Neznáme fakty o histórii cirkvi. Kontroverzný vznik božskej trojice. Porovnanie pohanskej a kresťanskej náboženskej tolerancie. Súčasné opakovanie cirkevnej histórie z WW2

Úvod a prehľad tém

Tak ahojte, priatelia. V tomto videu budem hovoriť o viacerých témach, o téme kresťanstva a náboženstva. Samozrejme, ako inak, bude to kritika náboženstva. V tej neskoršej časti budem hovoriť aj o téme prepojenia cirkvi alebo náboženstva na politiku.

Opakovanie histórie z nového pohľadu

Taktiež budem hovoriť o veľmi zaujímavej téme, ako sa história opakuje. Ja som to už v minulosti spomínal, ale toto budú nové informácie z nejakých iných uhlov pohľadu.

Náboženská sloboda v Rímskej ríši

Ďalej budem hovoriť a aj porovnávať, akým spôsobom v Rímskej ríši pohanskí rímski cisári vnímali ľudské práva, náboženskú slobodu a ako kresťanstvo vnímalo náboženskú slobodu inovercov. Je to veľmi, veľmi zaujímavé a paradoxné, ako pohania boli ďaleko viac tolerantní k inovercom, čo naozaj na tú dobu vykazovalo neuveriteľnú prezieravosť a neuveriteľnú pokrokovosť, že už vtedy nejaké prvé ľudské práva aj reálne existovali, napriek tomu, že už vtedy existovalo otroctvo. Takže nemôžeme tú Rímsku ríšu nejakým spôsobom idealizovať. Nebolo to ideálne, ale napriek tomu mali Židia vlastne garantovanú náboženskú slobodu.

Porovnanie pohanskej a kresťanskej tolerancie

Dokonca proaktívne nejaké zákony na ochranu Židov viacerí rímski cisári vydávali, a to pohanskí rímski cisári, to treba špeciálne podotknúť. To je tiež také zvláštne, že ďaleko viacej boli tolerantní tí pohanskí rímski cisári k Židom ako samotní potom kresťanskí cisári a kresťanskí panovníci, respektíve samotná cirkev. A to sú naozaj reálne historické fakty, o ktorých naozaj málokto vie.

Neznáme fakty z histórie katolíckej cirkvi

Ďalej budem hovoriť aj o takých neznámych faktoch z histórie katolíckej cirkvi.

Problém objektívnosti cirkevnej histórie

Ono všeobecne aj história rímskokatolíckej cirkvi je v mnohom vážny problém, pretože históriu rímskokatolíckej cirkvi píšu samotní katolíci. Oni sa s tým najviac zaoberajú. Môžu to byť, samozrejme, aj vzdelaní ľudia v tejto oblasti, ale vždycky, aj keď je niekto vzdelaný, pokiaľ je náboženským fanatikom – ako napríklad nejaký profesor vyučujúci na teologickej fakulte, pričom väčšinou sú to kňazi, ktorí tú cirkevnú históriu vyučujú – tak nemajú najmenší dôvod tú históriu vyučovať objektívne, ale naopak, čo najviac skreslene.

Určite v tej histórii vyfiltrujú 99 % negatívneho a budú hovoriť len to pozitívne o katolíckej cirkvi, pričom v tejto oblasti histórie existuje obrovské množstvo mýtov.

Kresťanský egregor a jeho vplyv na spoločnosť

Ďalší rozmer histórie katolíckej cirkvi je ten, že kresťanstvo ako také je veľmi vysoko manipulatívny egregor, ktorý má neskutočne obrovskú silu manipulovať. Má taký silný ochranný egregor, ktorý má dosah nielen na samotných veriacich, ale aj na sekulárnych ľudí, ktorí vôbec necítia nejakú náboženskú identitu, no napriek tomu sú ním veľmi silne ovplyvnení. Samozrejme, najviac sú týmto kresťanským egregorom ovplyvnení samotní praktizujúci veriaci, ale v menšej miere aj neveriaci.

Sú tam naozaj veľké problémy a aj ja osobne čím ďalej tým viac narážam na také problémy, že hoci existujú veľmi dôležité historické fakty o cirkvi ako takej a o cirkvi samotnej, tak kresťanský egregor má proste obrovské ochranné mechanizmy, kvôli čomu tieto historické fakty nemajú masový dosah. Bežní radoví ľudia o tom vôbec nevedia, a hoci je tá história extrémne poučná, nikoho to nezaujíma, pretože ten kresťanský egregor má proste obrovskú silu.

Energetické mechanizmy rituálov a sekty

Prečo má ten kresťanský egregor takú obrovskú manipulatívnu silu? Je to z toho dôvodu – a to sa týka všetkých náboženstiev a dokonca aj siekt – že náboženstvá alebo sekty majú vždy ten najväčší manipulatívny potenciál. Netýka sa to len kresťanstva, môžeme hovoriť napríklad o svedkoch Jehovových alebo dokonca aj o nejakých iných nekresťanských sektách, či už je to islam alebo akékoľvek iné manipulatívne náboženstvá. Všeobecne sa proti sektám veľmi ťažko bojuje, keďže majú obrovské ochranné energetické mechanizmy.

Pri náboženských rituáloch sa totiž vytvára obrovské ochranné energetické pole a pokiaľ nejaká spoločná väčšia skupina ľudí jednoducho robí tieto rituály, má to významný energetický dosah. Každá skupina ľudí, ktorá nejakým spôsobom robí náboženské rituály vo väčšom masovom meradle – čo o kresťanstve naprosto s prehľadom platí, veď len na Slovensku sa denne odslúži v priemere aj dvetisíc omší úplne bez problémov, a možno aj viac – tak to má, pochopiteľne, silný magický vplyv. Aj to je určitá forma mágie a mágia naozaj funguje. Jediný problém je ten, že toto kresťanstvo nie je mágiou, ktorá by človeku pomáhala, ale naopak mu škodí, zotročuje ho a veľmi silne bráni slobodnému mysleniu.

Psychológia a ignorovanie konceptu egregoru

Ďalším problémom je aj to, že samotná psychológia je v naprosto zúfalom a žalostnom stave, keďže slovíčko egregor je v nej v zásade neznáme. Sú tam síce nejaké náhradné pojmy, ktoré ten egregor nepresne popisujú, ale zďaleka to nedosahuje komplexnosť a významnosť toho, ako majú možnosť egregor pozorovať alebo vidieť ľudia s lepšou a kvalitnejšou schopnosťou astrálneho cestovania, respektíve takzvaných mimotelových skúseností alebo mimotelových schopností, ako by som to skôr nazval, čo sa naozaj nedá porovnávať.

Kontrast medzi technologickým pokrokom a stagnáciou psychológie

Na jednej strane tu máme oblasť IT, ktorá ide extrémne rýchlo dopredu. Keď si zoberieme, ako ten IT odbor napredoval – najprv prišla obrovská revolúcia s internetom, potom sa raketovou rýchlosťou zvyšovala výkonnosť počítačov, neskôr prišli smartfóny a s každým novým modelom začala raketovo narastať ich výkonnosť. Teraz prebieha ďalšia obrovská revolúcia v podobe umelej inteligencie, ktorá robí naozaj fantastické veci, o ktorých sa nám ešte včera ani nesnívalo.

Aktuálne sú dostupné najmä cloudové umelé inteligencie, ale do budúcna predpokladám, že budú existovať veľmi výkonné offline umelé inteligencie, ktoré nebudú zdieľať citlivé dáta, a napriek tomu budú pracovať rovnako kvalitne ako tie online cloudové umelé inteligencie, ktoré môžeme bežne využívať dnes.

Taktiež sa teraz veľmi intenzívne vyvíjajú špeciálne čipy, myslim, že sa im hovorí NPU čipy, ktoré sú zamerané len na umelú inteligenciu ako takú, aby žrali čo najmenej energie, čo najmenej sa zahrievali, a napriek tomu poskytovali obrovskú výkonnosť. Tieto čipy budú paradoxne ešte lacnejšie ako súčasné procesory či grafické karty, lebo sú z hľadiska princípu fungovania oveľa jednoduchšie. Ich cenová dostupnosť teda bude vysoká a nijako významne to nenavýši cenu koncového produktu, ako je počítač alebo smartfón, ale to som už odbočil od témy.

Napriek tomu, keď porovnáme oblasť IT so samotnou psychológiou, tak psychológia sa v zásade za posledných sto rokov nikam neposunula a stále prešľapuje na jednom a tom istom mieste. Psychológia s ničím prevratným neprišla. V psychológii je síce známy pojem kolektívne nevedomie – resp. nie je až taký známy verejnosti, no každý vyštudovaný psychológ ho určite pozná – čo je úplne v poriadku, ale súčasná moderná psychológia sa týmto pojmom zaoberá len veľmi okrajovo. Pritom sú to pre nás veľmi dôležité témy a v zásade by to mala byť tá najdôležitejšia téma psychológie, ak si zoberieme, akým spôsobom dokáže napríklad kresťanstvo manipulovať ľuďmi.

Mediálna manipulácia, politika a dogma v cirkvi

To isté platí pre akúkoľvek mediálnu propagandu a to, ako sa s ľuďmi a ich emóciami v dnešnej dobe fantasticky manipuluje pri politických témach, keď médiá rozduchávajú politické kauzy zamerané čisto na emócie namiesto serióznych komplexných faktov. Toto sa stáva veľmi často, napríklad pri odpútavaní pozornosti od toho, že peniaze, ktoré idú politickej strane, si straníci rozdelia medzi sebou, alebo ich nalejú do firiem, ktoré sami vlastnia. Robia to všetci politici a všetky politické strany, no mediálna pozornosť sa v rámci politických bojov zameria na jednu konkrétnu stranu, pričom sa úplne obetuje novinárska etika.

Je úplne jedno, či sú to koaličné alebo opozičné politické strany, robia to naozaj všetci. Je to len taká malá drobnosť, na ktorej však vidno, ako ľahko sa dá manipulovať ľuďmi – stačí dať len malú iskru emócie a ľudia už idú slepo za ňou, bez ohľadu na to, či ide o alternatívne alebo mainstreamové médiá. Psychológia sa týmto vôbec nezaoberá.

Rovnako sa nezaoberá ani tým, ako sú kresťania zmanipulovaní, keďže nemajú absolútne žiadne pochopenie pre to, že ich náboženstvo potrebuje reformy. Keď si zoberieme len to, že katolícka cirkev v 21. storočí stále zakazuje antikoncepciu, tak to vyzerá, akoby sme sa zasekli tisíc rokov dozadu v temnom stredoveku. To je už úplná absurdnosť a extrém.

Keď sa opýtate samotných katolíkov, či chcú reformu cirkvi v tejto oblasti, povedia, že ju jednoducho nechcú a sú s týmto učením spokojní. Medzi katolíkmi nepanuje žiadna nespokojnosť. Oni naozaj veria, že cirkev sa rovná Boh, a to, čo hovorí cirkev, od nich vyžaduje samotný najvyšší princíp, Pán Boh, takže takéto nezmyselné zákazy budú akceptovať. Nemajú dôvod o týchto veciach diskutovať a ani o tom diskutovať nechcú.

Zotročení veriaci a absencia psychologickej reflexie

Dokonca aj pápež František sa snažil katolícku cirkev liberalizovať, zvolal synody, kde sa mali riešiť liberálnejšie témy, vrátane antikoncepcie či ústretovejšieho postoja k LGBT ľuďom. Urobil to tak, aby sa k tomu mohli vyjadriť aj laickí veriaci, no to nemalo absolútne žiaden zmysel, lebo tie informácie nakoniec nespracovávali samotní laici, ale biskupské úrady. Biskupi si tak povyberali len to, čo sa im hodilo do ich vlastného pohľadu.

Keby sa tá synoda aj spracovávala demokratickejším princípom, nič by sa nepohlo, lebo samotní veriaci o reformy nestoja a nemajú o ne záujem. Náboženstvo ich totiž tak extrémne zotročí, že prestávajú byť slobodnými bytosťami a stávajú sa otrokmi egregorov. Je to podobné, ako keď hacknete počítač alebo zmanipulujete umelú inteligenciu, aby premýšľala neobjektívne a presadzovala propagandu – či už pravicovú, ľavicovú alebo akúkoľvek inú. Podobne majú aj kresťania katolíci hacknutú myseľ.

