Kauza Ján Vojtaššák. Ako sa história katolíckej cirkvi týka aj prítomnosti? Psychológia náboženstva. Prečo človeka robí náboženstvo horším?

Úvod a zámer: Náboženstvo, kresťanstvo a snaha o blahorečenie Jána Vojtaššáka

Tak ahojte, priatelia. V tomto videu budem hovoriť o téme náboženstvo a kresťanstvo. Budem sa venovať aj teraz aktuálnemu problému, keď sa katolícka cirkev pokúša blahorečiť Jána Vojtaššáka. A takisto budem hovoriť aj o tej zložitej psychológii náboženstva, že prečo takéhoto veľmi významného vojnového zločinca, ako je Ján Vojtaššák, chcú dokonca takto vyhlásiť za svätého, a akým spôsobom to všetko súvisí.

Takisto budem hovoriť aj o histórii katolíckej cirkvi. Niekto si povie, že načo nejaká história, keď žijeme v prítomnosti, ale faktom je to, že práve tá história formuje aj súčasnosť katolíckej cirkvi, a ten psychologický efekt toho egregora je veľmi silný, hlavne v prítomnosti. Takže tá minulosť sa veľmi intenzívne energeticky prenáša do prítomnosti, a to aj veľmi stará história, ako je nejakých 1 000 alebo možno aj 1 500 rokov dozadu.

Využitie modernej umelej inteligencie a technológií pri tvorbe článkov o cirkvi

Za posledný čas som na svojej stránke zverejnil viaceré články, ktoré boli – áno, priznávam sa – generované aj umelou inteligenciou. Teda neboli priamo moje, ale určite aj takéto články majú význam, pretože sú tam použité také modely umelej inteligencie, o ktorých sa bežnému človeku ani nesnívalo. To majú k takýmto veciam prístup skutočne len experti. Vy možno o nejakých päť rokov budete mať prístup k takýmto veciam, k akým mám ja. Takisto neustále testujem aj nové technológie, čo sa týka prepisu reči na text. Teraz boli povydávané nejaké nové veci, tak uvidíme, či tieto novšie, v experimentálnom režime fungujúce veci budú fungovať lepšie ako tie, čo som používal doteraz.

Ono to má obrovskú hodnotu. Taktiež ja ako človek, samozrejme, tieto veci spracujem, z tej umelej inteligencie vyhadzujem zbytočný balast a ponechám tam to, čo je zmysluplné. A takisto je obrovské umenie aj položiť umelej inteligencii správne otázku, to je priam obrovitánske umenie. Jednoznačne som teda toho názoru, že aj napriek tomu, že mnohí ľudia pohŕdajú tým, čo to nejaká umelá inteligencia je, tak toto určite má význam. Ako hovorím, aj to predstavuje veľmi vysokú hodnotu, pokiaľ ste schopní využiť potenciál umelej inteligencie a správnym spôsobom položiť otázku. Myslím si, že sú to veľmi poučné články, ktoré som za posledný čas na tému cirkvi zverejnil.

Mýtus o náboženstve lásky: Násilná história katolicizmu v porovnaní s islamom a neznalosť dejín

Ďalej, náboženstvo, respektíve kresťanstvo, o sebe tvrdí, že je náboženstvom lásky. Vidíme však, že toto pravidlo je permanentne a neustále porušované. Porušované je z jednoduchého dôvodu: katolícka cirkev nemôže byť náboženstvom lásky, keď mala takú históriu, a tú históriu tvoril samý zločin, zločin a zločin. To znamená, že katolícka cirkev nemôže byť ani v tejto prítomnosti dobrou cirkvou, ktorá verí v nejakého Boha lásky. To sa proste nedá, to nie je zlučiteľné. Tá história nám veľmi silne preráža do prítomnosti.

Keď aj ja študujem históriu katolíckej cirkvi, tak niekedy som aj ja sám, ako dlhoročný kritik katolíckej cirkvi a kresťanstva, pohoršený. Niekedy aj mne spadne sánka a niektoré veci ma dokonca prekvapia, že v histórii cirkvi existujú až takéto vážne veci, veľmi negatívne, rôzne zločiny – napríklad ako sa násilne pokresťančovala Európa a mnohé ďalšie. Keby som to tu mal vymenovať, tak by sme tu boli veľmi dlho.

Napriek tomu je zvláštne, že sa to vôbec neučí a málokto o tom vie. Celý školský systém je omylom zle postavený. Je síce pekné, že sa dá študovať história a nie je žiaden problém sa prihlásiť na vysokú školu, kde môžete byť vyštudovaný historik – to je úplne v poriadku. Jediný problém je však v tom, že ani vy ako vyštudovaný historik dokopy neviete o tých zločinoch katolíckej cirkvi, ktoré sú najdôležitejšie, alebo sa to interpretuje tak veľmi zle, že sa to jednou vetou spomenie v zmysle: síce áno, dobre, bola tu v Európe voľajaká vojna medzi katolíkmi a protestantmi. Vôbec sa to však nedá do správneho kontextu, že to boli naozaj reálne zločiny katolíckej cirkvi a takisto aj protestantov, ktorí sa mlátili. Tie bitky trvali až 300 rokov a tieto náboženské konflikty boli pravdepodobne jedným z najdlhších konfliktov na planéte Zem vôbec.

Je zvláštne, že kresťania si o sebe myslia, že sú náboženstvom lásky, ale keď sa pozrieme do histórie a takisto na to, ako sa kresťania povyšujú nad moslimov, že oni nie sú takí mierumilovní, že tam majú všelijaký Islamský štát a v moslimských krajinách je všelijaká vojna. Keď si však pozrieme históriu, tak v skutočnosti je islam v porovnaní s kresťanmi ďaleko mierumilovnejšie náboženstvo. Islam je totiž vo vývoji posunutý o nejakých 500 rokov dozadu, takže sa tam vlastne dejú veci, ktoré sa v Európe diali pred 500 rokmi. Či už ide o nejaký Islamský štát – chvalabohu, ten je už teraz zaniknutý –, alebo rôzne náboženské vojny medzi moslimami samotnými, samotní kresťania nemajú ani to najmenšie morálne právo to kritizovať, pretože mali ešte ďaleko horšiu históriu ako samotní moslimovia, ak si to zoberieme čisto z historického hľadiska.

