa bez toho, aby do nich katolícka cirkev, respektíve všetky kresťanské cirkvi, nevložili obrovské množstvo energie. Či už sú to katolíci alebo evanjelikáli, bez tejto energie, bez veľmi silnej energetickej podpory kresťanov, katolíkov, ich modlitieb a náboženských rituálov, cez ktoré sú vnútorne presvedčení, že moderný klerofašizmus je absolútnou súčasťou ich viery a súčasťou napĺňania Božieho kráľovstva, by to jednoducho nemalo šancu presadiť sa. Bez toho by to nemalo toľko energie, aby to malo v politike reálnu moc, a nebolo by to vôbec možné. V súčasnej dobe vidíme, že Donald Trump je obklopený samými pastormi, pričom jeho politika je naprosto deštruktívna, a naozaj vidíme, ako sa takéto veci dejú.

Energetické palivo kresťanov pre krajnú pravicu, hnutie Republika a hoaxy o LGBT

Kresťania predstavujú obrovsky silné palivo, ktoré pomohlo dostať sa k moci Adolfovi Hitlerovi na strane jednej, a na strane druhej, keď sa presunieme do súčasnosti, pomáha dostať sa k moci krajnej pravici. Takisto ani alternatívne médiá ako také by nemali takú moc, ak by tam nebola veľmi silná podpora zo strany kresťanov, ktorí naozaj veria, že musia napĺňať konzervatívne hodnoty a že treba spoločnosť od LGBT ľudí vyčistiť. Šírenie hoaxov, že za každým rohom sa nachádza človek, ktorý sa snaží našim deťom zmeniť pohlavie alebo ich prehovárať na zmenu pohlavia, by nefungovalo bez veľmi silnej energetickej podpory veľmi úprimných kresťanov, ktorí sa úprimne na kolenách pred krížom modlia k Ježišovi Kristovi – presne tohto istého typu kresťanov. Bez ich energetickej podpory by nebolo možné, aby malo hnutie Republika napríklad na Slovensku také obrovské preferencie v politike a aby sa títo extrémisti s vysokou pravdepodobnosťou dostali aj k reálnej politickej moci.

Zlyhanie opozície: Progresívne Slovensko a klerofašistická premena Igora Matoviča

Na druhej strane je veľmi smutné, že hnutie Republika nemá žiadnu poctivú a reálnu opozíciu, respektíve ani krajnepravicové politické strany nevyzerajú, že by mali poctivú alternatívu. Pretože keď si vezmeme stranu Progresívne Slovensko, tak tam existuje tiež obrovské množstvo iných problémov. Zase je to veľmi extrémistická politická strana v iných veciach, ako je napríklad to, že z nej vyhadzovali všetkých umiernených ekológov, všetky umiernené feministky a tak ďalej, a mohli by sme pokračovať ďalej, aké obrovské problémy táto politická strana má.

Takže aj strana Progresívne Slovensko veľmi významne pomáha tomu, aby prekvitali extrémistické politické strany, ako je napríklad KDH, Republika či kresťanské krídlo v strane OĽaNO. Veľmi tomu pomáhajú. Dokonca aj Igor Matovič je veľmi tvrdý klerofašista, veľmi úprimne presvedčený klerofašista, ktorý sa veľmi jasne vyjadril o LGBT ľuďoch v zmysle, ako ich treba vyčistiť z celej spoločnosti. V podstate hovorí o LGBT ľuďoch to isté čo Republika. Igor Matovič sa za posledné roky veľmi zmenil; v minulosti to preňho vôbec nebola téma, no za posledné tri či štyri roky prešiel veľmi významnou zmenou. To už nie je ten Igor Matovič, čo býval v minulosti – teraz by si s Republikou veľmi dobre rozumeli. Už neraz som navrhoval, nech sa Igor Matovič spojí s hnutím Republika, pretože by krásne splynuli. V oblasti kultúrnych vojen sú na úplne rovnakej lodi. Igor Matovič hovorí o LGBT ľuďoch úplne to isté, čo hnutie Republika, takže si myslím, že by si rozumeli veľmi fajn.

Zbrzdenie vývoja ľudstva o 1500 rokov: katolícka cirkev a zavedenie feudalizmu

Ďalej by sa malo veľmi významne zmeniť aj školstvo v tom, akým spôsobom sa vyučuje o cirkvi. Podľa môjho názoru si málokto uvedomuje, že katolícka cirkev zabrzdila vývoj na celom svete minimálne o 1500 rokov. Tieto veci sú veľmi dobre a jasne preukázateľné. Predstavte si, že keby sa čas posunul teraz o 1500 rokov dopredu – to znamená, že by sme mali rok 3526 –, určite by sme ako spoločnosť boli niekde ďalej a neriešili by sme takéto primitívne a hlúpe problémy, aké riešime dnes.

Táto skutočnosť sa dá veľmi jasne dokázať: jedná sa konkrétne o systém feudalizmu, ktorý úplne zotročoval celú spoločnosť. Treba si uvedomiť, že predtým, ako sa katolícka cirkev dostala k moci, feudalizmus neexistoval. Jednoducho neexistoval, nebol. Na poľnohospodárskej pôde ľudia pracovali ako slobodní zamestnanci, ktorí mohli dať kedykoľvek výpoveď. Takto vtedy spoločnosť fungovala; za Rímskej ríše to fungovalo tak, že feudalizmus neexistoval, a keď niekto pracoval na poli, bol obyčajným zamestnancom presne tak, ako sú ľudia bežnými zamestnancami dnes. Keď však prišla cirkev, nastolila feudalizmus, ktorý pripútal ľudí k poľnohospodárskej pôde. Človek sa nemohol inak ekonomicky uplatniť, nemohol si založiť živnosť a nemohol podnikať v inej oblasti, ale musel len otročiť na poli.

Finančný profit cirkvi z nevoľníctva, desiatkov a cirkevného vlastníctva pôdy

Z tohto systému zriadenia spoločnosti profitovala najviac katolícka cirkev, pretože z výnosov poľnohospodárskej pôdy vyberala dane – desiatky. Katolícka cirkev ťahala dokonca za oveľa dlhší koniec, pretože panovník mal zakázané zdaňovať šľachtu a nemohol to urobiť – takto to v Európe fungovalo –, ale šľachtic musel povinne odvádzať dane a desiatky katolíckej cirkvi. Je priam neuveriteľné, ako to v Európe fungovalo: panovník nemal vôbec právomoc a bol povinný oslobodiť šľachtu od všetkých daní, zatiaľ čo katolícka cirkev si desiatky jednoducho brala. Bežný sekulárny panovník mal právomoc vyberať dane len vo forme cla. To bol jeho hlavný príjem, no katolícka cirkev vždy ťahala za dlhší koniec a mala väčšie zisky.

Nehovoriac o tom, že vo svojej dobe a na vrchole svojej moci počas stredoveku vlastnila katolícka cirkev veľké percento, dokonca až jednu tretinu všetkej pôdy, na ktorej pracovali otroci vo forme nevoľníctva. Na týchto pozemkoch pracovali nevoľníci, čo opäť spôsobilo brzdu v akejkoľvek evolúcii spoločnosti. Na celých 1500 rokov to úplne zbrzdilo akýkoľvek vývoj celej spoločnosti. Na základných, stredných a takisto aj vysokých školách by sa malo vyučovať, že katolícka cirkev je organizácia, ktorá pozastavila všetok vývoj na celej planéte na 1500 rokov.