Toto je veľká slabosť psychológie ako vedného odboru, ktorá dodnes oficiálne nepriznala, že náboženstvo ľudí zotročuje a škodí im. Náboženstvo nevychováva slobodných a mysliacich ľudí, ale naopak ľudí nemysliacich a necítiacich, ktorí majú doslova zakázané myslieť, rozmýšľať a používať rozum. Takto vyzerá bežný, priemerný kresťanský veriaci a toto psychológia vôbec nerieši.

Pojem kolektívne nevedomie bol pritom objavený už veľmi dávno, približne pred 250 až 300 rokmi. Napriek tomu vidíme, ako málo sa za tých posledných 250 rokov pohlo dopredu v oblasti psychológie, ktorá stále nie je na takej úrovni, aby dokázala vyhodnotiť, že náboženstvo je pre človeka jednoducho škodlivé. Ani na takejto základnej úrovni psychológia nie je, čo je naozaj smutné a biedne.

Limity kritiky náboženstva

Ja som teda významný aj filozof, ktorý sa zaoberá kritikou náboženstva. Svojho času som sa pokúšal kresťanom katolíkom pomáhať a vyslobodzovať ich z toho otroctva, ale veľmi rýchlo som narazil a veľmi rýchlo som prišiel na to, že to nemá absolútne žiaden zmysel. Tá manipulácia je taká veľmi silná, že pre náboženského fanatika to má dokonca presne opačný efekt. Takisto to vyvoláva obrovský hnev v náboženských fanatikoch, ak začnete kritizovať náboženstvo. Osobnostná štruktúra náboženského fanatika je tak silno prerastená, zjednotená a stotožnená s identitou náboženstva, že ten človek to vníma veľmi osobne, akoby ste priamo jeho kritizovali, keď kritizujete náboženstvo. Nemá to žiaden zmysel, nábožensky založení ľudia nie sú pripravení na kritiku svojho vlastného náboženstva. Jednoducho nedokážu tú kritiku prijať.

Renesancia náboženstva a cykly dejín

Za posledný čas vidím obrovskú renesanciu náboženstva, akú sme tu ešte nikdy nevideli. Nie že by sme to nikdy nevideli, sú to historické cykly, kedy spoločnosť má nejaký väčší úpadok alebo môže mať menší úpadok, respektíve môže nejakým spôsobom pozitívne prekvitať v určitých obdobiach. Dnes si osobne myslím, že aj toto 21. storočie je podľa môjho názoru akousi pozmenenou kópiou 20. storočia. Keď si zoberieme 20. storočie, čo sa vtedy dialo, bola tam prvá svetová vojna, druhá svetová vojna, tak z tohto dôvodu si myslím, že aj toto 21. storočie je takou trošku zlepšenou kópiou 20. storočia.

Kresťanské korene antisemitizmu a Adolf Hitler

Málokto si v zásade uvedomuje aj to, že nikto nebol takým ortodoxným kresťanom katolíkom ako Adolf Hitler. To sa na prvý pohľad môže zdať kontroverzné, ale Adolf Hitler naozaj nevymyslel nič nového. Bol to ten najvernejší kresťan v súčasnosti. Kresťania katolíci by sa psychicky zrútili z takejto kritiky, ale v minulosti katolícka cirkev bola postavená len na nenávisti voči Židom. Naozaj, kresťanom katolíkom veľmi prekážalo to, že Židia nekonvertovali, ale možno ešte rovnako im prekážala aj tá rasová nenávisť v samotnej katolíckej cirkvi. Adolf Hitler naozaj nevymyslel nič nového vzhľadom na to, že pred Druhým vatikánskym koncilom katolícka cirkev veľmi silno zdôrazňovala, že Židia sú zodpovední alebo vinní za smrť Ježiša Krista. Z tohto dôvodu im dávali kolektívnu vinu, že oni sú za to stále zodpovední. Tá nenávisť, to už bola taká rasová nenávisť, hoci tá generácia už dávno zomrela, ktorá popravila Ježiša Krista.

Málokto si uvedomuje, že Adolf Hitler ešte žil v tom období, kedy existovali posledné židovské getá v Európe, v pápežskom štáte, kde boli Židia držaní v neľudských, nedôstojných podmienkach, kde sa k nim veľmi škaredo správal vatikánsky pápežský štát. Myslím, že až v roku 1880 zaniklo posledné židovské geto v Európe. To je len taký malý detail, že málokto si to uvedomuje, že Adolf Hitler naozaj nevymyslel nič nového. To bolo naozaj absolútne plynulé pokračovanie kresťanstva. Možno len Adolf Hitler vedel lepšie spropagovať to kresťanstvo ako také, ako ani samotná katolícka cirkev nevedela antisemitizmus tak účinne spropagovať a takto účinne sfanatizovať ľudí, ako to dokázal Adolf Hitler. On takto verne a účinne katolícku cirkev nepropagoval ako nikto iný. To si málokto uvedomuje.

Samozrejme, náboženskí fanatici budú teraz urazení za takúto tvrdú kritiku na adresu náboženstva, ale to sú naozaj reálne historické fakty. Tým, že má to kresťanstvo veľmi silný ochranný egregor, každý náboženský rituál je určitá forma mágie a ochrana toho egregoru, tak sa o takýchto veciach nehovorí veľmi otvorene. Môže sa o tom viac hovoriť, keď sa bude písať rok 3000, tisíc rokov neskôr od súčasnosti, tak môže dosť zoslabnúť ten kresťanský egregor natoľko, že sa bude o takýchto témach viac diskutovať v spoločnosti. Som človek, ktorý vidí veľmi do budúcna. Súčasnosť nemá pre mňa také pochopenie, ale možno keď si tento podcast vypočuje nejaký človek v roku 3000, tak s veľkým pochopením bude o tom hovoriť a nebude sa nad tým pohoršovať. Samozrejme, môže to pohoršiť nielen náboženských fanatikov, ale dokonca aj sekulárnych ľudí, že som moc kritický k náboženstvu, ale to sú naozaj reálne historické fakty.

Adolf Hitler si naozaj ešte pamätal na tie posledné židovské getá, on už vtedy žil. Potom neskôr zanikli tie pápežské štáty, keď sa sekulárna moc dostala k moci, tak svetskí panivníci potom zrušili tie getá, mali aspoň trošku pochopenie pre ľudské práva na rozdiel od kresťanov, čo bolo vtedy na tú dobu niečo naozaj také dosť pohoršujúce, že viac lásky bolo medzi sekulárnymi panovníkmi ako u pápeža samotného. Práve preto katolícka cirkev nijakým spôsobom neprotestovala proti nacizmu, keď sa celou Európou prehnal nacizmus. Katolícka cirkev nijakým spôsobom neprotestovala proti tomu, že nacisti zabíjajú Židov a dávajú ich do koncentračných táborov, robia takéto masové vraždy, popravy a dávajú Židov do plynových komôr. Prečo by sa mala katolícka cirkev proti tomu búriť, keď katolícka cirkev ešte podporovala nacizmus? Neboli vernejší kresťania ako samotní nacisti, tak prečo by mala ísť katolícka cirkev sama proti sebe? Nacisti len hlásali všetko, čo bolo v súlade s katolíckou cirkvou, takže to si málokto uvedomuje. Antisemitizmus v tej cirkvi už vtedy bol veľmi silný, tak prečo by mali proti tomu protestovať katolíci alebo kresťania? Navyše vtedy ešte mal komunizmus ako taký veľký vplyv v Európe. Rusko je teraz úplne na posmech, zďaleka nemá taký vplyv, ako malo v minulosti. Rusi dostali na frak aj v tej vojne proti Ukrajine, ale v minulosti mali obrovskú moc tí komunisti. ZSSR malo obrovskú moc. Tým, že komunisti hlásali ateizmus, to veľmi dráždilo katolíckych veriacich, tak videli v tom nacizme obrovskú nádej, určitú ochranu kresťanstva a kresťanských hodnôt. V tom videli obrovskú nádej bežní katolícki kňazi.

Paralela medzi Židmi a LGBT komunitou

Aj keď sa nejaký katolícky kňaz počas druhej svetovej vojny priamo nepodieľal alebo nepodporoval nacistov, minimálne to posledné, čo by robil, je to, že by sa snažil nejakým spôsobom tým Židom pomáhať, z pochopiteľných dôvodov, pretože kresťanstvo aspoň tak uľahčovalo tie vojnové zločiny nacistov. Na jednej strane je pravda, že to kresťanstvo nejakú tú lásku hlása, na druhej strane sa to kresťanstvo dostalo veľmi silno do konfliktu s iným učením, ktoré hlásalo nenávisť voči Židom. Teraz ani samotní katolícki kňazi nevedeli, čo majú robiť, či majú dať prednosť všeobecnej kresťanskej láske alebo prednosť tej nenávisti voči Židom, pretože katolícka cirkev hlásala jedno aj druhé. Viac sa k tomu negatívnemu väčšina tých katolíckych kňazov a biskupov pripojila. Určite sa u katolíckych kňazov snažili uľahčovať, že je to možné, že je to nejaké predurčenie, nejaká Božia vôľa, že keď musia tí Židia takto trpieť, ísť do tých koncentračných táborov, tak možno aj takýmto spôsobom sa to snažili uľahčovať tí katolícky kňazi, že Židia sú zlí ľudia, tak ich Pán Boh len potrestal, dostali, čo si zaslúžili. Možno takýmto spôsobom sa to vnímalo.

Teraz až mráz behá človeku po chrbte, keď človek vidí to obrovské množstvo spoločných atribútov s tým, ako bola druhá svetová vojna, a vidíme aj v súčasnosti. V zásade sa len Židia nahradili, to slovíčko Židia sa nahradilo pojmom LGBT a v zásade je to úplne to isté. Našťastie, nie je súčasný neonacizmus až taký radikálny, ako bol ten ozajstný nacizmus počas druhej svetovej vojny. Predpokladám, že keby aj nejaká najradikálnejšia extrémna pravica na Slovensku získala ústavnú väčšinu, tak snáď by neobnovovali nejaké koncentračné tábory. To aspoň dúfam, že nie. Na tej verbálnej úrovni je tá nenávisť voči LGBT ľuďom určite veľmi silná. Takisto vidíme, či už na Slovensku alebo v Maďarsku, boli veľmi dôležité legislatívne úpravy, ktoré boli vyslovene nenávistne namierené voči LGBT ľuďom, kde už úplne oficiálne aj v slovenskej ústave máme definované, že LGBT ľudia majú menšie práva ako tá majorita. Takže menšina Židov sa nahradila LGBT menšinou, taká drobná zmena sa urobila a vlastne hotovo.

Takisto obrovské množstvo konšpiračných teórií sa šírilo počas druhej svetovej vojny proti Židom, takisto aj v súčasnej dobe vidíme, aké konšpiračné teórie sa šíria o LGBT. Už aj samotná novela ústavy, keď si zoberieme, vznikla len na základe nejakého hoaxu, nejakých konšpirácií, že po školách chodia nejakí zvrátení ľudia, ktorí sa snažia deťom meniť orientáciu alebo sa im snažia meniť pohlavie, aby si preoperovali pohlavie, že ich na takéto veci prehovárajú. Čisto preventívne bola takáto novela ústavy, že musí byť veľmi tvrdo zregulované aj samotné školstvo, že žiaden liberálne zmýšľajúci človek nesmie sa dostať nikdy na školu. Je to jednoznačne prísne zakázané, lebo existujú nejaké konšpiračné teórie, hoci nikto v praxi ani jedného jediného človeka, ani títo konšpirátori nevedia definovať ani jeden prípad vymenovať na škole, kedy by tam nejaký LGBT aktivista prehováral ľudí alebo prehováral deti, aby si zmenili pohlavie alebo aby si zmenili orientáciu. Nič takéto neexistuje, no a napriek tomu v zásade na základe šialených konšpirácií vznikla nejaká novela ústavy. Takže naozaj vidíme, že to až človeku tak mráz po chrbte behá.