Takisto, keď mám možnosť rozprávať sa s niektorými náboženskými fundamentalistami o zločinoch katolíckej cirkvi, je v tom veľmi zložitá psychológia, o ktorej som už hovoril a nerád by som sa opakoval. Zaujímavá je však jedna vec: títo ľudia veľmi často povedia, že dobre, nejaká história síce bola, ale ja žijem v prítomnosti a mňa to nejakým spôsobom nezaujíma, čo cirkev kedysi v minulosti robila. To je tiež také alibistické vyhováranie sa, pričom vidíme, že tá minulosť preráža aj do prítomnosti. Keď chcú otvoreného vojnového zločinca vyhlásiť za svätého, tak to je už naozaj veľmi vážny extrém.

Biskup Ján Vojtaššák v Štátnej rade a jeho zodpovednosť za deportácie Židov

Keď si vezmeme, kto to vlastne bol Ján Vojtaššák, tak sa to zľahčuje tým, že bol len členom nejakého poradného orgánu, pretože história už naozaj prechádza obrovským revizionizmom. Prechádza obrovským revizionizmom a zľahčuje sa to tvrdením, že bol len členom poradného orgánu. V skutočnosti mal moc porovnateľnú s ministrom. Čo sa týka rozsahu jeho moci, bolo to naozaj porovnateľné s mocou ministra, hoci je pravda, že takúto moc nemal de jure, ale de facto. Je pravda, že čisto z právnického hľadiska stanovisko a hlasovanie Jána Vojtaššáka nebolo záväzné, ale v praxi sa to interpretovalo tak, že záväzné bolo.

Tento človek tam navyše nesedel len sám za seba, ale za celú vtedajšiu katolícku cirkev, za celú biskupskú konferenciu Slovenska, za celý biskupský zbor. Celý biskupský zbor mal teda zodpovednosť za to, ako Ján Vojtaššák hlasuje – a on hlasoval aj za deportácie Židov, ktoré vtedy, samozrejme, schvaľoval.

Ján Vojtaššák bol členom takzvanej Štátnej rady, ktorá mala 20 členov. Nebol však bežným radovým členom; už len z princípu ako predstaviteľ cirkvi bol jedným z najvplyvnejších ľudí a takisto bol podpredsedom tejto Štátnej rady. Pozícia podpredsedu znamená, že nebol len radovým členom, ktorý by sa skryl za nejaký dav. Bol to človek, ktorý bol jednoznačne v popredí, a jeho vtedajší vplyv bol jednoznačne porovnateľný s ministrom. Nemalo by sa to preto zľahčovať rečami, že Ján Vojtaššák bol len obyčajný kolaborant – to je dezinformácia. Mal by sa jednoznačne pomenovať pravým menom a označiť za vojnového zločinca, ktorý sa významne podieľal na deportáciách Židov a plnohodnotným spôsobom tieto deportácie podporoval.

Očisťovanie mena cirkvi, Slovenský štát a mýtus o Tisových prezidentských výnimkách

Chcem tu poukázať aj na efekt, akým spôsobom si katolícka cirkev očisťuje svoje meno: my si už nepamätáme ani históriu, ktorá sa stala pred 100 rokmi, respektíve necelých 100 rokov dozadu, a úplne sme zabudli na to, akým spôsobom sa katolícka cirkev podieľala na nacistických zločinoch. Preto sa napokon aj komunisti dostali k moci, pretože ľudia už boli z katolíckej cirkvi úplne unavení, keď videli, aká je pokrytecká a ako sa podieľala na vojnových zločinoch a na deportáciách Židov. Neboli to však len Židia; polovica ľudí boli politickí disidenti vtedajšieho nacistického režimu, ktorý na Slovensku vládol. Presnejšie povedané, išlo o takzvaný Slovenský štát – satelit, ktorý poslušne poslúchal nacistický režim.

V histórii existuje veľká dezinformácia a revizionizmus, v rámci ktorého sa zľahčujú zločiny Slovenského vojnového štátu. Aj ja som vyrastal v konzervatívnom kresťanskom prostredí a niekedy až teraz, keď sa na históriu opýtam vysoko kvalitných modelov umelej inteligencie, zisťujem, ako to v skutočnosti bolo. Niekedy som bol úplne šokovaný a prekvapený, do akej miery Slovenský štát spolupracoval s nacistickým režimom. Veľmi sa napríklad zľahčuje to, že Tisov Slovenský štát nebol až taký krutý a že to nebolo až také zlé.

V praxi a v skutočnosti je však pravda trochu iná. Zľahčuje sa to napríklad tvrdením, koľko prezidentských výnimiek udelil Jozef Tiso – že on a možno aj ďalší členovia vlády udeľovali takzvané prezidentské výnimky, teda výnimky z deportácií. Kde je však problém? Keď som si v umelej inteligencii nechal vyhľadať štatistiku, koľko Židov sa takto cez prezidentskú výnimku zachránilo, vyšli úplne mizerné čísla – takýmto spôsobom sa na Slovensku zachránilo približne 1 % Židov. Čo sa týka štatistiky, tieto rôzne Tisove prezidentské výnimky predstavujú niečo absolútne bezvýznamné, bol to naprostý vtip a naprostý výsmech.

Keď som chodil do školy na gymnázium, dejepis nás učil taký konzervatívny klerofašista, a ten to, samozrejme, veľmi zdôrazňoval: že Tisov štát nebol až taký hrozný a nech sa pozrieme, koľko výnimiek udelili. Už však nepovedal, že cez Tisove prezidentské výnimky sa zachránilo len nejaké jedno až dve percentá Židov, hoci tieto výnimky z deportácií mohli udeľovať aj ďalší členovia vlády. Navyše, aby Žid vôbec splnil podmienku a mohol podať žiadosť o túto výnimku, musel sa najprv nechať pokrstiť. Aj tam teda museli prebehnúť nútené konverzie.