Odmietanie reforiem, nútený pád feudalizmu a zrod priemyselnej revolúcie

Zadal som veľmi pokročilým modelom umelej inteligencie úlohu, aby urobili rešerš z obrovského množstva vedeckých štúdií o tom, či katolícka cirkev niekedy proti feudalizmu protestovala. Samozrejme, že nie. Nikdy, ani raz v dejinách, katolícka cirkev proti feudalizmu neprotestovala a nikdy nebola proti, a to z veľmi jednoduchého dôvodu: na feudalizme zarábala najviac. Prečo by teda mala protestovať? Veď čo je to vôbec za nezmyselnú otázku!

Na jednej strane hovoríme o láske k blížnemu ako o krásnej hodnote kresťanskej lásky, no na strane druhej bola katolícka cirkev najväčšou silou, ktorá najviac obhajovala otroctvo ľudí vo forme nevoľníctva. Žiadna iná organizácia nepodporovala otroctvo ľudí tak ako katolícka cirkev. Katolícka cirkev sa nikdy nechcela reformovať a žiadne reformy z jej vlastnej vôle sme nevideli. Jediná reforma, ktorá vôbec v dejinách katolíckej cirkvi nastala, bola tá, do ktorej ju donútila sekulárna moc zánikom feudalizmu a zánikom monarchie, čo bol vtedy oficiálny kresťanský alebo katolícky štát. To prinútilo katolícku cirkev k reformám asi najviac.

Encyklika o právach robotníkov a oneskorený „zázrak“ pápežskej lásky k blížnemu

Okamžite, ako sa zrušilo nevoľníctvo, nastala v celej Európe obrovská prvá priemyselná revolúcia, pretože sa spoločnosť konečne začala logicky posúvať vo vývoji dopredu. K priemyselnej revolúcii by, samozrejme, došlo už možno 1500 rokov dozadu, no došlo k nej až veľmi oneskorene, lebo katolícka cirkev tento vývoj úplne zastavila. Kým za feudalizmu tvorilo celú podstatu katolíckej cirkvi otroctvo a jediné, čo hlásala, bolo, aby ľudia boli poctivými otrokmi – pretože „takto to chce Pán Boh“ a ide o „prirodzené zriadenie celej spoločnosti“, aby sa delila na šľachtu, otrokov a cirkev –, po zrušení feudalizmu a nástupe prvej priemyselnej revolúcie začal pápež zrazu prvýkrát hovoriť o kresťanskej láske. Dovtedy nič také ako kresťanská láska v katolíckej cirkvi neexistovalo.

Až po páde feudalizmu hovorí pápež prvýkrát v dejinách o láske, dokonca o láske k blížnemu, a to konkrétne v encyklike, v ktorej vyzýva vtedajších kapitalistov a majiteľov firiem, aby nezotročovali a nezneužívali robotníkov vo fabrikách počas prvej priemyselnej revolúcie. Prvýkrát v dejinách hovorí pápež o láske, kým dovtedy hlásala katolícka cirkev iba feudalizmus a otroctvo. Keď už katolícka cirkev prestala profitovať z feudalizmu a z firiem, ktoré vtedy fungovali, pápež prvýkrát v dejinách hovorí o láske a o tom, aby majitelia firiem nezotročovali robotníkov.

Počas feudalizmu katolícka cirkev vôbec nekritizovala pomery a nežiadala, aby šľachtici zaobchádzali so svojimi otrokmi a nevoľníkmi šetrne; vtedy vôbec nehlásala lásku. Práve naopak, patrila medzi sily s najväčšími majetkami a najviac zotročovala poddaných na svojich políčkach. Až teraz zrazu katolícka cirkev hovorí niečo o láske, aby majitelia firiem robotníkov trochu šetrili, a prvýkrát hovorí o ľudských právach – že aj robotník si zaslúži práva a šetrné zaobchádzanie od majiteľa firmy bez neprimeraného zneužívania. Pápež teda počas priemyselnej revolúcie prvýkrát v dejinách vystupuje s tým, aby robotníci neboli vykorisťovaní. Dovtedy, kým boli vykorisťovaní nevoľníci, to vôbec neprekážalo, bolo to v poriadku a bralo sa to ako vtedajší „Boží poriadok“, z ktorého katolícka cirkev profitovala najviac. Keď bol však feudalizmus zrušený – pri čom katolícka cirkev škrípala zubami a pápež bol zo zrušenia feudalizmu úplne zúrivý –, stal sa zrazu „veľký zázrak“ a vykorisťovanie začalo pápežovi zrazu vadiť. Kupodivu, „veľký zázrak“ sa stal! „Veľký zázrak“.

Reforma katolíckej cirkvi a zrušenie nevoľníctva pod tlakom sekulárnej moci

Vlastne vidíme, že katolícka cirkev počas celých svojich dejín odmietala akékoľvek reformy a nikdy žiadne reformy nemala. Keď už nejakú reformu katolícka cirkev urobila, kedy jej prvýkrát v dejinách začalo vadiť vykorisťovanie robotníkov, tak k tomuto a k tejto „kresťanskej láske“ ju donútilo až zrušenie nevoľníctva, respektíve zrušenie monarchie. Vtedy svetská, sekulárna moc donútila katolícku cirkev k tomu, aby prijala nejaké reformy. Dovtedy niečo ako „kresťanská láska“ neexistovalo, nič také nebolo. Pred zrušením nevoľníctva to bol vtedy absolútne neznámy a cudzí pojem – čo je to za nezmysel ako „kresťanská láska“! Vtedy nič také neexistovalo, až sekulárna moc donútila katolícku cirkev hovoriť o niečom ako zákaz vykorisťovania robotníkov, čo má byť kupodivu tá „kresťanská láska“. Vidíme teda, že jediný, kto môže katolícku cirkev donútiť k reformám, je sekulárna spoločnosť a taktiež aj politická moc.

Historický kontext stredoveku, morové epidémie a pôvod cirkevného zákazu antikoncepcie

Taktiež vlastne absolútne nerozumiem bigotnosti náboženských fundamentalistov a fanatikov, respektíve bežných radových veriacich, že absolútne odmietajú akékoľvek reformy. Chápem, že počas temného stredoveku, kedy hrozili morové epidémie a kedy bola celá Európa vyčerpaná vojnami medzi katolíkmi a protestantmi, katolícka cirkev hlásala, že antikoncepcia je zakázaná. Faktom je, že už aj v tej dobe existovala forma antikoncepcie, či už vo forme živočíšnych čriev, ktoré sa už vtedy dali používať ako vtedajší prezervatív, respektíve sa používala ešte aj iná forma antikoncepcie, takzvaná prerušovaná súlož, kedy má muž vyvrcholenie mimo pošvy ženy. Už aj vtedy existovali formy antikoncepcie – a dokonca nielen stredoveká antikoncepcia, ale aj praveká, lebo takéto veci boli známe už vtedy.

Globálne preľudnenie, klčovanie pralesov a odmietanie humanitárnej reformy antikoncepcie

A katolícka cirkev dodnes hlása, že antikoncepcia je prísne zakázaná, a to aj napriek tomu, že sa doba medzičasom zmenila. Vidíme absolútnu populačnú explóziu ako veľmi vážny problém, keďže sa už na túto planétu ľudstvo pomaly ani nezmestí. V Južnej Amerike vidíme obrovitánsku populačnú explóziu; na to, aby táto spoločnosť mohla byť nakŕmená potravinami, sa musia klčovať pralesy, aby bolo kde dopestovať potraviny. Sú to naozaj veľmi vážne veci – ničíme planétu aj týmto preľudnením. Sú to veľmi vážne problémy a katolícka cirkev sa dodnes zubami-nechtami bráni akejkoľvek zmene učenia o antikoncepcii. Namiesto toho, aby misionári a katolícki kňazi strašili domorodé obyvateľstvo, že ich Pán Boh pošle do pekla a usmaží ich v pekle za použitie antikoncepcie, mala by katolícka cirkev láskavo rozdávať kondómy a predpisovať hormonálnu či inú antikoncepciu. To by mala byť skutočná humanitárna pomoc a skutočná činnosť katolíckej cirkvi.