Nárast politického kresťanstva a extrémnej pravice

Takisto aj kresťanstvo ako také naberá na obrovskej popularite v súčasnosti, ale nie je to nič pozitívne, pretože spája sa to len s negatívnymi vecami, práve tým, že posilňuje tá extrémna pravica. Vidíme v súvislosti s tým, že to politické kresťanstvo prekvitá a určite ďaleko viac prekvitá to politické kresťanstvo ako duchovné kresťanstvo. To vidíme, že hlavne to kresťanstvo prekvitá cez tú extrémnu pravicu. V zásade veľká časť politických strán sa otvorene hlási k tej extrémnej pravici, to vidíme na Slovensku, vidíme to aj v západoeurópskych štátoch, kedy tá krajná pravica sa veľmi silno zosilňuje. Vidíme také veľmi ultrakonzervatívne politické strany, či už je to strana OĽaNO, KDH, Smer alebo politická strana Republika. Všetky sa veľmi prihlasujú a priznávajú k tým kresťanským hodnotám, to znamená k tomu neonacizmu, kresťanskému nacionalizmu, ako sa to v Spojených štátoch hovorí, hoci si myslím, že je to trošku také eufemistické. Ja osobne by som skôr nazval, že kresťanský neonacizmus, ako kresťanský nacionalizmus, je to trošku také moc eufemistické to pomenovať.

Historická realita šírenia kresťanstva

Naozaj vidíme niečo podobné, ako došlo k takej renesancii kresťanstva počas druhej svetovej vojny, kedy Adolf Hitler bol tým hlavným evanjelizátorom kresťanského učenia. Na druhej strane aj teraz vidíme, to kresťanstvo nenávisti je tiež rovnako šírené pod zámienkou nejakých konzervatívnych hodnôt. Kresťanstvo nikdy žiadnu lásku nešírilo, keď si to zoberieme v dejinách, či už samotný proces pokresťančovania Európy vôbec nebol dobrovoľný, to je samozrejme dezinformácia kresťanov katolíkov. Bol to naozaj veľmi tvrdý násilný proces, kedy to kresťanstvo bolo násilím nanútené celej Európe. Križiacke výpravy, ktoré boli namierené na totálne masakrovanie civilistov, nie vojakov, ale civilistov, masové vraždy. Ďalej najväčší konflikt v dejinách planéty Zem, vojna medzi katolíkmi a protestantmi, vojna, ktorá trvala 300 rokov s drobnými prestávkami. Takže toto je bilancia kresťanstva.

Pavel Gojdič ako svetlý príklad v dejinách cirkvi

No, ale aby som nebol len taký čiernobiely, tak poviem aj určitý veľmi pozitívny príklad z Katolíckej cirkvi, kedy aspoň jeden biskup sa veľmi jasne postavil proti nacistom. Bol to veľmi mladý biskup, stal sa ním, neviem, či už ako nejaký 38-ročný, už sa stal biskupom, Pavel Gojdič. To bol teda veľmi pozitívnou osobnosťou v dejinách Katolíckej cirkvi, ktorý teda naprosto išiel proti vtedajšiemu prúdu v Katolíckej cirkvi. On bol vlastne kacírom, ako skutočne vážnym spôsobom porušoval učenie Katolíckej cirkvi. Na tú dobu tohto biskupa určite nazývali veľkým liberálom, voľnomyšlienkarom, hoci možno vtedy to slovíčko liberál nebolo také známe.

Napríklad ešte pred druhou svetovou vojnou mal Pavel Gojdič spoločné modlitby v židovskej synagóge so Židmi, kde čítali nejaké žalmy, čo na tú dobu bolo naprosto opovážlivé. Je to ako keby v dnešnej dobe nejaký biskup išiel robiť verejné modlitby s LGBT ľuďmi, pričom by im nevyčítal ich orientáciu, ale s nejakým pochopením komunikoval s ľuďmi z tejto komunity. Tak samozrejme, keby to v dnešnej dobe urobil nejaký biskup, tak na druhý deň ho pápež odvolá, čiže to by ani nebolo možné. Ale na tú dobu to bola teda veľmi liberálna myšlienka. A takisto tých Židov tam neprišiel evanjelizovať, neprišiel ich prehovárať, že vy ako Židia by ste mali byť po správnosti kresťania, choďte sa dať pokrstiť a staňte sa kresťanmi. On naozaj išiel do tej synagógy jednoducho spoločne sa modliť tie žalmy. Takže na tú dobu to bola obrovská opovážlivosť.

Samozrejme, neskôr už Katolícka cirkev prešla nejakou sebareflexiou, Druhý vatikánsky koncil bol na tú dobu extrémne liberálny a tam sa už Katolícka cirkev začala trochu inak obracať. Namiesto nenávisti proti Židom začala otáčať a teraz sú už vzťahy medzi Židmi a Katolíckou cirkvou celkom dobré, ale v minulosti neboli ani náhodou.

Kontrast medzi Gojdičom a Vojtaššákom

No ale samotná Katolícka cirkev dnes vôbec nezvýrazňuje túto vec, že Pavel Gojdič mal so Židmi veľmi dobré vzťahy, pretože dôvod je veľmi jasný. Spoločne v jednom komunistickom procese boli súdení Pavel Gojdič a Ján Vojtaššák, naprosto opační ľudia, ľudia z naprosto opačných názorových táborov. Kým Ján Vojtaššák bol silne presvedčený nacista, ktorý sa proaktívne podieľal na arizácii, dokonca si myslím, že sám profitoval z arizácie a sám vlastne kradol Židom majetok násilným spôsobom. A navyše ešte aj sám proaktívne udával konkrétneho Žida. Máme veľmi jasne zdokumentované, že keď komunikoval ako hlavný človek s vtedajšími politikmi, tak on ako človek dokonca tých politikov priamo prosil, aby konkrétneho Žida dali do koncentračného tábora. Otvorene tam prosil o tieto veci, takže to bol biskup, ktorý bol, naopak, veľmi silne presvedčený nacista.

Katolícka cirkev robí teraz takú propagandu, že v zásade dáva obidvoch biskupov na rovnakú rovinu a vlastne zvýrazňuje to, ako títo dvaja biskupi trpeli počas komunizmu. Hovorí o tom, že si ich komunisti zobrali na paškál, nespravodlivým spôsobom ich odsúdili a v zásade ich potom držali vo veľmi zlých podmienkach vo väznici na doživotný trest až do konca života.

Súdny proces a osud gréckokatolíckej cirkvi

Samozrejme, Ján Vojtaššák si tento proces pochopiteľne zaslúžil, a to Katolícka cirkev zatajuje, že bol vlastne veľmi silným podporovateľom nacizmu. Katolícka cirkev to zatajuje a len zvýrazňuje, ako Ján Vojtaššák trpel. Ešte ho dávajú na rovnakú rovinu s Pavlom Gojdičom, ktorý bol, naopak, pozitívnou osobnosťou.

A prečo vlastne komunisti nemali radi Pavla Gojdiča? Oni ho ani nie tak, že nemali radi, ale vtedy Sovietsky zväz veľmi silno tlačil na Československo, aby sa zrušila gréckokatolícka cirkev a zlúčila sa s pravoslávnou cirkvou. To znamená, že potrebovali nejakú silnú osobnosť, silného, vplyvného bisupe nejakým spôsobom zlomiť. Potrebovali gréckokatolícku cirkev zlomiť, aby sa mohla následne zjednotiť s pravoslávnou cirkvou, na ktorú mal Sovietsky zväz vtedy veľmi silný vplyv, čo sa ale nepodarilo. Gréckokatolícka cirkev bola počas socializmu, myslím počas celých tých dejín, vyhlásená za nelegálnu, neuznanú cirkev. Nemohli oficiálne ako gréckokatolíci pôsobiť. Takže Pavel Gojdič trpel hlavne z toho dôvodu, že Československo malo úlohy od Sovietskeho zväzu, ktoré bolo treba naplniť.

Snahy o blahorečenie Jána Vojtaššáka

No a Ján Vojtaššák, ten si to utrpenie samozrejme zaslúžil, tam to bolo jasné. Samozrejme, pokiaľ by sa nejako viac zvýrazňovalo to, ako dobre Pavel Gojdič vychádzal so Židmi, tak by potom museli porovnávať, ako sa k Židom zachoval aj Ján Vojtaššák. A to sa už radšej zámerne nerieši. Je to úplne zvrátené, že Katolícka cirkev dodnes chce blahorečiť a súčasní moderní biskupi na to dodnes tlačia, aby byl Ján Vojtaššák blahorečený a vyhlásený za svätého. To je neuveriteľná vec. Tie obrovské sympatie voči nacizmu, voči tomu klerofašistickému štátu, ktorý existoval počas druhej svetovej vojny, sú tam vlastne dodnes.

Súčasným biskupom je asi veľmi sympatické to, že prezidentom takzvaného slovenského štátu, ktorý existoval počas druhej svetovej vojny, bol katolícky kňaz Jozef Tiso, a že to bol klerofašistický štát, veľmi silno prepojený s Katolíckou cirkvou. Katolícka cirkev mala v štruktúre moci veľmi významnú úlohu a bola veľmi vysoko postavená. Mala dôležitú poradenskú úlohu pre celú vládu, pričom na pravidelné zasadnutia chodil zástupca Katolíckej cirkvi. Ján Vojtaššák, ktorý zastupoval celú Konferenciu biskupov Slovenska a celý zbor biskupov, chodil na pravidelné stretávky s vtedajšími politikmi a vyjednával. Vyjednával takým spôsobom, že podporoval vládu v prenasledovaní Židov.

Mocenský vplyv Katolíckej cirkvi v súčasnosti

Súčasní biskupi sú posadnutí mocou a peniazmi, tak by boli asi radi, keby mali rovnakú úlohu. V zásade má aj v súčasnej dobe Katolícka cirkev rovnakú moc, akú mala počas druhej svetovej vojny, pričom človek vidí, ako sa tá história doslova opakuje. Je to naprosto to isté, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, a deje sa to aj dnes. Vidíme, že Katolícka cirkev má naprosto špecifické privilégium, že môže pripomienkovať zákony. Za normálnych okolností, keď chcete pripomienkovať nejaký zákon ako občan, musíte založiť občianske združenie, následne vyzbierať, myslím, že minimálne 1000 podpisov, a až potom sa tou pripomienkou bude ministerstvo alebo parlament zaoberať. Inak nie.

Katolícka cirkev má špeciálne privilégium. Na Slovensku existuje špeciálny zákon z dielne Andreja Danka, podľa ktorého môže Katolícka cirkev úplne bez toho, aby musela zbierať akékoľvek podpisy, veľmi pohodlným spôsobom pripomienkovať zákony. Konferencia biskupov Slovenska, ktorá nereprezentuje všetkých katolíkov, ale naozaj len tých biskupov, ktorí sú najviac posadnutí mocou a kultúrnymi vojnami, si môže absolútne pohodlne čokoľvek pripomienkovať a veľmi silno zasahuje do politiky. Naši politici berú to, čo povie biskup, ako sväté. To, čo povie Konferencia biskupov Slovenska, sa vždy dodrží. Nikdy sa nestalo, že by Katolíckej cirkvi nevyhoveli, keď si niečo od politikov žiadala. Vždy vyhoveli, títo poslanci sú veľmi poslušní.

Treba povedať, že poslanci a politici na ministerstvách sú naprosto dokonale poslušní Katolíckej cirkvi, vždy stopercentne len poslúchali Katolícku cirkev, nikdy sa nestalo inak. Je jedno, či sú to politici z koalície alebo opozície, vždy stopercentne len poslúchali Katolícku cirkev. Takže zatiaľ to Katolíckej cirkvi aj v rámci moci vychádza veľmi dobre. Naozaj sa nám veľmi silne opakujú dejiny. Podobne, ako narástla moc Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny, to isté sa dnes opakuje na Slovensku, kde tiež narastá obrovský vplyv Katolíckej cirkvi.

Historická paralela a spojenectvo s totalitnými režimami

Z dejín pritom vieme, že čím mala Katolícka cirkev väčšiu moc, tým viac to táto cirkev pokazila a tým viac zla narobila. Takisto aj počas vojen medzi katolíkmi a protestantmi získala Katolícka cirkev veľké množstvo politickej moci. O čo väčšie vojny medzi katolíkmi a protestantmi boli, o to viac bola tá cirkev zjednotená so štátom. Vidíme, že čím viac dochádzalo k zlučovaniu štátu a cirkvi, tým tá cirkev viac zla narobila.