Neskôr to dospelo do štádia, že Slovenský štát prestal akceptovať aj krsty, takže ani krst už nebol zárukou ochrany. Pokiaľ sa niekto nechal narýchlo pokrstiť vo vojnovom období, tomu Židovi to už nepomohlo, pretože sa to vnímalo ako takzvaný účelový krst. Zachránili sa len tí Židia, ktorí sa dali pokrstiť už niekoľko rokov pred vojnou a pred vznikom Tisovho Slovenského štátu. Pre tých to platilo, ale pre tých, ktorí sa dali pokrstiť v prítomnom čase, teda v rokoch, keď bol Tiso pri moci, to už neplatilo a nepomohlo im to.

Hovoriť o akejkoľvek veľkorysosti Tisových prezidentských výnimiek v zmysle, koľko Židov zachránil, v žiadnom prípade neobstojí, pretože štatisticky išlo o naprosto bezvýznamné percentá zachránených Židov. Rôzni obhajcovia Tisovho klerofašistického režimu to však silno obhajujú tvrdeniami, že to bol človek, ktorý vôbec nebol taký zlý, ktorý ani nevedel, že sú Židia deportovaní, netušil, že vôbec existujú nejaké koncentračné tábory, a podobnými nezmyslami.

Tisov režim, deportácie Židov a neudržateľnosť revizionistických výhovoriek

Takže ten Tisov režim sa od toho oficiálneho nacistického režimu líšil tým, že dával nejakú šancu aspoň tým pokrsteným Židom, ale ani tam to nebolo vôbec také jednoduché. V praxi to nebol dokopy žiaden rozdiel, lebo to percento tých Židov bolo naozaj mizerné, ktorí sa takto zachránili.

Takisto sa aj tento režim tak zľahčuje revizionisticky, že však ako Tiso ani nevedel, čo sa v tých koncentračných táboroch robí, ani celkovo ten Slovenský štát. To tiež nie je úplne celkom pravdivý argument. Tí Židia boli deportovaní v dobytčích vagónoch, tak už aj to vzbudzuje nejaké podozrenie, že asi sa tam porušujú nejaké ľudské práva. Navyše už samo osebe deportovať akýchkoľvek Židov a akúkoľvek časť obyvateľstva násilím deportovať – keď tí ľudia možno v nejakých policajných putách museli násilím vláčiť tých Židov, aby ich potom následne deportovali do koncentračných táborov –, už to samo osebe je veľmi vážne porušenie ľudských práv.

Takisto nacisti sa v tej dobe absolútne netajili tým, že majú obrovskú nenávisť voči Židom, takže aj tí zástupcovia toho Tisovho Slovenského štátu veľmi dobre vedeli, že odovzdávajú nacistickým Nemcom tých Židov, ktorí to s tými Židmi určite nemyslia dobre. Takže to nebolo nijako morálne ospravedlniteľné.

Možno tie úplné detaily nevedeli, že tam boli takzvané plynové komory, tak o týchto veciach skutočne nemusel nejaký Jozef Tiso vedieť ešte v tom čase, v tom období, ale už samo osebe to, že sú tam veľmi vážnym spôsobom porušované ľudské práva a vôbec tak obrovskú časť obyvateľstva, ako boli Židia, nejakým násilným spôsobom deportovať, už to samo osebe je mimoriadne podozrivé. Už len z princípu by sa ten Slovenský štát mal zaujímať, aké podmienky tí Židia v tých koncentračných táboroch majú, mali sa tam osobne pozrieť, pretože už len z princípu sa nacisti veľmi jasne vyjadrovali, čo si o Židoch myslia. To nebola vtedy tajná vec, to bola naprosto verejná propaganda, ktorá sa k Židom správala veľmi nenávistne.

A takisto vlastne aj ten Slovenský štát musel vedieť, že odovzdáva nacistickej armáde, Wehrmachtu alebo esesákom tých Židov, takže už samo osebe armáda je silová zložka, armáda vždycky robí tú najšpinavšiu robotu, tie vojnové zločiny, takže naozaj museli aj tí zástupcovia toho Slovenského štátu už len z princípu vedieť, že tých Židov nečaká nijak pozitívny osud. Takže veľmi sa vyhovárať na tieto veci nie je možné, že to bolo nejako morálne ospravedlniteľné.

Zodpovednosť Katolíckej cirkvi, zlyhanie Ústavu pamäti národa a postoj biskupa Gojdiča

A takisto, keď sa aj nejakým spôsobom všeobecne spomenie, že áno, Slovenský štát bol zlý, tak veľmi málokedy sa hovorí o vtedajšom vplyve cirkvi. V tejto veci napríklad absolútne zlyháva aj Ústav pamäti národa, ktorý má zo zákona povinnosť sa venovať aj Tisovmu Slovenskému štátu, aj nacistickému Nemecku, ako pôsobilo na Slovensku. No ale v praxi vidíme, že o všetkom sa hovorí, len táto vec sa cenzuruje – akýkoľvek podiel mala Katolícka cirkev na týchto nacistických zločinoch, to sa s Katolíckou cirkvou nespája vôbec, že dobre, to si nejakí vtedajší sekulárni politici niečo tam riešili, ale cirkev s tým nemala absolútne nič spoločné, čo vôbec nie je pravda. Už vôbec sa napríklad nehovorí, ako sa Katolícka cirkev ako celok vtedy postavila.