Katolícka cirkev dodnes nepochopila, že sa doba zmenila. Možno v minulosti naozaj hrozilo úplné vyhynutie ľudstva, kedy bola spoločnosť v Európe unavená morovými epidémiami a k tomu ešte vznikli ďalšie problémy v podobe vojen medzi katolíkmi a protestantmi. Málokto si uvedomuje, že vojna medzi katolíkmi a protestantmi trvala až neuveriteľných tristo rokov, aj s nejakými drobnými prestávkami, ale tie konflikty trvali veľmi dlho: chvíľku prestávočka, potom väčšinu času vojna, potom znovu nejaká krátka prestávka a potom znovu väčšinu času vojna. Takto sa to neustále striedalo a to sú celé dejiny Európy. Kam sa hrabe nejaká prvá alebo druhá svetová vojna – to bolo absolútne nič a absolútne bezvýznamné z hľadiska počtu obetí v porovnaní s tým, koľko ľudí zomrelo počas vojny medzi katolíkmi a protestantmi, kedy veľmi seriózne historické pramene hovoria o jednej tretine ľudí, teda že populácia v Európe klesla počas týchto vojen medzi katolíkmi a protestantmi až o celú jednu tretinu.

Tristoročné vojny v Európe, kresťanský egregor a podpora nacizmu Adolfom Hitlerom

Vidíme však, že kresťanský egregor vytvára katolíckej cirkvi veľmi silnú ochranu. Katolícka cirkev si veľmi pekne očistila svoje meno, aj napriek tomu, že zodpovedá za tristoročnú vojnu medzi katolíkmi a protestantmi. Čo tam po tom, to si už nikto nepamätá a katolícka cirkev sa znovu tvári ako veľmi pozitívna duchovná inštitúcia, ktorá káže morálku. Čo tam teda po nejakej minulosti! Takisto veľmi dôležitou súčasťou nacizmu bola katolícka cirkev, ktorá nacizmus veľmi významne podporila. Bez katolíckej cirkvi by v Európe žiadny nacizmus neexistoval; Adolf Hitler by bol možno len nejaký trápny lokálny diktátor, ak by nemal obrovskú podporu katolíckej cirkvi, ktorá dodávala energiu celému tomuto systému a celej Hitlerovej mašinérii.

Katolícka cirkev sa však veľmi krásne vyčistila a veľmi pekne si očistila svoje meno – teraz už nikto nepovie pravdu. Keď sa povie meno Adolf Hitler, každý si predstaví Adolfa Hitlera ako nejakého sekulárneho politika a sekulárneho diktátora, no už nikto nepovie, že žiadny Adolf Hitler by sa nepresadil bez veľmi silnej podpory katolíckej cirkvi a úprimných katolíckych veriacich, ktorí naozaj úprimne verili tomu, že nacizmus je naprosto harmonickou súčasťou ich kresťanskej identity a ich kresťanskej viery.

Fanatický odpor veriacich voči reformám a poslušnosť dogmám v modernej dobe

Dodnes vidíme, že keď som mal možnosť baviť sa s nejakými katolíkmi o reforme katolíckej cirkvi, reagovali: „Kdeže, v žiadnom prípade žiadna reforma! Čo je to za rúhanie proti Pánu Bohu nášmu jedinému, milovanému! Čo i len pomyslieť na nejaké reformy v oblasti antikoncepcie, Bože chráň! Bože chráň ešte otravovať s nejakou reformou katolíckej cirkvi v oblasti antikoncepcie! My nechceme v žiadnom prípade žiadnu reformu, my už teraz máme dokonalé Božie učenie o antikoncepcii a v každom prípade odmietame akékoľvek reformy! Čo tam potom, že planéta je preľudnená, Pán Boh od nás chce, aby sme nemali žiadnu antikoncepciu, veď to je základ našej úprimnej kresťanskej viery. My absolútne odmietame akékoľvek reformy. Keď tak, to je vec pápeža, ale naša úloha ako náboženských veriacich je len dokonale poslúchať, byť dokonale „tupé ovce“, dokonale poslušné, ktoré vôbec nerozmýšľajú, ale len poctivo poslúchajú svojich kňazov a biskupov. To je naša jediná úloha. A čo tam potom, že sa doba zmenila!“

Vtedy v temnom stredoveku to naozaj mohlo byť logické, keď bola Európa unavená pandémiami moru alebo vojnami a reálne hrozilo, že by celá Európa mohla úplne vymrieť. V tej dobe naozaj mohlo byť racionálne, keď katolícky kňaz hlásal: „Bože chráň, ak použijete antikoncepciu, Pán Boh vás okamžite pošle do pekla, okamžite vás v pekle usmaží, pokiaľ použijete antikoncepciu!“ Vtedy to možno malo nejakú logiku, ale dnes sa už doba naozaj zmenila. Veľmi významne sa posilnilo zdravotníctvo, čo znamená, že ľudia už toľko neumierajú, a tým pádom je teraz obrovský problém s preľudnením. Mali by sme sa správať trošku šetrnejšie k našej planéte, aby sme sa na ňu vôbec pomestili. Bolo by teda načase to zmeniť, ale náboženský fundamentalista vám povie: „Čo je to za provokáciu, čo je to za reformu katolíckej cirkvi, choďte s tým radšej niekam!“ Žiadneho katolíka nenaštvete tak, ako keď poviete, že by sa katolícka cirkev mala reformovať, napríklad v oblasti učenia o antikoncepcii. Bože chráň, to by bolo! Je to niečo neuveriteľné.

Psychológia náboženského fundamentalizmu, strata identity a koncept smrti ega

Ďalej by som hovoril individuálne o kresťanských veriacich a o ich myšlienkových pochodoch. Pre náboženského fundamentalistu je veľmi ťažké čo i len v náznaku si priznať, že by sa mohol mýliť. Náboženskí fundamentalisti sú obklopení len kamarátmi, ktorí sú rovnakí fundamentalisti, takže nemajú dôvod na kritické myslenie a ani im nenapadne kriticky myslieť, keď sú v zásade obklopení len ľuďmi a kamarátmi, ktorí im všetko pekne potvrdzujú. Keby sa aj chceli zamyslieť nad tým, či sa náhodou nemýlia, nezamyslia sa, pretože náboženstvo je absolútnou súčasťou ich osobnej identity. Náboženskí veriaci reagujú veľmi agresívne a negatívne na akýkoľvek náznak kritiky náboženstva, pretože ich osobnosť je tak silne zjednotená s náboženstvom, že kritika náboženstva sa rovná priamo ich vlastnej kritike. Veľmi precitlivelo reagujú na akúkoľvek kritiku cirkvi.

Vzdať sa náboženstva by pre kresťanského veriaceho v zásade znamenalo „smrť ega“. Slovné spojenie „smrť ega“ môže mať rôzne významy, ale v tomto špecifickom význame to pre náboženského veriaceho znamená to isté, ako keby spáchal samovraždu. Človek by musel úplne zničiť svoje vlastné ja, svoju vlastnú identitu a totálne zlikvidovať seba samého, aby bol vôbec schopný zbaviť sa náboženstva. Keby ho aj čokoľvek donútilo dospieť k smrti ega, osobne si myslím, že takýto náboženský veriaci by okamžite skončil na psychiatrii, pretože náboženstvo ho držalo nad vodou a pri živote. Keby musel doslova prejsť smrťou ega, čo predstavuje niečo veľmi podobné samovražde – a to doslovnej samovražde, nie metaforickej, pretože človek by musel úplne zničiť svoju identitu –, tak by okamžite skončil na psychiatrii, lebo by zrazu pociťoval prázdnotu. Určite by skončil na antidepresívach a anxiolytikách, liekoch proti úzkosti. Som osobne presvedčený, že keby ho okolnosti donútili prejsť smrťou ega a touto očistou, skončil by podľa mňa na psychiatrii.