Takisto aj počas druhej svetovej vojny bolo prepojenie medzi nacistami a Katolíckou cirkvou veľmi významné. Katolícka cirkev zohrávala významnú rolu, no veľmi sa o tom medzi ľuďmi nehovorí. Možno samotní historici o tom vedia, ale omnoho menej o tom vie bežná laická verejnosť, akým spôsobom Katolícka cirkev pomáhala nacistickým zločincom po skončení svetovej vojny. Samozrejme, keď vojna skončila, nacistickí zločinci robili všetko pre to, aby utiekli a skryli sa. Dnes už vieme o takzvaných krysích dierach, potkaních dierach, potkaních cestách či krysích chodníkoch. To bola prezývka pre to, že Katolícka cirkev veľmi významne pomáhala nacistickým zločincom. V zásade ich prijali do nejakého kláštora, kde sa nacistický zločinec prezliekol za mnícha, a nikto neprišiel na to, že je to nacistický zločinec. Nikto neriešil, že takýmto spôsobom tam ten mních mohol zostať buď do konca života, pričom nadobudol inú identitu, alebo mu Katolícka cirkev pomohla utiecť do zahraničia, napríklad do Južnej Ameriky. Robila to veľmi aktívne, nebolo to nič pasívne, že by sa Katolícka cirkev len nečinne prizerala. Bolo to veľmi aktívne, lebo sympatie k nacizmu mala Katolícka cirkev vždy veľmi silné, a to v rámci celej Európy, nielen na Slovensku. Takisto, keď si zoberieme ustašovcov, to boli chorvátski fašisti. Tie najväčšie, najhroznejšie zločiny proti ľudskosti počas celej svetovej vojny neurobili nemeckí nacisti, ale katolícki ustašovci.

Súčasná „renesancia“ kresťanstva a nárast extrémizmu

Ako v Európe, tak aj v Spojených štátoch vidíme obrovskú renesanciu kresťanstva. Dokonca aj v západnej Európe – mám tam niekoľkých priateľov a príbuzných, s ktorými si rozumiem, ale sú to aj tvrdí katolíci, ktorí chodia pravidelne do kostola – aj títo ľudia mi hovoria, že v minulosti bolo prakticky nemožné vidieť nejakého katechumena. Katechumen je človek, ktorý prijme kresťanstvo, respektíve sa dá pokrstiť v dospelosti. Nie je to demograficky nejaké významné číslo, ale v minulosti, ešte pred nejakými desiatimi rokmi, to bola naprostá šialená rarita, vidieť nejakého katechumena v západoeurópskych štátoch. Dnes sa stáva, že raz za rok alebo raz za polroka katolícky kňaz pokrstí zopár katechumenov.

Takže vidno, že kresťanstvo prežíva určitú renesanciu, ale nie je to spojené s ničím pozitívnym, s ničím dobrým. Popularita tohto kresťanstva je založená len na tom, že sa nám tu rozrastá škaredá forma kresťanstva, kde nitky ťahajú do Ruska, do konzervatívnych hodnôt a ku krajnej pravici, čo nie je na chválu. To určite nie je pozitívne kresťanstvo, ktoré by si vzalo niečo dobré, je to, naopak, veľmi negatívne.

Samozrejme, kresťania a katolíci sú naprostí otroci, ktorí nemôžu slobodne myslieť. Nie sú to ľudia, ktorí by boli schopní filtrovať náboženstvo tak, že by si z neho vybrali len to dobré a to negatívne zahodili do koša s tým, že sa tým nebudú zaoberať. Vidíme presne opačný efekt, že sa nám šíri kresťanstvo nenávisti, nie kresťanstvo lásky. Kresťanstvo nenávisti sa nám šíri Amerikou aj Európou.

Náboženskí fanatici s obrovskou radosťou vyhlasujú, že kresťanstvo prechádza určitou renesanciou, ale našťastie je to naozaj len krátky a dočasný stav. Toto je veľmi dôležitá vec, že je to len určité krátke obdobie, kedy má kresťanstvo v dôsledku úpadku spoločnosti vyššiu popularitu, ale je to naozaj len krátkodobá a dočasná záležitosť. Podobne, ako zanikol nacizmus, zanikne aj táto forma kresťanského nacionalizmu alebo krajne pravicového kresťanstva, ktoré je dnes také populárne.

Tolerancia Rímskej ríše voči židom a kresťanom

No, ďalšia taká dôležitá vec z histórie kresťanstva je to, že ako je možné, že tí rímski cisári neboli až tak veľmi tolerantní ku kresťanom, ale naopak, boli tolerantní ku židom? Vlastne toto porovnanie. Dokonca ešte mali veľmi špeciálnu ochranu židia v tej Rímskej ríši, čo bolo na tú dobu – tie ľudské práva boli na neuveriteľne vysokej úrovni. To si netreba asi idealizovať tú Rímsku ríšu, tam bolo aj legálne otroctvo, takže to si netreba idealizovať, ale na tú dobu to, že vôbec židia vtedy mali nejaké práva, tak bolo niečo naozaj úžasné.

Modlitby za cisára ako jediná povinnosť židov

Zásadne len jedinú požiadavku mal rímsky cisár na židov, aby sa nejakým spôsobom modlili za cisára samotného. Že toto bola jediná povinnosť, ktorú mali tí židia. Inak ten rímsky cisár bol naprosto tolerantný, nič od tých židov naozaj nechcel. Vôbec nechcel to, aby nejakým spôsobom praktizovali nejaké pohanstvo, čo potom to kresťanstvo robilo presne pravý opak. Naopak, keď sa kresťanstvo dostalo k moci v Rímskej ríši, tak oni naozaj to pohanstvo kosili bez akejkoľvek milosti. Zakázali to pohanstvo a prenasledovali ho, ako len mohli.

Paradox lásky a tolerancie u pohanov a kresťanov

Čo je taký zvláštny paradox, lebo to pohanstvo nejakým spôsobom vo svojej filozofii nič nehovorilo o nejakej láske. A napriek tomu tí pohania mali ďaleko viacej lásky a ďaleko viacej tolerancie. Z lásky vychádza aj tolerancia. A teda vidíme, že tí kresťania, hoci mali v tom kresťanskom učení aj tú lásku, tak vidíme, že robili pravý opak, v skutočnosti ďaleko viacej nenávisti priniesli.

Odsúdenie neveriacich vo svetskom zmysle

Tak ono nielen o láske sa hovorí v Biblii, hovorí sa aj o nejakom trestaní, zatratení, zatratení akoby pohanov. V Biblii nájdeme aj nejaké verše, že neveriaci ľudia budú akoby odsúdení. To sa nemyslelo v nejakom duchovnom zmysle, to sa myslelo v takom svetskom zmysle, že budú odsúdení. To až teraz také moderné kresťanstvo vykladá, kresťanstvo možno za nejakých posledných 500 rokov to takto nejakým spôsobom interpretuje, vykladá, že to bolo v takom akoby duchovnom zmysle, že až na tom druhom svete bude ten človek potrestaný. Nie, to vtedy bolo myslené, že tí neveriaci budú odsúdení na politickej úrovni, na svetskej úrovni, na tejto hmotnej úrovni.

Takže naozaj to kresťanstvo aj na jednej strane nejakú tú lásku šírilo, ale na druhej strane hovorí, že tí, ktorí neuveria, budú odsúdení. To znamená, že tí, ktorí neprijmú to kresťanstvo, tak akoby mali byť potrestaní, ale svetskou mocou, politickou mocou. Odsúdení znamenalo, že ten človek sa dostane do väzenia alebo dostane nejaký trest smrti, ktorý bol vtedy dovolený, to už je úplne jedno. Aj vtedy nejaké žaláre existovali. Takže ono v Biblii nájdeme všeličo, len tí kresťania si to interpretujú po svojom. To je ten veľký problém, že niektoré veci, ktoré sa zdajú, že buď sú, alebo nie sú v Biblii, tak tie si prví kresťania úplne inak interpretovali ako títo súčasní moderní kresťania.

Kresťanský komplex prenasledovania

No a ďalšia teda veľmi dôležitá vec, že prečo tým cisárom takto to kresťanstvo vadilo, je to, že… a teraz ešte, aby som trošku i malinko odbočil mimo témy. Netreba veriť ani kresťanom, na ich propagandu, lebo existuje takzvaný kresťanský komplex prenasledovania, čo si aj nejakí sociálni psychológovia všimli, že tí kresťania naozaj manipulujú so svojou vlastnou históriou a snažia sa vlastne kresťanstvo vykresliť ako: „my sme tí praví a dôkazom našej pravosti je to, že my sme tí najviac prenasledovaní ako kresťania“. To je samozrejme propaganda, to je samozrejme lož. Naopak je pravda, keď niekto niekoho prenasledoval, tak to boli kresťania, ktorí všetkých ostatných prenasledovali. Takže ono aj trošičku zveličujú tí kresťania aj to prenasledovanie tých rímskych cisárov. A častokrát aj cisár vydal nejaké nariadenie, ale v praxi nebolo dodržané, čo sa týka prenasledovania tých kresťanov, to bolo vtedy dosť bežné.

Politický rozmer raného kresťanstva

Ale vlastne prečo vlastne tí kresťania boli prenasledovaní tými cisármi, tak ten dôvod je ten, že to kresťanstvo bolo spolovice politickým hnutím. To nebolo ako duchovné hnutie, ale spolovice duchovné a spolovice politické. To kresťania veľmi neradi počúvajú a veľmi si zapchávajú uši pred tým, ale to je naozaj reálny fakt, čo dokonca aspoň sčasti aj samotní oficiálni kresťanskí teológovia, oficiálni katolícki historici priznávajú aspoň v nejakej veľmi drobnej časti, že kresťania boli prenasledovaní z toho dôvodu, že neuznávali autoritu toho cisára. Toto aspoň sčasti oni naozaj priznávajú. Ale treba si to trošku viacej podrobnejšie vysvetliť, nie tie kresťanské interpretácie, ale naozaj reálne historické fakty, ako to bolo.

Význam titulu „Pán“ v Biblii

No napríklad aj v Biblii sa veľmi často Ježiš Kristus spomína ako Pán. Samozrejme, kresťania, katolíci si to tak, alebo kresťania súčasnej modernej doby si to vysvetľujú tak, že to is vlastne dôkaz toho, keď bol Ježiš Kristus pomenovaný v Biblii ako Pán, že to znamená, že mal rovnaký titul ako Boh. Že to znamenalo, že to slovíčko Pán by sa malo interpretovať ako božstvo, potvrdenie božstva Krista. Opak je pravdou. V skutočnosti naozaj nenájdeme žiadne dôkazy o tom, že by Ježiš Kristus mal akékoľvek potvrdenie svojho božstva, to ani samotná Biblia dokonca netvrdí, a dokonca ani jeden jediný riadok nemáme o tejto téme. Ale naopak, veľa veršov nájdeme v Biblii, ktoré presne pravý opak dokonca naprosto spochybňujú, to božstvo Krista, ktoré mu dávajú titul úplne obyčajného človeka.

Takže vlastne to slovíčko pán znamenalo svetský panovník. Svetský panovník, to znamenalo, že aj tí Rimania naozaj verili, že asi s tým Kristom dokážu nejak telepaticky komunikovať, veď aj v konečnom dôsledku aj samotní Rimania alebo rímske náboženstvo priznávalo to, že existuje niečo ako špiritizmus, že dokážete nejakým spôsobom komunikovať telepaticky s mŕtvymi. To aj samotní pohania verili a určite verili v to, a aj kresťania túto schopnosť majú, že teda síce ten kresťanský panovník nie je na tomto svete fyzicky prítomný, ale dokážu s ním tí kresťania telepaticky komunikovať.

Takže ono v zásade by tí kresťania vôbec neboli prenasledovaní, pokiaľ by dodržali to isté, čo dodržali vtedajší židia. To znamená nejaké modlitby za ochranu cisára, za to, aby sa cisárovi nejako darilo, aby bol v zdraví. Tomu cisárovi stačilo len takéto nejaké modlitby odriekať a v zásade to vôbec nepotrebovali, ani ten cisár nepotreboval, aby ho uctievali tí kresťania ako Boha. To on ani od židov nevyžadoval, aby ho uctievali ako Boha, len nejaké také všeobecné modlitby stačili od tých židov, aby sa tí židia modlili za jeho ochranu. A to v zásade tomu cisárovi naprosto stačilo. Nevyžadoval nič viacej. Tí pohanskí cisári naozaj nevyžadovali nič viacej. Pokiaľ by kresťania na toto pristúpili, tak by to bolo v poriadku.

No a taktiež, však aj niektorí historici, takí trošku otvorenejší historici, ktorí sa trošku viacej kritikou kresťanstva zaoberajú, taktiež oni hovoria, že to kresťanstvo bolo také politické hnutie. Predsa to bola diktatúra v tej dobe a možno to bolo také, to kresťanstvo keď prišlo a dostalo sa k moci, tak to bolo také disidentské hnutie, hnutie nejakého politického odporu, možno aj proti tomu útlaku politickému, ktorý ten rímsky cisár do spoločnosti prinášal.