Takisto je pravda, že existujú aj nejaké pozitívne a pekné príklady, ako napríklad Pavol Gojdič, vtedajší biskup. Ale vtedy na tú dobu aj ten Pavol Gojdič, ktorý tak veľmi silne pomáhal, hoci bol biskupom, tak určite aj v tých katolíckych kruhoch a aj medzi ostatnými biskupmi bol považovaný za naprostého extrémistu. Vtedy možno nebolo také slovné spojenie, že nejaký liberálny extrémista alebo progresívny extrémista, ale možno nejaké iné slová vtedy použili, že nejaký voľnomyšlienkár, ktorý sa snaží pomáhať Židom, pretože vtedy sa vôbec nepovažovalo za súladné s Katolíckou cirkvou pomáhať Židom, lebo vtedy oficiálne Katolícka cirkev učila, že Židia sú zlo, že Boh nenávidí Židov, takže preto ich aj my máme právo nenávidieť. A vtedy neplatilo to, že láska patrí ku všetkým ľuďom, vrátane tých ktorí nie sú kresťania. Tieto veci sa zmenili až po Druhom vatikánskom koncile.

Takže je mi to veľmi ľúto, že samotnú túto štátnu inštitúciu, Ústav pamäti národa, úplne ovládli klerofašisti. Je tam veľmi silná cirkevná propaganda. Už len keď si zoberieme, čím sa zaoberá Ústav pamäti národa, tak vo veľkej väčšine sa zaoberajú len tým, ako za komunizmu trpela Katolícka cirkev, ale všetky ostatné veci sa ignorujú a ten Ústav pamäti národa sa nimi zaoberá len naprosto okrajovo. Takže takýto Ústav pamäti národa, ktorý je úplne na nič, treba zrušiť, keď nie sú schopní dodržiavať zákon a zaoberať sa aj Katolíckou cirkvou, ako sa podieľala na zločinoch.

Spišský biskup František Trstenský a snahy o blahorečenie Jána Vojtaššáka

No tiež je veľmi zvláštne, prečo sa aj biskup Trstenský snaží blahorečiť toho Vojtaššáka. Do biskupa Trstenského sa vkladali veľké nádeje, pretože je to mladá generácia biskupov, že to je asi taký prvý pokomunistický biskup, ten Trstenský. Takisto ten Trstenský je, alebo bol, profesor teológie, a väčšinou tí profesori teológie sú takí viac umiernení, pretože predsa ten profesor teológie už možno vie aj také veci, ktoré sa bežne na tej teologickej fakulte vôbec nevyučujú, ako je napríklad manipulácia Biblie, o ktorej som aj ja hovoril, tak nejakú drobnú časť aj nejaký bežný profesor teológie o takýchto veciach vie. Takže predsa je to človek, ktorý má možno trošku viacej vedomostí aj o kritických argumentoch na adresu cirkvi, ako sa napríklad falšovalo božstvo Krista v Biblii a takéto veci, takže predsa nie je to až taký exkluzivistický biskup alebo exkluzivistický človek či profesor, ktorý vyučuje tú teológiu, na rozdiel od toho tvrdého jadra nejakých takých extrémistov, ako je Kuffa, ktorý je skôr taký jednoduchý, obyčajný kňaz, ktorý nemá ani potrebné vzdelanie. Navyše ten Kuffa ani nemusel mať vyštudovanú teológiu v pravom slova zmysle, on tú teológiu študoval za socializmu nejakým neoficiálnym spôsobom ako tajný kňaz, takže vtedy sa ani to teologické vzdelanie veľmi nekontrolovalo, či ho vôbec má, proste ho vysvätili za kňaza na základe vtedajších pravidiel.

Takže od toho Trstenského boli veľké očakávania a vidíme, že sklamal, že mal byť trošku takým umiernenejším. Napríklad v Česku tí mladší biskupi sú takí trošku liberálnejší, tolerantnejší, a takisto aj čo sa týka sexuálneho zneužívania, veľmi rázne sa tá mladá generácia biskupov v Česku stavia proti tomu sexuálnemu zneužívaniu, ale na Slovensku vlastne vôbec nevidíme, že by tam bol nejaký pokrok. A teraz poviem aj takú určitú psychologickú analýzu, prečo takýmto spôsobom postupuje ten biskup Trstenský.

Psychologická analýza: Poučenie z odvolania arcibiskupa Bezáka a vplyv biskupského úradu

Tých dôvodov je viacero. Jedna vec je to, že biskup Trstenský sa asi poučil od biskupa Bezáka, pretože aj samotný biskup Bezák hovoril, prečo ho ako biskupa odvolali, pričom tvrdil, že mohlo to byť aj z toho dôvodu, že mal nejaké konflikty s vtedajšími kňazmi, že mnohí vtedajší ľudia na biskupskom úrade – starí, ktorých on vyhodil a dosadil si tam svojich nových –, to veľmi ťažko znášali, že prišli o postavenie vo veľmi vysokej hierarchii a o veľmi prestížne, dobre platené miesta. A možno tam ani nejde až tak o tie peniaze, ale o tú prestíž pracovať na biskupskom úrade, byť ten veľký papaláš, ktorý tam spravuje obrovské množstvo peňazí, obrovské milióny eur, čo Katolícka cirkev dostáva, tak to sa spravuje na biskupských úradoch a je to neuveriteľne prestížna funkcia byť nejakým úradníkom na biskupskom úrade. No a takíto ľudia, keď boli z vysokých miest ponížení na nejakých bežných kňazov na fare, tak to psychicky veľmi ťažko znášali, potom už išli nejaké sťažnosti do Vatikánu a bol to problém.

Takže na túto vec si asi biskup Trstenský dal pozor, že tam zrejme nepovyhadzoval všetkých ľudí, a samozrejme to tvrdé klerofašistické jadro na tom biskupskom úrade zostalo, a už len ten biskup je naprosto izolovaný človek, ktorý je skutočne v kontakte len s tými svojimi podriadenými na biskupskom úrade. A pokiaľ ste v takomto prostredí, doslova klerofašistickom, tak sa aj vy tým klerofašistom stanete. My ľudia sme veľmi ľahko manipulovateľné bytosti, sme tým, v akom prostredí sa nachádzame. Sme naprosto stopercentne manipulovaní prostredím, v akom sme. No a samozrejme, možno relatívne slušný biskup sa takto pokazil tými svojimi kolegami na tom biskupskom úrade, že ho pokazili a preorientovali ho na to klerofašistické myslenie, že však to je úplne super, že nejaký biskup Vojtaššák… verme na nejakú sfalšovanú históriu, že on vlastne dokopy nič zlé neurobil. Takže to je jedna rovina veci.