Bolestivá, no liečivá očista od náboženského fanatizmu ako zriedkavá výnimka

Na strane druhej je dobré, pokiaľ človek takouto očistou prejde, aj keď štatisticky je to absolútne bezvýznamné, pretože aby sa človek, ktorý je sfanatizovaný, dokázal očistiť od náboženského fanatizmu, je prakticky nemožné. Sú to naprosto vzácne prípady, jeden z milióna. Keď k tomu však dôjde, je veľmi pozitívne, ak sa človek dokáže očistiť od negatívnych vecí, ktoré ho úplne zotročujú. Takáto zmena môže byť síce veľmi bolestivá, ale zároveň je liečivá. Práve z tohto dôvodu náboženský fanatik ani v náznaku nie je schopný pripustiť, že by sa mohol vo svojom fanatizme a vo svojom náboženstve mýliť. Tohto človeka ani len v náznaku nenapadne, že môže existovať aj iná cesta ako jeho náboženstvo.

Vzdelaná kresťanská rodina a regály kníh bez alternatívnej či kritickej filozofie

Ďalej, ja som pochádzal z kresťanskej rodiny a to je tiež veľmi zvláštne, že ani rodičia, ani niektorí naši najbližší príbuzní… Všetci to boli veľmi vzdelaní ľudia, naozaj, ktorí mali plné regály kníh. Boli to veľmi vzdelaní ľudia, z veľmi vzdelanej rodiny pochádzam, takže to bolo také veľmi zaujímavé, ale ich knihy tvorili plné regály kresťanskej literatúry, plné regály kresťanských kníh. Potom tam boli ešte nejaké všeobecné technické knihy alebo také všeobecné veci, ktoré nie sú ani za náboženstvo, ani proti náboženstvu – také neutrálne knihy. Ale ani jedna jediná kniha, ktorá by bola o akejkoľvek inej filozofii ako o kresťanskej filozofii, a už tobôž nie od autorov, ktorí sú výslovne filozofi kritickí k náboženstvu – takú literatúru by ste už vôbec u týchto ľudí nenašli.

Očakávania od vzdelaného intelektuála a zákaz inej literatúry pod zámienkou Satana

Čo je naozaj veľká bieda, keď si to tak zoberieme, že od naozaj vzdelaného človeka, ktorý má pekné tituly, od skutočne vzdelaného intelektuála, u ktorého by sa očakávalo, že má svoj vlastný rozum a dokáže sám slobodne myslieť, sa naozaj očakáva, že bude mať záujem sa všeobecne vzdelávať. Čo je veľmi pekná vlastnosť, hej? To znamená, že keď aj ja nie som zrovna nejaký budhista, ale aj napriek tomu chcem mať všeobecný prehľad a všeobecné vzdelanie, tak si predsa kúpim aj nejakú budhistickú knihu, aby som sa všeobecne vzdelával a mal všeobecný prehľad ako správny intelektuál. Toto by človek racionálne očakával od aspoň trošku slušného kresťana, ktorý je naozaj vzdelaným intelektuálom – od takéhoto človeka by ste očakávali, že bude mať aj literatúru, ktorá je trebárs kritická k náboženstvu alebo pojednáva o iných náboženstvách ako o kresťanstve.

Nie, „to je od Satana“. Takéto veci skutočne úprimní katolíci odmietajú a nemajú žiadnu inú literatúru ako kresťanskú. Učenie katolíckej cirkvi je v tomto pre naozaj úprimného katolíka veľmi striktné a veľmi jasné: ani len pokušenie nemať, Bože chráň zaujímať sa o nejakú inú filozofiu, aby ste náhodou nemali ani len pokušenie prejsť na iné náboženstvo alebo pochybovať o svojom vlastnom náboženstve, či je to jediná správna cesta, alebo či je tých správnych ciest naozaj viacej. Neexistuje, je to nemožné!

Toto by sa od vzdelaného a slušného človeka očakávalo – mať aspoň nejaký všeobecný prehľad –, ale nie, „to je pokušenie od Satana“, Bože chráň. Náboženskému fanatikovi ani len nenapadne kúpiť si inú literatúru ako kresťanskú. Alebo keď už, tak tam nájdete všeobecné technické knihy, ktoré nie sú ani za kresťanstvo, ani proti kresťanstvu, ale že by tam bolo niečo o inej filozofii ako o kresťanstve, neexistuje, aby tam niečo také bolo. Človek musí byť veľmi smutne zotročený, aby mal úplne zakázané myslieť a ešte, Bože chráň, podľahnúť nejakému „satanskému pokušeniu“ a kúpiť si inú literatúru ako o téme kresťanstva. To v žiadnom prípade neexistuje.

Náboženstvo ako sekta: strata slobodného myslenia a strach z iných myšlienok

Málokto si uvedomuje, že náboženstvo je to isté ako sekta. Pokiaľ sa kresťanstvo vyznáva trošku radikálnejšie a pokiaľ sú to skutočne poriadni a úprimní katolíci, ktorí si každý deň kľaknú pred kríž a pekne a úprimne sa pomodlia pred Pánom Ježišom Kristom, tak presne takto títo naozajstní katolíci rozmýšľajú. Sú to ľudia, ktorí absolútne nemajú vlastné myslenie; to nie sú slobodní ľudia, ale absolútni otroci, ktorí sa boja ako čert svätenej vody mať akúkoľvek inú literatúru, čo len jednu jedinú knihu o inej filozofii, ako je kresťanstvo. Jednoducho to neexistuje. Dnes už síce existuje určitý ekumenizmus medzi katolíkmi a protestantmi, takže katolíci majú aj knihy od protestantských autorov, to áno, ale žeby to bolo niečo iné ako kresťanstvo, nejaká iná filozofia, to neexistuje. Sú to totálni otroci – jednoducho to neexistuje.

Od násilnej stredovekej indoktrinácie a siekt k moci nevedomého kresťanského egregoru

Kresťanstvo sa od sekty líši vlastne len malinkým detailom, a ja to hneď vysvetlím. Kým v sektách to funguje tak, že členov úplne násilím nútia a veľmi tvrdo až násilným spôsobom ich indoktrinujú, aby neboli v kontakte so žiadnymi inými ľuďmi mimo členov ich sekty – ako príklad môžem uviesť Svedkov Jehovových, čo je typické pre všetky menšie sekty –, veľmi silno sa snažia svojich vlastných členov izolovať od ostatnej spoločnosti. Určite im tam veľmi prísne a na rovinu zakazujú čítať akúkoľvek inú literatúru ako z ich vlastnej sekty, a za pokus o porušenie tohto pravidla nasledujú veľmi prísne tresty. Takto to fungovalo aj v stredoveku, kedy sa násilím likvidovala pohanská kultúra a všetko pohanstvo bolo veľmi tvrdo potláčané hrubou silou.