No a tí kresťania akýmkoľvek spôsobom, veľmi tvrdo odmietali sa modliť za toho cisára, práve naopak, oni neuznávali cisára ako svojho panovníka, ale mali svojho vlastného panovníka Ježiša Krista. Takže ono v skutočnosti to bolo politické hnutie. Nebolo to také duchovné hnutie. Mnohí kresťania by sa strašne urazili, že akože my nepriznávame to, že kresťanstvo bolo vždy čisto duchovná záležitosť, nikdy tam nebola žiadna politika. No, ale opak je pravdou. Opak je pravdou, a ono to bolo v skutočnosti ďaleko viacej politické hnutie, ďaleko viacej materialistické hnutie, celé to kresťanstvo, ako si ho súčasní kresťania interpretujú alebo priznávajú.

No tiež vlastne tí kresťania sa snažia argumentovať, a to je dosť možné, že to malo dosť dlhú historickú tradíciu, že už aj možno prví kresťania s takouto interpretáciou Biblie prišli, že to potvrdzuje božstvo Krista, keď je Ježiš Kristus pomenovaný ako Kyrios, ako Pán, pomenovaný v Biblii. Pretože Septuaginta, čo je teda grécky preklad hebrejskej Biblie, tak prekladala slovíčko Jahve ako Pán. Pretože tí židia mali zakázané vysloviť to slovíčko Jahve, takže museli nejaké náhradné slovo vymyslieť. Tak to prekladali z tej hebrejčiny ako Pán. Ale v tomto kontexte to určite nebolo myslené ako božstvo Krista, nebolo nejakým spôsobom takýmto spôsobom myslené. Tam je to velmi jasné z toho kontextu tej Biblie, že v žiadnom prípade to nebolo takto myslené, ale bolo to myslené spôsobom, že jednoducho my máme ako panovníka svojho vlastného, súc teda po smrti, ale stále ako nejakého panovníka toho Krista. Ako nejakú náhradu toho cisára.

Dogmatizácia kresťanstva a vplyv rímskych cisárov

No a ďalej ani samotní kresťania katolíci si vlastne neuvedomujú, že to, že ich náboženstvo je dogmatické, že uznáva teda veľmi prísne len jednu jedinú pravdu a neuznáva nejaké viaceré systémy spirituálne alebo viaceré tie kresťanské prúdy, pretože počas toho kresťanstva existovalo obrovské množstvo tých filozofických prúdov. Existovali takzvaní ariáni, ktorí úplne odmietali to božstvo Krista. Existovali gnostici, ktorí zase boli naopak takí nedogmatickí, ktorí tu mali také ezoterické prvky v tom kresťanstve. Dokonca aj v samotnej Biblii nájdeme veľmi silné gnostické prvky, že: „Božie kráľovstvo je vo vás“, to znamená, že vy ste tí bohovia. To tá katolícka cirkev úplne, to sa teraz zle prekladá, lebo samotné kresťanské preklady ten grécky originál úplne úmyselne zle prekladajú, že: „Božie kráľovstvo je medzi vami“. Alebo Boží synovia alebo Božie deti. To znamená, že aj Ježiš Kristus bol vyhlásený ako Boží syn, mal takýto titul, ale presne rovnaký titul v samotnej Biblii majú aj bežní radoví veriaci, ktorí sú Boží synovia alebo Božie deti. Nazvaní absolútne rovnakým titulom. Titul majú aj tí bežní radoví veriaci v tej Biblii a to je úplne ignorované, tieto verše v Biblii, pretože to sú veľmi silné gnostické prvky, že každý človek je de facto akoby bohom. To podobne aj to učenie jogy presne toto isté hovorí. To sú také naozaj gnosticko-ezoterické prvky.

No a vlastne dôvod, prečo sa kresťanstvo stalo takzvaným dogmatickým náboženstvom, prečo sa začalo tak veľmi nepriateľsky dívať na iné ako to štátom podporované kresťanstvo, iné formy kresťanstva, tak to bolo hlavne z toho dôvodu, že najmä na to tlačili tí kresťanskí rímski cisári. Na to veľmi tlačili, že oni chceli, aby sa tá cirkev nejakým spôsobom zjednotila a aby tam neboli nejaké hádky, aby sa nerozdeľovala spoločnosť, nerozdeľovali ľudia, aby sa tak zabezpečila stabilita tej Rímskej ríše, aby tam neboli nejaké teologické hádky a spory. Tak s obrovskou politickou silou do tých teologických debát vždycky zasahovali rímski cisári, ktorým teda možno ani samotným vtedajším biskupom by to vôbec nevadilo, keby sa medzi sebou diskutovali a hádali, že kto tam má vlastne pravdu, ale politici len politické veci riešia, ako si len upevniť svoju moc, tak tí rímski cisári do týchto vecí zasahovali vždycky.

Či už vidíme Nicejský koncil, ktorý vlastne riadil celý cisár Konštantín, a takéto ďalšie príklady by sa dali uviesť vo veľkom počte, ako samotní cisári do učenia katolíckej cirkvi zasahovali. A hlavne teda veľmi dbali, možno ani tú jednotu toho učenia, na to veľmi netlačili biskupi samotní, ako tlačili vždycky tí svetskí panovníci, ktorým bolo úplne jedno, aké učenie tá katolícka cirkev má, len nech je jednotné, len nech sa vytvorí nejaký politický konsenzus, nejaký politický kompromis. Tak takieto príklady počas celých dejín máme. Napríklad aj cisár Justinián bol veľmi známy tým, akým spôsobom teda zasahoval do činnosti cirkvi, kedy za každú cenu chcel presadiť to, aby bol nejaký kompromis aj v tej teológii. Za každú cenu len aby mala katolícka cirkev nejaké jednotné učenie. Bolo mu úplne jedno, že aké učenie bude mať, len nech je jednotné to učenie.

Úloha cisára Honoria a Augustína z Hippa pri zavedení dedičného hriechu

Takisto aj cisár Honorius, ktorý zaviedol ako prvý do katolíckej cirkvi dedičný hriech. Tak ten cisár Honorius bol relatívne hlúpy, podľa mňa patril k tej veľmi hlúpych, medzi tých najhlúpejších cisárov vôbec v dejinách Rímskej ríše, ktorým vlastne svätý Augustín dokázal veľmi silno manipulovať, tým cisárom Honoriom. Musel to byť veľmi hlúpy panovník a naopak, ten Augustín z Hippa bol zase naopak veľmi prefíkaný, veľmi prešibaný, zákerný človek, ktorý dokázal veľmi dobre s cisárskym dvorom manipulovať. Tak si teda presadil, a to aj ten cisár Honorius vlastne povedal, že preto zaviedol toto učenie o dedičnom hriechu, aby bola nejaká jednota. Hoci vtedy to bolo ešte menšinové učenie dokonca, ale možno, že to nejako bolo tomu cisárovi Honoriovi povedané, však to Augustínovo učenie je v skutočnosti väčšinové učenie a naopak to, čo bolo dovtedy ortodoxné učenie, bolo tomu cisárovi povedané a označené možno ako menšinové. Tak, aby bol pokoj, tak sa presadilo to učenie o dedičnom hriechu, čo dalo obrovskú moc katolíckej cirkvi. Zavedenie tohto dedičného hriechu znamenalo to, že už tá katolícka cirkev mala tak obrovskú moc, že bola teda veľmi silnou konkurenciou už počas celých dejín tej svetskej moci.

Význam a citlivosť témy božstva Krista

No, ďalej by som sa vyjadril k božstvu Krista. Prečo má vôbec zmysel zaoberať sa božstvom Krista? Pretože to je úplne tá najcitlivejšia téma pre kresťanov. Pokiaľ sa táto téma jednoducho spochybní, tak sa jednoducho celé kresťanstvo rozpadne ako domček z karát. To by sa naozaj niektorí kresťania a katolíci zrútili, pokiaľ by sa dozvedeli, že ich Biblia vôbec nepodporuje božstvo Krista a vôbec sa tam nič o tom nehovorí.

Biblické dôkazy proti božstvu Krista

A práve naopak, práve naopak, vlastne v Biblii sa veľmi často hovorí o Kristovi, že Boh ho vzkriesil v posledný deň. Myslím, že dvakrát takýto nejaký výrok v Biblii je, to znamená, že sa veľmi jasne hovorí o niekom inom ako o Bohu, keď sa hovorí o Kristovi. Keby bol Kristus sám Bohom, tak by ten dotyčný autor – autorstvo tohto listu sa pripisuje svätému Pavlovi – tak by on napísal, že sám sa vzkriesil. Lebo veď ak je sám Bohom, tak nepotrebuje pomoc niekoho iného. Takže to je úplne jasný dôkaz. Takisto veľmi často, a úplne najčastejšie v Skutkoch apoštolov, ale aj inak sa v Biblii veľmi často spomína Kristus ako Boží služobník. Tak čo, sám sebe by slúžil, keby bol Bohom? Ten autor, ktorý toto písal, tak určite jednoznačne nemohol veriť v nejaké božstvo Krista.

Kontroverzie v biblických spisoch a Comma Johanneum

A aby toho nebolo málo, tak toto je obrovitánska kontroverzia aj v samotnej Biblii. Spája sa to aj s témou božstva Krista. Jednotlivé rukopisy, najmä tie staršie rukopisy, keď sa rôznymi spôsobmi porovnávajú, tak sa tá Biblia jednoducho v zásade dokonalým spôsobom zhoduje, hlavne ten Nový zákon vo všetkom, až na jednu extrémne citlivú vec. A to je tá úplne najcitlivejšia vec pre kresťanov, a to je božstvo Krista. Sú tam niektoré veci také, že tie jednotlivé verzie sa líšia v tom, či to potvrdzuje to božstvo Krista alebo nie. Niekedy je tam napríklad rozdiel, či je to Boží Syn, alebo Syn človeka, napríklad takéto nejaké rozdiely.

Alebo je tu veľmi kontroverzné Comma Johanneum. To je v podstate teraz už aj samotnými katolíckymi alebo kresťanskými teológmi všeobecne s pokorou uznané, museli to v podstate priznať, že áno, bol to fake a dodatočne sa to tam pridalo. Ale nejaký bežný študent teológie sa to ani nedozvie. Možno ten profesor, ktorý ich tam vyučuje, o týchto naprosto škandalóznych veciach, ktoré naprosto likvidujú kresťanstvo úplne k samým základom, aj má nejakú vedomosť, ale nepodelí sa s tým so svojimi študentmi. Možno keby sa ten študent nejako proaktívne spýtal, tak by musel veľmi pokorujúco a ponižujúco priznať, že áno, je to pravda, bol to fake a pridala sa tam dodatočne do tej Biblie celá jedna veta, ktorá vlastne potvrdzuje existenciu Božej Trojice. Je to tam aj naozaj dokázané na základe nejakých vedeckých dôkazov a aj katolícki teológovia to museli priznať, aj protestantskí teológovia to museli priznať, že to tam bolo pridané dodatočne až možno v nejakom dvanástom storočí, keď už teda vzniklo to učenie o Božej Trojici.

Vznik učenia o Božej Trojici

Takisto, možno ja ako prvý človek na svete mám naozaj fantastickú, fantastickú vedeckú štúdiu, ktorú som urobil, kedy som vlastne spojil dve veľmi kvalitné vedecké štúdie dokopy. Pokiaľ sú tieto dve vedecké štúdie alebo vedecké výskumy v zásade nejako oddelené od seba, tak to ešte v človeku nevzbudzuje pozornosť. No pokiaľ sa tieto dve veci dajú do súvislosti, tak zrazu naozaj vznikne veľmi, veľmi silná mozaika, a konkrétne ide o vznik Božej Trojice, tohto učenia.

Takže faktom je to, že nie Boh stvoril človeka, ale človek stvoril Boha. Môžeme to takto nazvať, že naozaj tá kresťanská predstava Boha je naprosto škandalózna a je naprosto likvidačná pre kresťanstvo úplne od samých základov. Celé kresťanstvo tak nemá absolútne žiaden význam, ale hovoriť to nejakému náboženskému fanatikovi nemá žiaden význam, lebo jednoducho to nie je slobodný človek.