Strach z konfliktu s kňazmi, kult Jána Vojtaššáka a pokrytectvo v cirkvi

Ďalej, pokiaľ by biskup Trstenský chcel ísť reálne podľa svojho svedomia, tak by musel ísť do obrovského konfliktu aj so samotnými bežnými, radovými kňazmi. A v prípade, že by išiel Trstenský do konfliktu s kňazmi, pokiaľ by sa veľmi jednoznačne postavil proti blahorečeniu Vojtaššáka, tak by zrazu nastal obrovský konflikt voči kňazom a už by mohli do Vatikánu ísť rôzne sťažnosti na Trstenského, možno by si naňho vymysleli nejaké veci, ktoré nie sú pravdivé, podobne ako aj s Bezákom, že tam do Vatikánu tiež išli nejaké veci, ktoré neboli pravdivé. Už by tam vznikol nejaký konflikt, no a to nie je veľmi dobré, pokiaľ je ten biskup Trstenský v nejakom konflikte aj s bežnými radovými kňazmi. A toto si on uvedomil, že by ho to mohlo stáť aj kariéru, že by ho mohol aj pápež odvolať, možno aj na základe nepravdivých informácií, ako sa to stalo pri Bezákovi.

No a ďalšia vec je ísť do konfliktu so samotnými veriacimi. Tam už tá tendencia je naozaj nezastaviteľná, ten kult, ktorý sa vytvoril okolo biskupa Vojtaššáka, že za každú cenu musí byť biskup Vojtaššák blahorečený. Už samotný biskup Tondra tento kult vytvoril, tak to už je rozbehnutý vlak, ktorý sa už nedá jednoducho zastaviť. Tam jednoducho niektorí ľudia už teraz ho vo svojich mysliach považujú za svätého a už to naozaj vnímajú ako súčasť svojej viery, že jednoducho stopercentne musí byť blahorečený a vyhlásený za svätého nejaký Vojtaššák, takže neexistuje žiadna cesta späť a neexistuje žiadna iná alternatíva.

Tak toto je taká vec, že nechce sa mu ísť do konfliktu. Biskupovi Trstenskému sa jednoznačne nechce ísť do konfliktu, pretože by mu to spôsobilo veľa problémov a tá kariéra je asi pre neho viac na prvom mieste; nejaké dobré medziľudské vzťahy a kariéra sú pre biskupa Trstenského dôležitejšie ako ísť podľa svedomia. No ale to je už celá Katolícka cirkev takáto pokrytecká, že vodu káže a víno pije na všetkých možných úrovniach. Pritom však nezabúdajme, že biskup Vojtaššák bol veľmi významným vojnovým zločincom, a to nebola v tej dobe vôbec nejaká bezvýznamná postavička. A teda nevystupoval len sám za seba, ale za celú Katolícku cirkev, aj toto je veľmi dôležitá vec – za celú vtedajšiu slovenskú Katolícku cirkev.

Násilná christianizácia a kontroverzné svätorečenia: Od Cyrila a Metoda po Štefana I.

No ale v zásade je to veľmi dlhá historická tradícia v Katolíckej cirkvi, že mnohokrát, aj keď ideme dávnejšie do histórie Katolíckej cirkvi, tak veľmi veľa kontroverzných ľudí bolo vyhlasovaných za svätých, čo je úplne bežná vec. Boli to už aj vtedajší vojnoví zločinci, ako napríklad panovníci, ktorí násilím šírili kresťanstvo aj za cenu vrážd. Rôzni títo kresťanskí panovníci v rámci procesu christianizácie Európy postupovali veľmi kruto a napríklad na území Slovenska to bolo ešte násobne krutejšie ako niekde v Rímskej ríši. Aj ten proces christianizácie nášho územia bol ďaleko rýchlejší, ale aj neporovnateľne krutejší, takže každý musel ísť do otroctva, kto sa nechcel stať kresťanom. A vidíme, že aj títo vojnoví zločinci ako Cyril a Metod, ktorí toto násilie priniesli na naše územie Slovenska a Česka, boli vyhlásení za svätých, pričom to boli ešte ďaleko väčší zločinci ako nejaký Vojtaššák. A takisto napríklad uhorský panovník Štefan I. – myslím, že tento tiež presne to isté, akým spôsobom šíril kresťanstvo na svojom území. Takto by sme mohli pokračovať a doslova by sa dali uviesť desiatky zločinov alebo desiatky príkladov.

Dominikánsky historik v denníku Postoj a odkaz svätého Augustína

Ďalej veľmi pozitívnym prekvapením bol dominikánsky kňaz, ktorý sa venuje histórii ako profesionál, a to ma veľmi prekvapilo, že na to, že to bol kňaz Katolíckej cirkvi, vôbec poukázal aj na to, že v minulosti Katolícka cirkev vymenovala veľmi kontroverzné postavičky za svätých, čo je velikánsky pokrok. To je väčšinou typické pre liberálnych teológov, ktorí dokážu vidieť na Cirkvi vôbec nejaké chyby. Toto je skutočne veľká vec, že takýto katolícky kňaz bol vôbec schopný na niečo takéto poukázať. Je to článok v denníku Postoj, kde vlastne dokonca upozorňuje aj na to, že ani Augustín by podľa súčasných kritérií nemal byť vyhlásený za svätého, pretože hlásal násilie. Hlásal násilie a ja by som k tomu ešte doplnil takú vec, že Augustínovi aj sekulárni historici pripisujú to, že to bol človek, ktorý prvýkrát v histórii priniesol do Cirkvi násilie – že kresťanstvo sa nemusí šíriť len mierumilovnou cestou a láskou, ale skutočne aj veľmi hrubým vojenským násilím a hrubou silou donútiť ľudí byť kresťanmi. On sám z Biblie veľmi tendenčne poukazoval na určitú pasáž: „donúťte ich vojsť do Božieho kráľovstva“, a takto si interpretoval túto časť Biblie, že to znamená, že my ako kresťania máme v mene Boha právo použiť aj násilie, aby sme pokresťančili celý štát a celý národ. Týmto sa potom Katolícka cirkev začala naozaj veľmi poctivo riadiť. Ešte pred Augustínom bola tá cirkev relatívne mierumilovná v tom, že nezneužívala svoju moc na násilnú evanjelizáciu alebo násilné konverzie, ale už v podstate za Augustínovho života sa na základe jeho veľmi silného politického vplyvu prvýkrát použilo násilie voči donatistom, čo bola určitá kresťanská vetva.