Neskôr to však už nebolo potrebné robiť. Keď sa kresťanský egregor posilní, už vlastne nepotrebujete používať také tvrdé donucovacie prostriedky, či už tvrdú sektársku manipuláciu, psychický nátlak alebo vymáhanie štátnou mocou – nič také už nie je potrebné. Tým, že je egregor taký silný, sa ľudia sami naladia na to, že aj bežní kresťania z kresťanských spoločenstiev… Keď neviete, čo je to kresťanské spoločenstvo, vyhľadajte si to na mojej stránke, nebudem to tu opakovať, ale tieto spoločenstvá fungujú tiež ako sekta.

Kresťanské spoločenstvá, temné stránky hinduizmu a sexuálne zneužívanie v hnutí Hare Krišna

Radikálnejší katolíci si prirodzene hľadajú len kamarátov, ktorí im potvrdzujú ich vlastné názory. Netreba ich k tomu násilím nútiť, egregor ich k tomu navedie sám. Človek má falošný, fiktívny pocit slobody, že: „Veď ja to robím úplne sám a prirodzene,“ ale v skutočnosti ho riadi egregor. Tento egregor môže fungovať nielen v kresťanstve, ale v akýchkoľvek iných náboženstvách, ako je napríklad hinduizmus, čo je tiež veľmi temné a negatívne náboženstvo. Málokto by tušil, koľko veľa spoločného má kresťanstvo napríklad s hinduizmom.

Napríklad sexuálne zneužívanie predstavuje v hinduizme aj v kresťanstve úplne rovnaký problém: prísny zákaz sexuality a prísny zákaz antikoncepcie vedú len k tomu, že sexualita vyletí tam, kde nemá. Katolícki kňazi zneužívajú a v hinduistickom náboženstve sa zneužíva takisto veľmi veľa. Ako príklad slúži hinduistické hnutie Hare Krišna, čo je plnohodnotná súčasť hinduizmu – je tam presne ten istý problém sexuálneho zneužívania, či už dospelých ľudí, alebo neplnoletých, čo je úplne bežná prax, presne to isté čo v katolíckej cirkvi.

Falošný pocit slobody, sociálna izolácia veriacich a globálne energetické pole egregoru

Aby som dokončil myšlienku, ktorú som začal: sociálna izolácia v sektách je veľmi tvrdá, násilná a sprevádzaná tvrdým psychickým tlakom, zatiaľ čo v katolíckej cirkvi to vôbec netreba robiť. Vďaka egregoru máte pocit, že ste „akože slobodní“, celkom prirodzene si hľadáte kamarátov a nikto vám nemusí násilím vnucovať, že to musí byť stoj čo stoj kresťanský kamarát. Máte pocit, že ste slobodní a robíte to sami. Možno vám nikto nemusí ani explicitne a násilím zakazovať inú literatúru ako kresťanskú; kresťanské spoločenstvo a náboženstvo vás spontánne naladí na spôsob myslenia, že všetko ostatné je „od Satana“. Tvrdia, že naša kresťanská literatúra je jediná správna filozofia a všetky ostatné sú od Satana, takže načo mať všeobecný prehľad alebo sa všeobecne vzdelávať? Od vzdelaného človeka a intelektuála sa očakáva, že by sa mal všeobecne vzdelávať vo všetkých oblastiach vrátane filozofie, no tu v žiadnom prípade! Regály kníh doslova praskajú vo švíkoch, ale že by ste tam našli inú literatúru ako katolícku či kresťanskú, to v žiadnom prípade nie.

Z týchto ľudí ide doslova strach, akoby mali mať nedajbože satanské pokušenie zaujímať sa o iné filozofie alebo o alternatívy ku kresťanstvu: „Bože chráň, to je od Satana, to je satanská vec a satanské pokušenie! Bože chráň čo i len na to pomyslieť!“ Náboženskí vodcovia to nemusia ani silno zdôrazňovať – stačí to jemne naznačiť a všetci hneď pochopia, čo majú robiť. Manipulácia je tam nesmierne silná. Kresťanský egregor – vzhľadom na to, že sa ku kresťanstvu hlásia približne dve miliardy ľudí – vytvára okolo celej planéty veľmi silné energetické pole, a preto už nemusia používať také násilné praktiky na udržanie lojality veriacich ako Svedkovia Jehovovi alebo iné sekty, ktoré ani nemusia byť založené na abrahámovskom type.

Náboženstvo ako negatívna hrozba, úloha psychológie a budúca evolúcia vedomia

V tomto podcaste sme si ukázali, aké je náboženstvo nebezpečné a že predstavuje hrozbu. Práve preto mi je veľmi ľúto, že táto negatívna stránka náboženstva – pričom náboženstvo je len negatívne a pozitívneho je v ňom sotva jedno percento – nie je viac reflektovaná psychológiou, ktorá sa ním nezaoberá hlbšie. Nie je to však prekvapivé, že je to tak, ako to je, pretože to negatívne ťahá na tejto planéte vždy za dlhší koniec. Do budúcna by sa niečo mohlo zmeniť, ale určite nie v dohľadnej dobe, skôr stovky rokov dopredu. Verím tomu, že psychológia bude postupnou, pomalou evolúciou náboženstvo pomaličky rozkladať a spochybňovať.

Blokovanie duchovného rastu dogmami a prehlbujúca sa radikalizácia kresťanov

Ďalej zastávam názor, že náboženstvo človeku úplne zablokuje akýkoľvek duchovný rast alebo evolúciu. Sekulárny človek má dvere otvorené a nemá obmedzenia v tom, kde môže a nemôže ísť, či ako môže a nemôže myslieť – nie je obmedzovaný. Naopak, človek, ktorý je úprimným katolíkom a intenzívne to praktizuje, má hotovo a koniec. Je to konzervatívny človek s prísnym zákazom slobodne myslieť, je to naprostý otrok. Keby som aspoň videl, že sa títo ľudia v priebehu rokov umierňujú alebo prechádzajú na priateľskejšiu a umiernenejšiu teológiu, ale k tomu v žiadnom prípade nedochádza. Keď tých istých ľudí stretnete po rokoch, je to stále to isté, bez akéhokoľvek pokroku. Skôr naopak: tak ako vidíme radikalizáciu celej spoločnosti, vidíme ju aj na jednotlivcoch, kde je radikalizácia kresťanov čoraz väčšia.

Rozklad spoločnosti a incident Igora Matoviča so seniorom v Bytči

Vidíme, že nie náboženstvo je jediný problém, ale rozklad spoločnosti ako celku. Vidíme, že je to celkový problém, vidíme naozaj také kolektívne bláznovstvo presne ako to, ku ktorému došlo počas prvej a druhej svetovej vojny. Dnes vidíme úplné potratenie zdravého rozumu a to, kde tá ľudská hlúposť naozaj končí.

Nedávno sme boli napríklad svedkami, ako Igor Matovič provokoval istého seniora. Ten senior pred ním utekal, ale Matovič ho neustále naháňal, prenasledoval a pchal mu násilím do úst mikrofón. A napriek takejto obrovskej agresivite zo strany Igora Matoviča, ktorý takto provokoval tohto seniora, ešte obdivovali a schvaľovali aj toho policajta, aj Igora Matoviča, čo je úplná katastrofa. Čo sa týka práce toho policajta, tak to bola úplná katastrofa a to, ako ešte ďaleko viac prilial olej do ohňa do tohto napätia, bol naprosto nezvládnutý spôsob.

Určite sa dal celý problém riešiť bez takejto konfrontácie. Na strane jednej, no na strane druhej ani ten policajt… Ja som veľmi empatický človek, viem sa vcítiť aj do policajta a aj on to mal naozaj veľmi ťažké, pretože vy ako policajt s tým nepočítate, že Igor Matovič pôjde až do takého extrému, že tam naozaj doslova začne prenasledovať iných ľudí a pchať im násilím do úst mikrofón. Pri takejto provokácii vy naozaj neviete, čo máte vlastne robiť, naozaj na to nie ste pripravení a neviete, ako vlastne toto napätie nejakým spôsobom upokojiť. Možno tam bol dobrý úmysel situáciu nejako upokojiť, ale dopadlo to presne opačne a jednoznačne nesprávne. Takže netreba policajta chváliť, hoci úmysel mal možno dobrý – neviem, aký mohol mať úmysel –, ale konečný efekt bol úplná katastrofa.