Psychologické obranné mechanizmy kresťanov

Tomu človeku by sa naprosto zrútil celý svet, takí ľudia nie sú schopní pripustiť čo len takúto diskusiu alebo takúto vec. V takom človeku sa okamžite zapne nejaký veľmi silný ochranný mechanizmus. Špeciálne veľmi silný mechanizmus funguje v kresťanoch, a to je ochranný mechanizmus, akoby v sebe mali nejaký antivírus, taký negatívny antivírus, ktorý ich chráni pred tou pravdou a chráni pred tým poznaním. U kresťanov sa automaticky zapne nejaký program, ktorý im okamžite z pamäte vymaže tú informáciu, ktorá k tomu ich náboženstvu nesedí. Taký náboženský fanatik by sa okamžite psychicky zrútil, keby chcel pripustiť, že to môže byť pravda, lebo načo on toľko energie a času venoval a investoval do náboženských rituálov, do náboženského fanatizmu, do nezmyselných príkazov a zákazov, ktorými ho to náboženstvo obmedzuje, a nakoniec príde na to, že to je celé zbytočné. No, nebudem to naťahovať, ideme priamo na vec, čo to vlastne je, a to je vznik Božej Trojice.

Pohanské korene dogmy a Nicejský koncil

Najprv sú tu veľmi silné dôkazy, že na začiatku existovala Božia Dvojica, a nie Božia Trojica. Existuje dokonca jeden historik, baptistický profesor, ktorý o tom napísal krásnu vedeckú štúdiu. Samozrejme, nie so všetkým súhlasím čo tvrdi, lebo on sám seba považuje za ortodoxného baptistického kresťana. Ten otvorene hovorí, že učenie o Božej Trojici sa nijako nelíši u baptistov a katolíkov, to je veľmi dôležité, že sa nijako nelíši to učenie o Božej Trojici. To je veľmi dôležitá vec. Nevyplýva to síce z tejto jeho vedeckej práce, ale aspoň ten človek naozaj priznáva, že v minulosti skutočne existovala Božia Dvojica, a nie žiadna Božia Trojica, a veľmi jasne sa odvolával na Nicejský koncil, kde sa o tom hovorilo.

A potom máme ešte ďalšiu, takú veľmi zaujímavú vedeckú prácu, ktorá je od sekulárneho vedca. Myslím, že sa volal Pier Beatrice, neviem, ako sa to presne vyslovuje, nejaký taliansky profesor filozofie, ktorý sa tiež vyjadril k tomu. On sa v zásade ani tak nevenoval tej Božej Trojici, len sa vyjadril k Nicejskému vyznaniu viery, v ktorom sa spomína slovíčko homoousios. On sa vyjadril len k tomuto slovíčku. Povedal: „Ja ako vedecký pracovník jednoznačne mám dôkazy na to,“ a jednoznačne krásne to tam má podložené v tej svojej vedeckej práci, že to slovíčko homoousios pochádza z pohanskej teológie. Čo je pre kresťanov extrémne citlivá vec, že celá Božia Trojica je v zásade postavená na pohanskej teológii, čo je naprosto, naprosto likvidačné. To je proste atómová bomba do kresťanstva. Akonáhle sa toto vysloví, tak kresťanstvo ako také zaniklo, už kresťanstvo jednoducho neexistuje, je to naprosto, naprostá fantazmagória, ktorej sa ani neoplatí ďalej venovať pozornosť.

Božské dvojice v pohanstve a kresťanská netolerancia

On hovoril, že vtedy za pohanstva existovali takzvané božské dvojice. Jednalo sa o dvoch bohov, Hermes a Thoth (Hermes Trismegistos) a v zásade to boli takí dvaja zjednotení bohovia. Boli až tak silne zjednotení, že nebolo možné jasne odlíšiť, či sú tí bohovia dvaja, alebo sú jeden. Absolútne celý ten koncept teologickej Božej Trojice nie je ničím novým, proste sa to obyčajne z pohanstva prevzalo. Čo je obrovský škandál, lebo keby aspoň kresťania boli veľmi tolerantní k iným vierovyznaniam a iným náboženstvám… Ale ortodoxní kresťania vám povedia, že: „My nenávidíme pohanov, pohania nemajú žiadnych bohov, to sú démoni, to sú satanské bytosti, tí bohovia nie sú skutočné bytosti, to nie sú skutoční bohovia.“ A v žiadnom prípade u kresťanov neexistuje nejaká náboženská tolerancia voči iným vierovyznaniam. Oni naprosto považujú pohanstvo za niečo satanistické a démonické. A pritom je celá Božia Trojica postavená na teológii z tohto pohanstva, čo je naprosto šialené.

Takže vlastne, keď sa tieto veci zlúčia a dajú do nejakého krásneho súvisu, tak krásnym a čistým spôsobom dokážeme, že kresťanstvo je naprosto nezmysel, proste naprostý fake. A napriek tomu vidíme, že dve miliardy ľudí verí na takéto nezmysly. Dve miliardy ľudí je takýmto spôsobom oklamaných.

Budúcnosť kritického myslenia a náboženstva

V súčasnosti určite neexistuje takáto kritická diskusia, ktorá by sa dostala nejako širšie do spoločnosti, ale viem si predstaviť, že keď sa bude písať rok 3000, tak aj ten kresťanský egregor dosť oslabne, oslabne jeho ochranné energetické pole a možno sa aj tí kresťania trošku sami zmenia, že budú trošku viac otvorení aj nejakým kritickým argumentom. A bude sa v tej spoločnosti viac diskutovať aj o takýchto témach, o ktorých hovorím. Teraz má to náboženstvo veľmi silné ochranné energetické pole, ale to sa môže do budúcna oslabiť. Určite to bude prebiehať nejakou evolúciou, niečo sa o tých tisíc rokov určite posunie dopredu a myslím si, že aj takáto filozofická diskusia bude určite väčšou alebo významnejšou témou, ako je v súčasnosti, na ktorú dnes nemá nikto energiu, aby sa týmito vecami venoval a zaoberal.

Rozdiely v rukopisoch a pohanské vplyvy

Aby toho nebolo málo, čo sa týka božstva Krista, tak existujú dve základné vetvy – západné a východné rukopisy, texty alexandrijského a byzantského typu. Tie sa líšia najmä v tej úplne najcitlivejšej téme, v tom sa tieto spisy a rukopisy líšia, a to je božstvo Krista, mimoriadne citlivá téma. Samozrejme, staršie, pôvodné texty vždy určite neobsahovali nič, čo by potvrdzovalo božstvo Krista, ale tie novšie jednoznačne potvrdzovali viac to božstvo Krista. To znamená, že keď už vôbec niekto musel manipulovať s tou Bibliou, tak asi ani tí vtedajší teológovia nepredpokladali, že Biblia nejakým spôsobom potvrdzuje božstvo Krista, preto to tam museli dodatočne popridávať, lebo už vtedy predpokladali, že tam nie sú žiadne dôkazy na to.

Osobne si myslím, že tie prvé návrhy dávať pohanské prvky do kresťanstva existovali už u tých úplne prvých raných kresťanov, možno už koncom nejakého druhého storočia už nejaké prvé náznaky Božej Dvojice existovali, pretože logicky väčšina tých kresťanov boli konvertiti z pohanstva. Týmto konvertitom logicky ešte v hlave, v mysli, nejaké to pohanské myslenie zostávalo a bolo im veľmi ľúto sa toho pohanstva úplne vzdať. Tak už vtedy nejakým spôsobom špekulovali a doslova prehľadali celú Bibliu a naozaj hľadali každý jeden riadok, každý jeden verš, ktorý by sa dal veľmi násilným a extrémnym spôsobom interpretovať tak, aby to potvrdilo božstvo Krista.

Autorstvo Biblie a násilné interpretácie

Takisto už aj samotná katolícka cirkev oficiálne uznáva pri niektorých tých rukopisoch, že to neboli apoštoli, ktorí písali Bibliu, ale ich žiaci, ich pohanskí žiaci, ich pohanskí študenti, čo znamená, že to pohanské myslenie tam bolo. Možno nejakým veľmi jemnučkým a nepriamym spôsobom nejaké to božstvo naznačili – najviac asi Jánovo evanjelium to môže málinko naznačovať. Ale napríklad taká násilná interpretácia: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ Tak toto sa už možno aj tí prví kresťania, alebo napríklad nejaký svätý Augustín, snažili interpretovať tak, že to podporuje božstvo Krista – Slovo rovná sa Kristus, Slovo rovná sa Boh, takýmto spôsobom. Hoci to určite bola len nejaká krásna grécka básnička, ktorá nemala nič hovoriť o nejakom božstve Krista. Ja som osobne veľmi jasne presvedčený o tom, že sa to v žiadnom prípade nedá takýmto spôsobom interpretovať, ale jednoducho sa už museli aj tí prví ranokresťanskí teológovia chytiť doslova aj slamky.

Takisto sa hovorí v Biblii o Kristovi ako o Božom Synovi, lenže aj o bežných veriacich, o tých prvých kresťanoch sa hovorilo, že aj oni sú Boží synovia, aj oni sú Božie deti – je to úplne rovnaký titul. To znamená, že to nič nepotvrdzuje, čo sa týka božstva Krista.

Politické pozadie Nicejského koncilu a ariánstvo

No a potom vlastne ten Nicejský koncil, to bola možno čisto politická záležitosť. Konštantín v zásade riešil len jedinú vec, a to stabilitu ríše, aby si upevnil svoju moc, a tam naozaj neriešil nič iné. Možno jemu aj úmyselne vyhovovalo, pokiaľ vznikne nejaké nové náboženstvo. Ortodoxné kresťanstvo, respektíve tí prví kresťania, nepovažovali Krista za Boha, považovali ho za obyčajného proroka. Jednoznačne sa v Biblii o Kristovi hovorí ako o prorokovi, nie ako o Bohu.

Takže tí prví kresťania ho jednoznačne vnímali takto. Tí ariáni, ariánski kresťania, ktorí boli na Nicejskom koncile odsúdení a ktorí odmietali božstvo Krista, tak oni boli v skutočnosti tí pôvodní kresťania. Väčšinou to boli tí židovskí konvertiti na kresťanstvo, to boli tí ariáni, to bola tá židovská vetva toho kresťanstva, tá ortodoxnejšia, tá pôvodnejšia. A potom tí konvertiti z pohanstva, tí sa zase vo svojej mysli nechceli úplne toho pohanského myslenia vzdať, tak naozaj hľadali všetky možné spôsoby. Aj tí rôzni takzvaní cirkevní otcovia, prví ranokresťanskí teológovia, sa chytili aj slamky, aby tam naozaj našli niečo, čo by božstvo Krista podporovalo, hoci aj takýchto spisov je veľmi skromne, veľmi málo, a ani to nemusel byť medzi prvými kresťanmi nejaký mainstreamový názor v druhom či treťom storočí.

Cisár Konštantín a pohansko-kresťanský hybrid

No, a cisár Konštantín neriešil nič iné, ako len to, ako si upevniť svoju moc. Určite mu vyhovovalo, že keď zjednotí spoločnosť, alebo celú, možno rozhádanú spoločnosť medzi pohanmi a kresťanmi, tak vytvorí nejaký pohansko-kresťanský hybrid. A to sa mu veľmi úspešne podarilo. V zásade aj celé to Nicejské vyznanie viery je taký kresťansko-pohanský hybrid, kde je časť nejakých kresťanských prvkov a časť tých pohanských prvkov. Je tam veľmi jednoznačne to veľmi kontroverzné slovo, ktoré sa absolútne jednoznačne používalo v pohanskej terminológii, v pohanskej teológii, v pohanskej mytológii, a to je to slovíčko homoousios. To znamená, že sú veľmi zjednotení dvaja bohovia, čo už vtedy bola božská dvojica.

Vývoj dogmy o Božej Trojici a historický pohľad

Potom spontánne ešte vznikala a doplnila sa aj tá božská trojica. Aj Duch Svätý sa do tej božskej dvojice doplnil a z toho potom už evolučne vznikla božská trojica. Určite tí prví kresťania, alebo kresťania ešte do nejakého deviateho storočia, pardon, aj desiateho alebo až jedenásteho dokonca storočia, si boli istí, že jednoducho neexistuje žiaden Boh v súčasnom kresťanskom ponímaní, ale existuje len boh ktorého vytvorili ľudia, ktorého vytvorili biskupi. Bola to obyčajná politická dohoda, celá tá kresťanská predstava Boha, pretože ešte v jedenástom storočí sa našla kresťanská encyklopédia, ktorá sa volala Suda. V tejto encyklopédii sa veľmi jasne píše, že ďakujeme bohom Hermovi a Thovtovi za túto fantastickú pohanskú teológiu, za túto fantastickú pohanskú mytológiu, na základe ktorej vznikol ten úžasný krásny koncept božskej trojice. Takže už vtedy naozaj ľudia nepovažovali cirkev za niečo božské, bola to obyčajná politická dohoda, politický obchod, že akým spôsobom si my sami ako ľudia vytvoríme toho pánbožka, tak si ho budeme uctievať. Nebolo to myslené tak, ako to zjavne vnímajú súčasní kresťania, spoločnosť v tom jedenástom storočí bola v tomto ďaleko vyspelejšia.