Kolektívne nevedomie, náboženský egregor a prejavy nenávisti voči LGBT a Židom

Teraz prejdem na inú tému a budem hovoriť o kolektívnom nevedomí – akým spôsobom katolícka viera ovplyvňuje aj kolektívne nevedomie. Musíme si uvedomiť, že počas väčšiny histórie Katolíckej cirkvi sa kresťania sami osebe neidentifikovali ako náboženstvo lásky, ale skôr ako náboženstvo násilia. Keď si zoberieme celú históriu Katolíckej cirkvi a to, ako sa správala k Židom a ako veľmi ich nenávidela, tak to nebolo náboženstvo lásky či tolerancie, nič také neexistovalo. A to je v tom takzvanom kolektívnom nevedomí uložené. Chápem, že moderný kresťan katolík vám povie: „Však áno, ja som na sto percent presvedčený, že kresťanstvo je náboženstvo lásky,“ a ja skutočne verím tomu, že ten človek to nielen hovorí, ale tomu aj verí a je stopercentne presvedčený, že kresťanstvo je náboženstvo lásky. Lenže jediný problém je ten, že na nevedomej úrovni aj tento človek vie, že kresťanstvo nie je náboženstvo lásky, pretože tieto veci sa nedajú oddeliť – minulosť sa nedá oddeliť od prítomnosti. Kresťanstvo je veľmi silne postavené na takzvanom egregore, veľmi silnom energetickom poli, kedy ľudia cez náboženské rituály veľmi silne odovzdávajú energiu do predstavy Boha, ktorá je podľa nich jediným skutočným a najvyšším princípom. Pri každom rituáli do tohto dávajú energiu a v minulosti ľudia verili na Boha nenávisti, nie na Boha lásky. V kolektívnom nevedomí je to stále uložené a nie je možné to odtiaľ nijako odstrániť. Pokiaľ niekto verí na túto kresťanskú predstavu Boha, tak sa nalaďuje na veľmi zlé energie vrátane tej temnej histórie, pričom to neprebieha na úrovni vedomia, ale na úrovni nevedomia, čo si ten človek na vedomej úrovni jednoducho neuvedomuje. Z tohto dôvodu vidíme, že Katolícka cirkev neustále porušuje svoje vlastné princípy: na jednej strane hlása lásku, no na druhej strane hlása nenávisť voči LGBT ľuďom, akoby sa láska týkala všetkých ľudí okrem LGBT komunity, ktorú treba nenávidieť, pretože sú to tí menejcenní, ktorých nemáme radi. V minulosti, ešte pred nejakými sto rokmi, Katolícka cirkev zase hlásala: „Ku všetkým kresťanom hlásame lásku, ale tá sa netýka Židov; ich sa to netýka, to je úplne v poriadku a môžeme ich nenávidieť, koľko chceme.“ Neustále teda vidíme toto porušovanie pravidiel.

Klerofašistické skupiny, aliancie a historické masakry bogomilov

Dokonca aj v súčasnosti sa Katolícka cirkev oficiálne priznala k tomu, že nie je náboženstvom lásky, a voči LGBT ľuďom veľmi intenzívne hlása nenávisť. Osobne si myslím, že Konferencii biskupov Slovenska veľmi vyhovuje to, že tú najšpinavšiu robotu za nich urobia rôzne ultrakonzervatívne mimovládne organizácie, ako je Národný pochod za život, Aliancia za rodinu a podobné nezmysly či podobní klerofašistickí extrémisti. Túto najšpinavšiu robotu urobia za nich a biskupi ich len potichučky v pozadí podporujú. Takisto sú to alternatívne médiá, ktoré obrovským spôsobom šíria nenávisť voči LGBT ľuďom, čo biskupom tiež vyhovuje, keď tieto médiá šíria nenávisť a v úvodzovkách obhajujú konzervatívne hodnoty. Biskupi si to ospravedlňujú tým, že sa nebudú hnevať na alternatívne médiá, veď pre nich robia dobrú prácu, šíria konzervatívne kresťanské hodnoty a homofóbiu, čo považujú za dobrú hodnotu, lebo potrebujú vyčistiť celú spoločnosť od LGBT ľudí a nechcú ich tu mať. Vidíme teda, že táto história sa do Katolíckej cirkvi neustále vracia. V minulosti to bola nenávisť a doslova vyvražďovanie gnostikov, napríklad obrovské masakre bogomilov, kedy v dvanástom či trinástom storočí došlo k masovému vyvraždeniu tohto spirituálneho smeru, a takto by sme mohli pokračovať.