A ešte tohto policajta neviem ako chvália, že senior napadol policajta – hoci senior vôbec nemohol vedieť, že je to policajt –, ako to robia Matovičove trollie farmy. Nemyslím si však, že sú to len trollie farmy, ten človek má naozaj svojich reálnych fanúšikov, ktorí neviem ako úžasne chválili, aký to bol úžasný zákrok policajta, hoci to bola úplná katastrofa. Tvrdili, že nie Matovič provokuje, ale že provokoval ten senior, hoci video čierne na bielom ukazuje pravý opak.

Nekritickí voliči, zlyhanie úsudku a krátka pamäť pri Igorovi Matovičovi

Ľudia sú však úplne zmagorení a sfanatizovaní vášňami do takej miery, že ani nevidia to, čo vidíte na videu čierne na bielom. Dokonca aj takáto agresivita zo strany Matoviča je zo strany mnohých voličov vyhodnotená štýlom: „Veď to Igor Matovič nebol vôbec agresívny, ale ten senior,“ hoci vidíme, že opak bol pravdou. Matovič tvrdil, že senior mal jedno promile alkoholu, no nakoniec sa ukázalo, že mal len dve pivá, čo znamená, že to nebola žiadna katastrofa, a tak ďalej.

Ľuďom vôbec nevadí, že takýchto idiotov budú voliť aj naďalej. Už naozaj dávno zabudli, že tesne predtým, ako Matovičovi končil ministerský mandát, popularita strany OĽaNO už naozaj začala kolísať na hranici zvoliteľnosti. Ľudia veľmi rýchlo zabudli na to, ako Igor Matovič vládol. Majú veľmi krátku pamäť a veľmi rýchlo zabudnú na to, čo sa dialo včera, a napriek tomu je takýto idiot stále obrovsky populárny, hoci je to človek, ktorý mal už dávno skončiť mimo parlamentu.

Úpadok racionálneho myslenia, manipulácia v médiách Iva Lukačoviča a protislovenské nálady v Česku

Ale veď čo tam po tom, ľudská hlúposť je nekonečná a ako hovorím, nikdy sa s ľuďmi nemanipulovalo tak ľahko, ako sa manipuluje dnes. Všetkým manipulátorom všetkého druhu súčasná doba, bohužiaľ, veľmi dobre praje. Sú všelijaké doby a ide to ako po krivke – raz je spoločnosť hore a raz dole –, no dnes sme ako spoločnosť naozaj naprosto na dne. Od druhej svetovej vojny sme ako spoločnosť nikdy neklesli tak, ako sme klesli dnes, pričom nastal absolútny a totálny zánik akéhokoľvek racionálneho myslenia.

Manipulátori, akými sú politici, môžu s ľuďmi neobmedzeným spôsobom manipulovať, ako len chcú. To isté sa týka novinárov a je úplne jedno, či ide o alternatívne alebo mainstreamové médiá – obidva typy médií sú to isté, klamstvá sú aj tam, aj tam.

Ľudská hlúposť je nekonečná. To isté sa deje v Česku: médiá Iva Lukačoviča svojho času informovali o slovenskej politike tak, že si vymýšľali naprosté bláznovstvá a blbosti, typické a totálne fake news. Tieto médiá Iva Lukačoviča patria v Českej republike medzi najvplyvnejšie, no napriek tomu som v Česku nepočul, že by niekto protestoval proti tomu, že niečo nie je v poriadku a koľko šovinizmu a nenávisti sa v týchto médiách šírilo proti slovenskému národu tým, že si o slovenskej politike povymýšľali naprosté nezmysly, ktoré ani neboli pravdivé. To, samozrejme, poškodilo dobré meno Slovenska, v Česku začali vznikať úplne rasistické nálady proti Slovákom a nevšimol som si, že by proti tomu niekto protestoval alebo že by sa to niekomu nepáčilo. Žijeme totiž v dobe, ktorá manipulátorom praje viac než dosť. Ivo Lukačovič je naozaj psychicky chorý človek trpiaci poruchou autistického spektra a obsedantno-kompulzívnou poruchou, pričom je na tom psychicky veľmi zle. Našťastie však existujú aj pozitívne správy, že v poslednom čase sa médiá Iva Lukačoviča aspoň trošku zmiernili, snažia sa držať faktov a o niečo menej sa zaoberajú Slovenskom.

Tri piliere manipulácie v spoločnosti: cirkev, médiá a agresívni politici naprieč spektrom

Ďalej by som ponúkol sociologickú úvahu z pohľadu sociálnej psychológie: celú spoločnosť by som rozdelil podľa troch typov manipulátorov.

Jedným typom manipulátorov je náboženstvo, respektíve náboženskí vodcovia, ktorí naprosto zotročujú svojich členov.

Druhým typom manipulátorov sú médiá a novinári, ktorí robia naozaj veľa pre to, aby rozdeľovali spoločnosť a poštvávali ľudí proti sebe. Je jedno, či sa to týka alternatívnych alebo mainstreamových médií, oba typy páchajú obrovské zlo, či už ide o krajnepravicové alebo krajneľavicové médiá.

A ďalej sú to politici, ktorí majú veľký vplyv na verejnú mienku a disponujú obrovským vplyvom na sociálnych sieťach. Politici nie sú možno až takí nebezpeční samotným vládnutím alebo zákonmi, ako skôr tým, ako vyvolávajú agresivitu medzi ľuďmi v bežných medziľudských vzťahoch. Vidíme, že to predstavuje veľmi vážny problém, ktorý sa týka koalície rovnako ako opozície. Veľmi agresívni politici sa nájdu všade a v každej politickej strane sa nájde minimálne jeden človek, ktorý je mimoriadne agresívny – či už je to Ľuboš Blaha, poslankyňa Zuzana Mesterová za stranu Progresívne Slovensko, alebo Alojz Hlina za stranu SaS. Takýchto exotov, ktorí doslova žijú z nenávisti, nájdeme naozaj všade.

Nekritický obdiv k politickým autoritám a polarizácia názorových táborov

Pre ľudí predstavujú politici obrovské a vysoké autority. Keď Matovič niečo povie, jeho voliči mu zožerú úplne všetko, nech sú to aj neviem aké nehorázne klamstvá – veď čo tam po tom, že Igor Matovič klame! Ešte budú obviňovať seniora z toho, že údajne napadol policajta, čo je absolútny nezmysel a manipulácia s informáciami, pretože na videu bolo jasne vidieť, že senior policajta vôbec nenapadol.

Práve naopak, policajt namiesto upokojenia situáciu ešte oveľa viac vyhrotil. Došlo k predčasnému fyzickému kontaktu a k predčasnej strkanici, ktoré boli úplne zbytočné. Hoci to nemuselo byť myslené zle, bol to absolútne katastrofálny zásah. Nemusel byť vôbec myslený zle, no v praxi dopadol katastrofálne. Napriek tomu budú Matovičovi stúpenci tohto seniora kritizovať, že bol agresívny a vraj napadol policajta, hoci na videu čierne na bielom vidíte, že to tak absolútne nebolo. Je to niečo neuveriteľné.