Kontrast so súčasným kresťanstvom

Súčasní kresťania si naozaj absolútne zbožšťujú celé to náboženstvo, úplne ho zbožšťujú, vnímajú ho a sú presvedčení o absolútnej božskosti ich Boha, akoby to bol naozaj ten najvyšší princíp, a pritom to bolo obyčajné dielo človeka. Samotný cisár Konštantín spoločne s biskupmi vymysleli nejaký koncept božskej trojice, no najprv to bola božská dvojica. Takže nie Boh stvoril človeka, ale človek stvoril Boha, čo je veľmi dôležitá vec, ktorú si treba naozaj zapamätať, a to úplne kresťanstvo likviduje. Samozrejme, skutočne vyšší princíp existuje, ale určite nie takýmto primitívnym spôsobom. Skutočné absolútno určite nie je taká primitívna blbosť, ako je nejaká božská trojica s nejakými ľudskými vlastnosťami. Pokiaľ si predstavujete vyšší princíp, alebo ten najvyšší princíp ako nejakú entitu s nejakými ľudskými vlastnosťami, tak sa na nič pozitívne nenaladíte.

Tolerancia rímskeho pohanského náboženstva

Rímske náboženstvo bolo mimoriadne tolerantné. Dokonca som si teraz pozrel, že za systému, keď ešte vládli pohanskí cisári, nebolo povinné uctievať nejakých konkrétnych bohov ani navštevovať nejaké pohanské rituály. Maximálne tu bola nejaká povinnosť, aj to neviem, ako často sa musela plniť, nejakým spôsobom prisahať na vernosť cisárovi alebo v rámci tých pohanských rituálov obetovať za cisára, aby sa mu nejakým spôsobom darilo. Takisto tí pohania boli takí, že v zásade nemali problém s tým, pokiaľ niekto paralelne vyznával kresťanstvo aj pohanstvo zároveň, že sa raz zúčastnil na pohanských rituáloch, potom na kresťanských. Myslím si, že aj tí prví kresťania úplne bežne fungovali takýmto spôsobom, že vyznávali aj pohanstvo, aj kresťanstvo. Špeciálne tí pohania s tým už vôbec nemali žiaden problém, lebo naozaj neboli nejakí dogmatickí. Naopak, kresťanstvo k pohanstvu také tolerantné nebolo.

Úpadok modernej spoločnosti a mediálna manipulácia

V poslednom čase vidíme obrovský úpadok spoločnosti. Pozorujeme akúsi renesanciu kresťanstva. Prejavuje sa to aj takým spôsobom, že na každom kroku, keď si človek otvorí YouTube, všade vidí nejakých pofiderných youtuberov. Ja to ani nepozerám, maximálne si pozriem nadpis a vidím tam nejaký náhľad, nejaké fotografie a to, akí ľudia sa tam asi rozprávajú. Väčšinou sú to podcasty, veľmi často vidím nejaké také podcasty, kde buď manipulatívni náboženskí fundamentalisti robia takzvané svedectvá, alebo v nich vystupujú takzvaní konvertiti. Tí náboženskí fundamentalisti vedia z toho veľmi propagandisticky vyťažiť, pokiaľ nejaký dospelý človek prejde takzvanou konverziou a stane sa z neho v úvodzovkách konvertita. Oni to tak nazývajú, pokiaľ sa niekto v dospelosti stane náboženským fanatikom a náboženským fundamentalistom. Okamžite s takýmto človekom urobia rozhovor o tom, akou „úžasnou“, „krásnou“ zmenou prešiel.

No z takýchto ľudí cítim úplné zúfalstvo, sú to ľudia, ktorí veľmi ťažkú krízu vyriešili veľmi zúfalým spôsobom. Úplné zúfalstvo z toho cítim. Podobne, ako môže človek ochorieť na fyzickom tele a dostať akúkoľvek chorobu, napríklad rakovinu, tak niečo podobné cítim, ak je niekto duševne slabý a dostane nejakú duševnú, duchovnú rakovinu, duchovnú chorobu. Potom je veľmi zraniteľný voči takýmto vplyvom a vôbec to nie je na chválu. Keď niekto dostane rakovinu, tak sa s tým nechváli, akoby to bola nejaká prednosť. Za tými svedectvami a za takým konvertitom vidím len naprosté zúfalstvo a zúfalé trosky.

Myslím, že teraz nejaký pofiderný rapper alebo nejaký spevák, ktorý mi nikdy nebol sympatický, ani som ho nikdy nepočul, nedávno prešiel nejakou konverziou. Ktovie, ako dlho mu toto kresťanstvo vydrží, lebo pochopiteľne sa aj takýto človek môže v náboženskom fanatizme sklamať. Môže mať z toho prvý dobrý dojem, no možno ho dokážu aj z dlhodobého hľadiska sfanatizovať, to nevieme, uvidíme. Ja osobne si myslím, že je to skôr krátkodobé, ale náboženskí podcasteri z toho dokážu robiť fantastickú propagandu. Existuje obrovské množstvo podcasterov, ktorí teraz robia rozhovory s biskupmi. Čekovský robil rozhovor s biskupom, Oskar Baráni, či ako sa volá, robil rozhovor s ďalším biskupom Haľkom. Vidíme, že úpadok spoločnosti je na absolútnom vrchole. Je to určité krátke obdobie, ktoré musíme prežiť.

Demografické zmeny a zánik európskej kultúry v mestách

Vidíme, že táto doba naozaj nie je veselá. Vidíme napríklad, že celé európske mestá sú zlikvidované. Napríklad Londýn a Birmingham, čo sú dve najväčšie britské mestá, sú úplne zlikvidované a v zásade už neexistujú. Európska kultúra tam zanikla. Je tam viac pofiderných moslimských migrantov ako domáceho obyvateľstva. Je to veľmi depresívne a smutné, no na druhej strane to treba brať optimisticky. Čo je to v porovnaní s prvou alebo druhou svetovou vojnou, ktoré boli ďaleko likvidačnejšie a zničujúcejšie? To je len taká rečnícka otázka. Musíme sa na to dívať aj z optimistického uhla pohľadu, aj keď sú to veľmi smutné veci, keď európska kultúra, ktorá sa budovala tak dlho, takýmto spôsobom zaniká, našťastie len v niektorých mestách. Je to naozaj veľmi depresívny a škaredý pohľad. No čo je to v porovnaní so svetovou vojnou alebo s obdobím tridsaťročnej vojny medzi katolíkmi a protestantmi? Čo je to v porovnaní s tým?

Moslimské vedenie v Londýne a radikalizácia mládeže

V Londýne majú demokraticky zvoleného moslimského starostu, čo by pred nejakými tridsiatimi rokmi znelo tak, že by vás za taký výrok okamžite zatvorili na psychiatriu s tým, čo je to za bláznovstvo. Dnes je to naozaj realita. Ten človek je demokraticky zvolený, lebo v samotnom Londýne je viac moslimov ako domáceho obyvateľstva. Sú to, samozrejme, veľmi depresívne veci. Takisto neviem, či aj Paríž nemá takéto veľmi škaredé štatistiky, že je tam viac migrantov ako domáceho obyvateľstva, to som si nezisťoval, ale dalo by sa to zistiť. Čo sa týka moslimov v britských mestách, tak mladá generácia je ďaleko viac nábožensky zradikalizovaná ako staršia generácia, čo je tiež dosť nebezpečný a smutný trend. Ale hovorím, čo je to v porovnaní s prvou alebo druhou svetovou vojnou? Ako sa s tým môžeme porovnávať?

Skúšky charakteru počas druhej svetovej vojny

Inak, len ako poznámka na okraj, my si ani nevieme predstaviť, čo to bolo žiť v druhej svetovej vojne, napríklad aj na Slovensku. Riadne to preskúšalo charakter. My si to dnes nevieme predstaviť, pretože vtedy to zlo, naozaj čisté zlo, bolo miliónkrát silnejšie ako dobro. To by riadne preskúšalo charaktery ľudí aj dnes, ak by v takomto prostredí museli fungovať a existovať. Neboli to žiadne srandy. Človek sa správa úplne inak, keď vie, že zlo je tisíckrát silnejšie ako dobro, vtedy sa logicky pridá k davu. Je to veľmi silná psychologická vlastnosť človeka, že sa pridá k davu a k tomu silnejšiemu. Vždy je to silný psychologický kód v človeku, ktorému sa nevyhnete, jednoducho musíte s tým silnejším fungovať, musíte spolupracovať s tou silnejšou väčšinou, ktorá bola, bohužiaľ, pri moci a mala reálnu moc, čo si dnes nevieme ani predstaviť. Bolo to veľmi silné lákadlo vstúpiť do Hlinkovej gardy, keďže ste tým získali spoločenskú prestíž a veľa peňazí, lebo ste na arizácii židovského majetku mohli zbohatnúť.

Oportunizmus versus morálne voľby v krízových časoch

Vtedy sa človek správa úplne inak. Možno aj tí najväčší liberáli zo strany Progresívne Slovensko by zrazu nemali problém pridať sa na stranu neonacistov alebo nacistov, keby videli, že im to prináša nejakú výhodu, pretože sú ľudia, ktorí do politiky nechodia kvôli hodnotám, ale kvôli oportunistickým a vypočítavým výhodám. Nejde im o nejaké hodnoty. My si nevieme ani predstaviť, akými ťažkými skúškami tí ľudia prechádzali a ako to riadne preskúšalo charakter. Počas druhej svetovej vojny, ak by ste vo vtedajšom prostredí pomohli židovi, tak by ste sa sami dostali do koncentračného tábora za to, že ste si dovolili pomôcť mu a skryli ste ho, aby ho nemohli deportovať. Naozaj si nevieme predstaviť, ako sa človek vtedy správa. Takisto, ak by vás násilím naverbovali do nejakej nemeckej vojenskej jednotky a systém velenia v tej jednotke by bol taký, že musíte plniť príkazy, tak sa dopustíte vojenských zločinov. Budete robiť to, čo vám zhora prikázali, musíte zabíjať civilistov, tak to jednoducho urobíte. My si nevieme predstaviť, čo to vtedy muselo byť, keď bolo zlo naozaj silnejšie.

Pohľad na katolicizmus a reformy

Je to naozaj veľmi smutné, v akom zúfalom stave sa nachádza tá psychológia, že vôbec to nejakých psychológov alebo sociálnych psychológov neznepokojuje, v akom otroctve sú kresťania, katolíci alebo aj iní kresťania. Keď si dnes urobíte nejaký prieskum verejnej mienky medzi ortodoxnými, silne katolíckymi veriacimi, tak vám jednoducho nikto nepovie, že Katolícka cirkev potrebuje nejaké reformy. Naopak, zmysel Katolíckej cirkvi vidia v obrane voči liberalizmu či určitým reformám. Povedia vám, že musíme byť správni konzervatívci. Títo ľudia vôbec nie sú schopní vidieť nejaké chyby na svojom náboženstve a podobných veciach, čo predstavuje vážny problém.

Ako drobný príklad môžeme uviesť, že kresťania stále otročia archetypu Augustína z Hippa. Ten bol jedným z dôležitých priekopníkov kresťanstva, ktorý vtedy zvádzal veľmi tvrdé mocenské boje. V nich sa mu reálne podarilo vyhrať a zaviedol učenie o dedičnom hriechu, pričom v tej dobe šikovne zmanipuloval cisársky dvor. Je zvláštne, že Katolícka cirkev dodnes vníma sexualitu ako nejaké nutné zlo, ktoré musí byť zredukované výlučne na to najnutnejšie, a to je rozmnožovanie. Sexualita nesmie slúžiť pre radosť, pretože Augustín učil, že pohlavný styk sa rovná zdroju zla a dedičnému hriechu, keďže sexualita bola vždy prenášačom dedičného hriechu.