Sexuálne zneužívanie v réžii biskupov verzus postoj biskupa Haľka k masturbácii

Alebo vidíme, akú kresťanskú lásku majú biskupi v prípadoch sexuálneho zneužívania: namiesto toho, aby kňaza potrestali, ho kryjú a ešte mu pomáhajú, pretože pokiaľ sa to ututláva a zametá pod koberec, je to pre dobré meno Katolíckej cirkvi výhodnejšie, než keby sa to začalo verejne riešiť. Ak by bol totiž takýto kňaz reálne potrestaný, informácie by prenikli do médií a poškodili by dobré meno Cirkvi. V záujme ochrany reputácie radšej kňaza podporujú, prekladajú ho z farnosti do farnosti a kryjú jeho zneužívanie, namiesto toho, aby ho potrestali. Sú to veľmi smutné príbehy, pretože obete sexuálneho zneužívania často páchajú samovraždy alebo končia na invalidnom dôchodku, navštevujú psychiatriu a stávajú sa ťažkými psychiatrickými pacientmi. Tieto skutočnosti nemožno ignorovať ani zľahčovať. Na prvom mieste musia byť práva obete a kresťanská láska by mala primárne zabezpečiť ochranu obete, no v katolíckej praxi to funguje presne naopak – predátor je chránený a obeť zatracovaná.

Nedávno som videl veľmi kontroverzný rozhovor, v ktorom približne osemnásť- až dvadsaťročný konzervatívny kresťan katolík spovedal biskupa Haľka. Tento rozhovor bol extrémne kontroverzný, pretože sa v ňom preberali témy sexuality vrátane masturbácie či pornografie. Biskup veľmi jednoznačne vyhlásil, čo je zakázané – pornografia aj masturbácia sú prísne zakázané a neprijateľné. Pri sledovaní tohto vyjadrenia biskupa Haľka mi prišlo až nevoľno, pretože z toho vychádza, že sexuálne zneužívanie sa toleruje, zatiaľ čo masturbácia predstavuje obrovský problém, čo je nebezpečný extrém. Keby pritom Katolícka cirkev masturbáciu akceptovala, už to by mohlo radikálne znížiť počet prípadov sexuálneho zneužívania. Ak by katolícky kňaz mal možnosť uvoľniť sexuálnu energiu iným spôsobom, bolo by to určite lepšie, než keď kňazi žijú v presvedčení, že zneužívanie je menším hriechom než masturbácia, čo Katolícka cirkev oficiálne prezentuje. Podľa tohto zvráteného, hoci neoficiálneho pravidla sa v praxi reálne správajú. V Katolíckej cirkvi je pojem dobra a zla veľmi relatívny, keď je sexuálne zneužívanie tolerované, no masturbácia a pornografia sú prísne zakázané. Katolícka logika sa diametrálne líši od logiky bežných ľudí a ukazuje to, akú zrúdu a nebezpečenstvo dokáže náboženstvo z človeka urobiť.

Relativita času, astrálne cestovanie a nezmazateľná stopa cirkevných zločinov

Niet sa čomu čudovať, keďže minulosť Katolíckej cirkvi pozostáva zo samých zločinov, v ktorých nebolo nič dobré, a túto históriu nemožno oddeliť od prítomnosti. Je súčasťou egregora, na ktorý sú katolíci napojení, a z kolektívneho nevedomia ju nemožno vymazať. V takomto prípade by pomohla jedine radikálna reforma, ktorá je však pre Katolícku cirkev absolútne nepredstaviteľná. Cirkev by musela slúžiť omše v úplne iných priestoroch mimo kostolov, kňazi by museli odložiť klasické sutany a zmeniť celú symboliku. Kresťania by museli začať veriť v úplne iného Boha, aby sa prestali nalaďovať na temný kresťanský egregor prepojený s historickými zločinmi. Ľudia, ktorí v minulosti tieto zverstvá páchali, sa modlili k tomu istému Bohu a k tej istej Božskej Trojici, v ktorú veria veriaci dnes. Nie je možné veriť v túto Božskú Trojicu bez toho, aby sa človek nenaladil na temné kolektívne nevedomie pretrvávajúce v Cirkvi až do prítomnosti. Takisto ľudia schopní astrálneho cestovania a dosahovania hlbokých zmenených stavov vedomia potvrdzujú, že história je kľúčová a tieto temné energie z Katolíckej cirkvi nemožno vymazať. Títo ľudia zároveň tvrdia, že čas je relatívny, minulosť je neustále prítomná v najširšom zmysle slova, a to nielen v náboženstve, čo napokon korešponduje aj s poznatkami kvantovej fyziky o relativite času.

Porovnanie sekulárnych ľudí a náboženských fundamentalistov, náboženský egregor a telepatické hlasy

Ďalej u kresťanov vidíme, že porušujú pravidlá. Je to úplne typické, keď aj na jednotlivých prípadoch vidíte, že ľudia, ktorí sa nepovažujú za nábožensky založených – ľudia, ktorí sú sekulárni –, sa v oblasti etiky často správajú oveľa lepšie alebo majú lepšiu a príjemnejšiu povahu ako ľudia, ktorí sú nábožensky založení alebo ktorí sú náboženskí fundamentalisti. A človek to niekedy tak pripíše a väčšina ľudí si to tak racionalizuje: „Veď to je len nejaký individuálny prípad.“ Lenže nakoniec zistíte, že z týchto individuálnych prípadov sa stáva pravidlo – že naozaj, keď si človek vezme priemer a porovná náboženského fundamentalistu verzus sekulárneho človeka, tak ten sekulárny človek vyhráva vo všetkých pozitívnych parametroch, nie je taký pokrytec a naozaj má v sebe viac lásky ako ten nábožensky založený človek; a nie sú to len individuálne prípady, ale je to naozaj pravidlo. Pretože ten náboženský egregor, tá náboženská predstava Boha, na ktorú sa vyladia tí katolíci alebo kresťania, ich tak ladí na zlé.