Vidíme, že pre iných ľudí sú zasa vysokými autoritami iní politici, napríklad za stranu Progresívne Slovensko. Pre ďalších je absolútne nekritickou autoritou Robert Fico a pre iného voliča zasa Ľuboš Blaha, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Keď tieto veci porovnáme, vidíme obrovskú agresivitu. Nedá sa povedať, či sú agresívnejší voliči koalície alebo opozície, to je úplne jedno. Obrovskú agresivitu, nenávisť a mieru hejtu vidím v obidvoch voličských táboroch. Nedá sa tvrdiť, že jeden názorový tábor je lepší ako ten druhý. Každý ukazuje na toho druhého, že ten druhý nenávidí, so slovami: „To nie náš názorový tábor je problém, ale ten druhý!“ Pritom je to problém obidvoch táborov.

Nálepkovanie v slovenskej politike, deľba na extrémistov a strata umiernenosti

Tieto tri skupiny – cirkev, politici a médiá – sú najvplyvnejšími zložkami spoločnosti a robia všetko pre to, aby spoločnosť čo najviac rozdeľovali a ľudí poštvali proti sebe. Je to naozaj smutné. Keď dnes kritizujem oba názorové tábory – či už extrémnu pravicu, extrémnu ľavicu, alternatívne médiá alebo mainstreamové médiá –, ten druhý tábor vás okamžite obviní z príslušnosti k oponentom. Stačí, keď kritizujem stranu Progresívne Slovensko, a hneď ma obvinia, že som voličom Republiky alebo Roberta Fica, čo vôbec nie je pravda. Už vás hejtujú, už vám dávajú nálepky a presne takto funguje celá diskusia u nás na Slovensku, kde sa akákoľvek umiernenosť úplne vytratila.

Čiernobiele videnie sveta, dehonestácia oponentov a pokrytectvo v mediálnom priestore

Rozmýšľam, prečo sa spoločnosť aj z psychologického hľadiska čoraz viac polarizuje a prečo je čoraz extrémistickejšia. Keď je človek extrémistom, má to totiž oveľa jednoduchšie: existuje preňho len čierna a biela a nemusí namáhavo hľadať presný odtieň sivej. Nemusí vôbec hľadať medzistupeň, hoci pravda väčšinou v extrémoch nebýva. Väčšina ľudí sa však mylne domnieva, že pravda je len v extrémoch, čo je veľmi zlé.

Keď sa nachádzate v extréme, druhý kritický tábor si veľmi ľahko zaškatuľkujete ako tých zlých, ktorí sú „od Satana“ a reprezentujú temný princíp. Presne takto na seba dva názorové tábory navzájom ukazujú prstom. Kým na jednej strane je strana Progresívne Slovensko neprávom podozrievaná krajnepravicovými extrémistami z toho, že chce všetkým násilím zmeniť orientáciu a pohlavie – ako si to predstavuje volič Republiky –, na druhej strane, keď novinárka Mimi Šramová urobí rozhovor s aktivistom Mirom Heredošom, tak napriek ich vyhranenému smerovaniu bol tento rozhovor vecne objektívny. Neodznela tam jediná vec, ktorá by nebola pravdivá a vecná, no voliči Matúša Valla či Progresívneho Slovenska si to hneď ospravedlnia: „Veď to je krajná pravica, Miroslav Heredoš je dezolát a Mimi Šramová je novinárska prostitútka za stranu Smer.“

Je to pritom paradoxné v duchu príslovia „zlodej kričí: chyťte zlodeja!“. Takýchto novinárov, ktorí slúžia tým či oným politickým záujmom, je v oboch názorových táboroch veľmi veľa. Je skutočne pokrytecké, keď jedna strana z tohto obviňuje tú druhú. Ako človek, ktorý do týchto zákulisných hier vidí, viem, o čom hovorím, čo vysvetľujem aj v iných videách. Je veľmi jednoduché niekoho onálepkovať a ospravedlniť si vlastnú hlúposť štýlom: „Ja som volil Matúša Valla,“ a napísať hejterský komentár.

Nálepkovanie politických oponentov, Miroslav Heredoš a popieranie pravdy z opačného tábora

Faktom je to, že niekedy aj tá krajná pravica v niečom má pravdu a nejaký konkrétny rozhovor sa niekedy aj vydarí, konkrétne s Miroslavom Heredošom. Ja som si veľmi náročnú a dôležitú verifikáciu všetkých faktov vyhodnotil a ukázalo sa, že všetky informácie, ktoré tam hovoril, boli naozaj pravdivé. Ono je to tiež také zvláštne nálepkovanie, keďže naozaj žijeme v dobe extrémneho nálepkovania, kde stačí dať niekomu nálepku, a to má bohato ospravedlniť to, aby som si ja priznal svoju chybu, že som dal Matúšovi Vallovi hlas alebo čokoľvek iné. Namiesto toho, aby som si vlastnú chybu priznal, dám tomu druhému len nálepku, že toto je „nepriateľ“, no to nie je vôbec platný argument, že je to z iného názorového tábora. A ak je ktokoľvek z iného tábora, tak automaticky musí byť len stopercentný klamár a nikdy nepovie ani pol slova pravdivého.

Do takého úplného extrému to naozaj došlo, kedy nastala veľmi zvláštna vec a došlo k veľmi zvláštnemu fenoménu, kedy strana Progresívne Slovensko vôbec nestrácala preferencie na tom, keď strana Smer na stranu Progresívne Slovensko vytiahla veľmi vážne korupčné aféry, pričom to neboli len také maličkosti. Zaujímavé je, že aj napriek tomu strana Progresívne Slovensko na preferenciách vôbec netratila.

Rozdielny meter voličov Progresívneho Slovenska: korupčné kauzy Smeru verzus Vagovičova aféra Šimečkovho mobilu

Potom zrazu prišiel novinár Marek Vagovič a zverejnil strašne malinkú „mikroaférku“ na Michala Šimečku, že mu mama preplácala zo štátnych peňazí nejaký drobný paušál za telefón, za telefonovanie, a zrazu takáto malinká „mikroaférka“ úplne poškodila stranu Progresívne Slovensko. Je naozaj neuveriteľné, kde tá ľudská hlúposť končí, pretože keď smeráci zverejnili tisíckrát väčšie aféry – a napriek tomu, že si môžeme o Smere myslieť hocičo a vôbec si o nich nemusíme myslieť nič dobré –, médiá dokázali svojich sledovateľov a poslucháčov zmanipulovať a zmagoriť natoľko, že keď to povie nejaký smerák, tak to stopercentne musí byť klamstvo a nikdy to nemôže byť pravda, lebo „smerák predsa môže vždycky len klamať“.

Nakoniec sa ukázalo, že všetky tie informácie boli pravdivé. Dokonca aj Marek Vagovič, ktorý je veľmi jasne na strane Progresívneho Slovenska a na strane opozície, uznal, že toto preplácanie dvojitých faktúr bola vážna korupcia. Dokonca aj on priznal, že smeráci mali v tomto pravdu, hoci pochádza z úplne opačného názorového tábora.