Démonizácia sexuality a jej dôsledky

Tomuto katolíci dodnes vlastne otročia a nemajú energiu pochopiť, že netreba sexualitu tak strašne démonizovať. Z démonizovania sexuality potom vlastne vyplýva aj nenávisť voči LGBT ľuďom, pretože oni sexualitu nepoužívajú na rozmnožovanie, a preto ich podľa tohto vnímania musíme nenávidieť.

Kresťanský vplyv na hinduizmus a jogu

Tento kresťanský egregor je veľmi silný a tieto kresťanské vplyvy prešli dokonca aj do súčasného hinduizmu a súčasnej jogy. Aj súčasná joga a súčasný hinduizmus sú veľmi silne nastavené proti sexualite. Vidíme však, že to má presne opačný efekt. Pozrime sa, ako sa množia ľudia v Indii, kde je masová pôrodnosť veľmi vážnym problémom. Pokiaľ povieme, že sexualita má slúžiť len na rozmnožovanie, prináša to vážne ekologické, praktické, finančné a mnohé iné problémy. Kresťanský egregor prešiel aj do hinduizmu, takže úpadok spoločnosti sa netýka len kresťanstva, ale aj iných náboženstiev či spirituálnych systémov, akým je napríklad joga.

Odkaz biskupa Pavla Gojdiča

Ďalšou vecou je, že biskup Pavol Gojdič, ktorý bol pozitívnou osobnosťou, sa dostal do veľmi ostrého konfliktu s inými biskupmi. Na tú dobu bolo veľmi odvážne ísť proti svojim kolegom, z ktorých väčšina boli presvedčení nacisti, pretože nacizmus a kresťanstvo boli vtedy plne kompatibilné politicko-filozofické systémy, ktoré silne spájal antisemitizmus. To, že sa Pavol Gojdič modlili spoločne so Židmi v synagóge, je niečo podobné, ako keby sa nejaký súčasný banskobystrický biskup stretol s predstaviteľmi LGBT organizácií a vyhlásil, že títo ľudia nekonajú žiaden hriech, pokiaľ žijú v spoločnom zväzku. Na tú dobu, ešte pred vojnou, to bola nesmierne veľká odvaha. Keby to dnes nejaký biskup urobil, na druhý deň by ho pápež hneď odvolal, čo je úplne jasné. Úpadok dnešnej spoločnosti je v tomto smere ešte oveľa väčší, než bol v medzivojnovom období.

Fenomén Mariána Kuffu a vnímanie veriacich

Ďalšou témou je fenomén kňaza Mariána Kuffu, ktorý je veľmi kontroverznou osobnosťou. Medzi kresťanmi existujú aj umiernení, slušnejší konzervatívci, ktorí napríklad neuznávajú ruskú propagandu alebo sa dali zaočkovať, no stále sú to pevne presvedčení konzervatívci. Títo ľudia už Kuffu neuznávajú, pretože jeho vystupovanie je aj na nich príliš cez čiaru. Zvláštnym paradoxom však je, že týchto slušnejších katolíkov netrápi, že Marián Kuffa uráža a šíri nenávisť voči LGBT ľuďom, to im až tak neprekáža. Vadí im najmä to, že poškodzuje dobré meno Katolíckej cirkvi. To, že ubližuje iným ľuďom, neriešia, ale prekáža im, že jeho kontroverzné konšpirácie kazia reputáciu cirkvi. Kuffa v podstate nehovorí o ničom inom, len o LGBT ľuďoch, pričom sa vyjadruje štýlom, že sú to ľudia, ktorí sa raz cítia ako človek, inokedy ako zviera, dáždnik, muž či žena. Takýmto spôsobom sa vyjadruje človek, pričom chlapi v krčme s tromi promile alkoholu majú často viac rozumu ako Marián Kuffa. Ale, bohužiaľ, je to tak.

Sympatie k slovenskému štátu a falšovanie histórie

Súčasní katolícki biskupi majú dodnes obrovské sympatie k režimu vojnového slovenského štátu, ktorý spolupracoval s Adolfom Hitlerom. Je neuveriteľné, že stále chcú blahorečiť vojnového zločinca Jána Vojtašáka, čo je naozaj dosť desivé. Vôbec im to však neprekáža, pretože títo biskupi, rovnako ako ich verné ovečky, sú úplne zaslepení. Títo veriaci sú ako ovce, ktoré vôbec nerozmýšľajú, len poslúchajú svojich biskupov a konajú bez vlastného rozumu. Biskupi sú zrejme zaslepení vtedajšou teokraciou. Po páde monarchie a vzniku vojnového slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom sa totiž obnovilo teokratické zriadenie, ktoré je im zjavne sympatické. Sú natoľko zaslepení, že ignorujú skutočnosť, že Katolícka cirkev vtedy podporovala zločiny proti Židom, a o tejto téme sa vôbec nechcú baviť.

S tým úzko súvisí aj falšovanie histórie. Katolícka cirkev v prípade Jána Vojtašáka vedome falšuje dejiny a úplne zatajuje všetko negatívne o tomto biskupovi, aby ho mohli blahorečiť a svätorečiť. Neustále lobujú vo Vatikáne za jeho vyhlásenie za svätého. Veľká časť svätých v dejinách Katolíckej cirkvi boli pritom vrahovia, napríklad panovníci, ktorí násilným spôsobom šírili kresťanstvo. Za odmenu ich potom nejaký pápež vyhlásil za svätých. Príkladom je uhorský kráľ Štefan I., ktorý násilím šíril kresťanstvo na vidieku, kde ešte prežívali zvyšky pohanstva. V historických záznamoch sa propagandisticky uvádza, že išlo o vzbúrencov proti kráľovi, no v skutočnosti to boli pozostatky pohanského odporu voči kresťanskej totalite. Kráľ ich nechal zmasakrovať. Čím väčšie zločiny panovník spáchal, tým mal väčšiu istotu, že ho vyhlásia za svätého, čo bolo úplne bežné. Obrovské otázniky visia aj nad Matkou Terezou, ktorej kritici upozorňujú, že zďaleka nebola taká svätá, ale skôr úspešná vyberačka darov.

Násilné šírenie kresťanstva v Európe

Bolo to vtedy nepochybne veľmi zložité obdobie. Keď sa kresťanstvo dostalo v Európe k politickej moci a z pohanských krajín sa stali kresťanské, radovým ľuďom bohužiaľ veľa možností neostávalo. Kresťanstvi panovníci ťahali za dlhší koniec a mali na obyvateľstvo silné ekonomické a iné páky. Uplatňovali sa veľmi drastické opatrenia, ako napríklad úplné zbavenie majetku, čo bolo úplne bežné. Keď ľudia videli, že toto zlo je silnejšie, neostávalo im nič iné, len sa pridať na stranu kresťanstva, hoci si dobre uvedomovali, čo toto náboženstvo obnáša. Nemali na výber, keďže išlo o totálne víťazstvo zla.

Osobnosť psychiatra Michala Pataráka

No a ešte len takú klebetu na okraj poviem, čo sa týka veľmi známej celebrity, psychiatra Michala Pataráka. Keď som tu už o týchto takýchto psychologicko-psychiatrických témach hovoril, tak ma to len napadlo, len taká pikoška, ako taká poznámka na okraj. Tak ja osobne s tým psychiatrom Patarákom súhlasím, s jeho názormi, s jeho postojmi. Nejak sa nelíšime v týchto názoroch. Ale nie vždy som mal s týmto človekom dobré skúsenosti. A určite treba mať pre tohto človeka pochopenie. Nepovažujem tohto Michala Pataráka za psychicky vyrovnaného a psychicky stabilného človeka.

Úskalia psychiatrickej profesie

A na strane jednej, na strane druhej ho treba aj chápať, lebo byť psychiatrom je veľmi depresívne povolanie. Je to jedno z najťažších povolaní vôbec na svete, osobne si myslím, že je to jednoznačne jedno z najťažších a najstresujúcejších povolaní. To nie je žiadna sranda, keď na nejakom psychiatrickom oddelení pracujete. A takisto ten psychiater si s tými najťažšími stavmi nedokáže nejakým spôsobom poradiť. Je to veľmi depresívne, keď vy tomu pacientovi jednoducho nedokážete pomôcť, ako proste, že nedokážete pomôcť. Depresia sa celkom dobre lieči, ale už nie tak dobre sa lieči schizofrénia napríklad, to sú už veľmi ťažké stavy. Keď vám tam príde nejaký pacient, cíti sa ako mandarínka, nejaký pacient alebo pacientka, a vy mu dáte lieky, no ale to pomôže len čiastočne. Čiastočne to tomu človeku pomôže, ale stále ten človek vo veľmi zlom stave zostane. To sú veľmi stresujúce veci, keď je to taký pocit nejakej bezmocnosti, že nedokážete ani poriadne pomôcť tomu pacientovi. To je strašné, nechcel by som robiť psychiatra, hlavne nie v nemocniciach, kde sa tie najťažšie stavy riešia.

Osobná skúsenosť s komunikáciou na sociálnych sieťach

Takže to je naozaj hrozné povolanie. Niekedy potom už aj tí psychiatri sú z tohto naozaj psychicky labilní. Niekedy ma to aj celkom prekvapilo, že správanie toho Pataráka, ktorý verejne celkom milým, dobrým spôsobom diskutuje, ale keď ja som niečo komentoval na Facebooku, normálne ako pekným slušným spôsobom, ja som neprovokoval, nič som nerobil, ale už zrazu mi príde od neho súkromná správa, akým spôsobom mu mám komentovať jeho Facebook. To je už trošku také bizarné. To už naozaj niekto musí byť veľmi precitlivený, keď ešte vám musí nejakým spôsobom diktovať, akým spôsobom mu máte Facebook komentovať.

No a potom, čo už bolo naozaj veľmi divné, čo už som vôbec nepochopil, tak bolo to, že ma zablokoval. Ma zablokoval, a to z naprosto bizarného dôvodu, to doteraz ani nechápem, že za čo. Ja som mu tam niečo komentoval a zrovna asi na tú konkrétnu vec on mal iný názor. Ja som asi nepochopil ten príspevok a on mal na to opačný názor, lebo takým nejakým strašne metaforickým a umeleckým spôsobom niečo chcel vyjadriť, aký má na nejakú tému názor. Dokonca to nebola ani politická nejaká vec, ktorá by mala nejak rozdeľovať. Tak o to viac som bol prekvapený, že to takto pochopil veľmi citlivo.

Takže niekedy ani neviete, akým spôsobom môžete niekoho až tak veľmi naštvať, že vás musí zablokovať. Lebo keď sa blokovanie na nejakých sociálnych sieťach naozaj robí, keď už niekto niekoho šikanuje príliš a už sa to nedá vydržať, alebo pokiaľ sa nejakí dvaja ľudia tak veľmi pohádajú, že už sa to naozaj nedá inak riešiť ako len nejakou blokáciou, tak to sa dá racionálne chápať. Ale toto, keď aj som mu teda napísal nejaký iný názor, tak to nebola nejaká neslušná, nejaká provokatívna vec. Tak to bolo naozaj, naozaj dosť bizarné, že to naozaj musí byť taký človek teda veľmi psychicky labilný, pokiaľ v zásade neznesie ani nejaký iný názor. Ja som bol prekvapený, pozriem, som zablokovaný. Čo to má znamenať? Že tam už naozaj taký človek po tej psychickej stránke musí byť naozaj na tom veľmi, veľmi zle. Určite to nie je v poriadku.

Takže viem, že to trošku prestrelím a trošku takým drsnejším spôsobom, ale keby som to tak bez servítky nahlas povedal, že psychicky labilný lieči psychicky labilných, ale tak to je zase také naozaj príliš prestrelené vyjadrenie. Ale keď to tak naozaj chcem prestreliť, tak dá sa to aj takto vyjadriť, hoci nie je to nejaké slušné vyjadrenie. Nechcel by som sa takto vyjadrovať, ale keď to poviem tak bez cenzúry, tak to poviem takto.

Takže niekedy vy ani neviete, koho na tej druhej strane v tej sociálnej sieti môžete naprosto nejakým nevinným komentárom až takto do extrému vytočiť a uraziť, že už vás naozaj ten človek musí zablokovať. To je naozaj dosť zvláštne, aj napriek tomu, že si uvedomujem, že ten psychiater má veľmi, veľmi ťažké povolanie. Aj napriek tomu si to uvedomujem, že toto už je ako trošku asi prehnané. Ale to sa stalo už nejakých, ja neviem, asi necelý rok dozadu. Asi to už nie je nejaká podstatná téma.