Agresivita je však už taká veľká a novinári dokážu extrémne sfanatizovať hlúpe davy – lebo ľudia sú naozaj extrémne hlúpi, keď médiám zožerú všetko –, že stačí použiť argument „lebo Fico“, a zrazu žiadna aféra strany Progresívne Slovensko neexistuje. Ľudská hlúposť je naozaj nekonečná v tom, ako sa ľudia dajú zmagoriť a zmanipulovať. A potom úplne bezvýznamná, malinká „mikroaférka“ na preplácanie telefónu zo štátnych peňazí – čo, samozrejme, nie je dobré a nie je to etické, ale je to malý problém –, ktorú Marek Vagovič zverejnil, začne stranu Progresívne Slovensko zrazu úplne ničiť. To je neskutočná hlúposť ľudí, nad ktorou sa už nestačím čudovať, a ja som nad ľuďmi už zlomil palicu. Toto je už taký extrém, že človek nevie, či už ľudia vôbec môžu byť ešte hlúpejší, ako sú teraz. Keď sú však ľudia takto hlúpi v obidvoch názorových táboroch, či už v extrémnej pravici, alebo extrémnej ľavici…

Ekologický extrémizmus, novinárski ekofašisti a hrozba zelenej diktatúry hnutia Letzte Generation

Aby som nekritizoval len stranu Progresívne Slovensko, rovnako kritizujem aj ľudí, ktorí veria tomu, že „vo vakcínach sú čipy“, veď to je úplne rovnaké bláznovstvo. Keď sú ľudia takto hlúpi, vzniká veľmi silná živná pôda na to, aby na Slovensku – a nielen na Slovensku, ale aj v Spojených štátoch alebo v akejkoľvek inej európskej krajine – došlo k diktatúram, či už krajneľavicovým, alebo krajnepravicovým. Rovnako ako pri krajnepravicovej diktatúre všetci vieme, čo môžeme čakať a že to nebude nič dobré, môžu vzniknúť aj veľmi tvrdé ekologické diktatúry.

Dnes je strašne populárna veľmi radikálna ekológia. Slovenskí novinári sú extrémne radikálni a v máloktorých krajinách, ani v Nemecku či v Rakúsku, nie sú ekologickí novinári takí agresívni, ako sú na Slovensku, a aké agresívne hoaxy dokážu títo radikálni ekofašisti šíriť. Aj medzi nami, umiernenými ekológmi, a týmito radikálnymi ekológmi sú obrovské spory, vôbec sa nemáme radi a sme pohádaní na život a na smrť.

Ako umiernený ekológ vyčítam radikálnym novinárom, že nedajú priestor aj nám, umierneným ekológom, a je to veľmi smutné. Viem si predstaviť, že aj na Slovensku pokojne môže vzniknúť ekologická diktatúra, pokiaľ strana Progresívne Slovensko získa väčší výtlak. Je to celkom reálne, pričom nič dobré nás nečaká od jedného ani od druhého typu extrému. Ľudia sú propagandou sfanatizovaní natoľko, že by nemali problém prijať ani trikrát vyššie dane, pokiaľ vláda zdôvodní, že to robí na záchranu planéty. Ľudia im budú ako hlupáci ochotne platiť aj posledné úspory, len aby zachránili planétu. Ľudia sú v tomto naozaj nekonečne hlúpi. Nemusí sa to stať len na Slovensku, ale pokojne aj v zahraničí, napríklad v Rakúsku. Viem si predstaviť, že sa v dohľadnej budúcnosti stane premiérom v Rakúsku alebo v Nemecku niekto z hnutia Letzte Generation. Je to úplne možné, keďže ľudia už celkom potratili posledné zvyšky zdravého rozumu.

Rozklad spoločnosti, útoky za zdieľanie videí Progresívneho Slovenska a nálepka extrémistu pre normálneho človeka

Ešte pred desiatimi či pätnástimi rokmi by bolo nepriechodné, aby sa takíto fašisti a extrémisti dostali k moci, či už z krajnepravicového, alebo krajneľavicového tábora.

Keď naopak zverejním a zdieľam video od strany Progresívne Slovensko, kde sa kritizuje príliš silný vplyv katolíckej cirkvi, ktorá sa čoraz viac fašizuje a má čoraz väčší vplyv v politike, hneď ma opačný tábor obviňuje z toho, že chcem všetkým ľuďom meniť pohlavie alebo orientáciu. Spoločnosť je v naprostom rozklade.

Dnes som z pohľadu iných ľudí extrémistom ja, „lebo som normálny“. V dnešnej dobe je normálny človek považovaný za extrémistu, pretože nie som na strane ani jedného, ani druhého názorového tábora a nenechal som sa ani jedným zmanipulovať. Paradoxne, najmenej pochopenia od ostatných ľudí máte vtedy, keď ste normálni a nenecháte sa sfanatizovať ani jednou stranou.

Absencia kritického myslenia pri kauzách Smeru, mediálna kauza haciendy a slepá dôvera v politikov

Veľmi jasným dôkazom toho, čo som hovoril o strane Progresívne Slovensko, je skutočnosť, že keď smeráci vytiahli korupčné aféry, ktoré sa neskôr ukázali ako pravdivé, s ich voličmi a s preferenciami to vôbec nepohlo. Kde tá ľudská hlúposť naozaj končí? Médiá to s dehumanizáciou strany Smer preháňajú a veľmi často kritizujú aj veci, ktoré by kritizovať nemali, pričom niektoré kauzy sú umelo vytvorené, ako napríklad kauza haciendy. Tam som predostrel jasné a silné argumenty – a nieže si to len myslím, sú to silné a jasné fakty –, prečo to bola úplne umelá aféra zo strany médií.

Sú veci, ktoré médiá kritizujú opodstatnene, a niektoré proruské výroky Roberta Fica by slovenské médiá mohli pokojne kritizovať ešte viac, s čím by som nemal problém. Médiá však nemajú problém niektoré veci si úplne vymyslieť a potom dochádza k extrému, kedy sú voliči strany Progresívne Slovensko zmagorení a myslia si, že čokoľvek, čo povie smerák, musí byť vždy klamstvo alebo lož, čo je naprosto naivný názor. Aj nedôveryhodný zdroj informácií môže mať v špecifických prípadoch pravdu. U voličov strany Progresívne Slovensko sa však kritické myslenie zjavne nenachádza a je im to úplne jedno. Čo tam po nejakej korupcii! Pýtajú sa, prečo by si mali dávať námahu s overovaním informácií, či sú pravdivé, keď im stačí pozrieť si videjko politikov za Progresívne Slovensko, ktorí im vysvetlia svoj pohľad. Načo používať rozum a overovať, kto má pravdu, keď stačí slepo nasledovať politického vodcu, ktorý to nejako vysvetlí, a je vybavené.

Agresivita v diskusiách pri incidente Igora Matoviča so seniorom a nezávideniahodná pozícia mimo názorového matrixu

Vidíme, že samotné médiá Matoviča za jeho provokácie a napadnutie dôchodcu nijako zvlášť nechválili. Ani médiá ho za to nechválili, a napriek tomu agresivita diskutérov na sociálnych sieťach nebola motivovaná médiami, ale slepým nasledovaním Igora Matoviča. Pre niektorých ľudí je Igor Matovič doslova „absolútnym bohom“, ktorého nekriticky a slepo nasledujú, a hotovo. Čo tam po kritickom myslení alebo overovaní informácií!

Títo diskutéri, ktorí sa Igora Matoviča zastávali, boli veľmi agresívni a chýbala im akákoľvek empatia k tomu, že kvôli Matovičovi dostal dôchodca bitku. Žiadna ľudskosť ani empatia neexistuje, človek je plný nenávisti a ak má niekto iný názor ako Igor Matovič, je automaticky braný ako zlý človek. Je skutočne smutné, ako sa spoločnosť radikalizuje. A keď človek nestojí ani na jednej strane týchto extrémistických táborov, znepriatelí si obe strany. Nie je to vôbec vďačná pozícia nebyť súčasťou tohto matrixu, v ktorom si deväťdesiatdeväť percent ľudí vyberie jeden alebo druhý extrém. Keď človek nepatrí k žiadnemu extrému a kritizuje oba tábory rovnako, odtrpí si to, pretože si pohnevá obidve strany, a zrazu je to problém.