To isté môžem sám o sebe povedať aj zo svojej vlastnej skúsenosti, aby som nehovoril len o skúsenostiach iných. To vás asi bude zaujímať najviac; ako som to už spomínal, určite to stojí za zopakovanie, že keď som bol kresťanom, bol som psychicky zakomplexovaný a zďaleka som toľko lásky nemal ako potom, keď som sa od toho náboženstva oslobodil – oslobodil som sa z tohto otroctva. Takisto bolo veľmi zaujímavé, že ešte keď som bol kresťanom – veď je úplne logické, že kresťan sa snaží telepaticky komunikovať s Pánbožkom cez myšlienky a tak ďalej –, tak to isté som, samozrejme, robil aj ja. A je veľmi zaujímavé, že sa, samozrejme, stalo, že v mojom živote boli ľudia, ktorí ma nejakým spôsobom zranili a ublížili mi, či už úmyselne, alebo neúmyselne. Ťažko som to, samozrejme, znášal a počul som také telepatické hlasy, že: „Proste musíš tohto človeka nenávidieť,“ a práve to s tým náboženstvom súviselo, lebo som tam videl takú koreláciu a veľmi silné prepojenie práve s tou náboženskou predstavou Boha. A potom, keď som sa od toho náboženstva oslobodil, už nikdy som takúto skúsenosť nemal. Takže to je tiež taká zvláštna vec; katolíci sa vám s tým, samozrejme, verejne chváliť nebudú. Sú to citlivé veci, ktoré sa dejú v kolektívnom, no skôr v individuálnom nevedomí – často sú to záležitosti na hranici vedomia a nevedomia –, a odvtedy sa mi už nikdy takéto veci nestávali.

Negatívne zážitky v pohorí Tribeč, akupunktúrne body planéty a lokálna anomálna búrka

Alebo keď som chodil po pohorí Tribeč a bol som ešte silne nábožensky založený – a chodil som často po takých veľmi intenzívnych a akupunktúrnych bodoch planéty –, tak sa pochopiteľne stalo, že nejaké bytosti, ktoré asi strážili tieto miesta, sa ma odtiaľ snažili vyhnať. A mal som tam dosť negatívne skúsenosti. V pohorí Tribeč ma doslova až vystrašili také zážitky, keď sa spod zeme začal šíriť nejaký čudný rámus, a to ma fakt na život a na smrť vydesilo. To neboli úplne nejaké srandy.

Alebo keď som bol na inom mieste, extrémne silný dážď ma z toho miesta vlastne vyhnal – extrémne intenzívna búrka. Jediný problém bol, keď som sa vlastne vrátil domov a pozerám na počítači, kde a akým spôsobom sa tá búrka šírila, tak to bolo presne len tam, kde som bol ja, a nikde inde v okolí tá intenzívna búrka nebola. Dokonca keď som doslova prešiel pár metrov, nebola už ani kvapka, ani stopa po daždi. Prešiel som nejaké dva až tri kilometre vedľa a ani kvapka po daždi tam nebola. Takže ma tá búrka skutočne vyhnala čisto z tohto miesta, kde som sa nachádzal a ktoré predstavovalo akupunktúrny bod planéty, pričom logicky takýto človek tam to miesto nemá čo špiniť, pretože na tých akupunktúrny bodoch planéty sa každá jedna myšlienka tisícnásobne zosilňuje. A človek, ktorý je veľmi zaťažený takými ťažkými energiami, ako je náboženský fundamentalizmus, tam nemá čo hľadať. Takže ani ja som tam nemal čo hľadať.

Potom, keď som sa už prečistil, sa už nikdy nestalo, že by som v pohorí Tribeč zažil nejaké vyslovene negatívne veci – alebo aspoň nie takto desivé, nie až takto desivé. Počas tej búrky to bolo veľmi nepríjemné, lebo tam doslova plieskal jeden blesk za druhým, pričom to boli mimoriadne nepríjemné, extrémne nárazové dažde. Jednoducho to bolo len čisto na tom mieste, takže to bolo niečo naozaj neuveriteľné. Potom sa dali pozrieť aj historické radarové záznamy, akým smerom to išlo, a v celom okolí to bolo výlučne len tam, kde som bol ja. Samozrejme, aj teraz sa dejú nejaké veci, ale je vidieť, že ten temný, negatívny princíp už má nejaký rešpekt a má určité hranice. Už to nebolo také desivé a také nepríjemné po tom, ako som sa oslobodil od náboženstva, pretože človek priťahuje všetko to negatívne vtedy, ak je na toto náboženstvo vyladený. Takže je veľmi zaujímavé, že sa mi to dialo výlučne vtedy, keď som ešte nebol očistený od náboženského fundamentalizmu – že som počul nejaké telepatické hlasy, aby som nejako nenávidel a preklínal ľudí, ktorí mi ublížili. Naopak, odkedy som sa od náboženstva očistil, už nikdy sa takéto veci neopakovali. Ja som mimoriadne láskavý a pozitívny človek.

Vplyv kresťanstva na civilizačný úpadok: keramika s glazúrou, stavebný betón a pád Rímskej ríše

Ďalšia dosť dôležitá vec – a to je vec, ktorá sa týka nielen minulosti, ale aj prítomnosti a budúcnosti – je tá, že katolícka cirkev, respektíve kresťanstvo, zastavila vývoj celej planéty približne o 1 500 rokov. Je to veľmi zaujímavá vec: historici túto skutočnosť vyučujú, a keby ste chceli študovať históriu, určite sa to budete učiť niekde na univerzite. Veď to je úplne v poriadku, že počas sťahovania národov jednoducho nastal úpadok celej spoločnosti, ale vôbec sa to nespojí s kresťanstvom, hoci práve vtedy, okolo 5. storočia, už v Rímskej ríši začal prebiehať veľmi intenzívny proces kresťanizácie. Takže je zaujímavé, že s touto vecou sa to vôbec nespojí – že na úpadku celej spoločnosti malo veľký význam aj kresťanstvo.

Vidíme to napríklad pri archeologickom výskume, čo je inak veľmi zvláštne. Archeológia je veľmi zložitá, lebo paradoxne to nefunguje tak, že čím je keramika krajšia a dokonalejšia, tým je akoby z novšieho obdobia. Často je to presne naopak: Európa začala upadať a tá keramika bola po 5. storočí primitívnejšia a jednoduchšia na celom území Európy. Paradoxne pred procesom kresťanizácie bola rôzna keramika, ktorú v zemi vykope archeológ, z toho staršieho obdobia oveľa sofistikovanejšia, zložitejšia a využívala zložitejšie technologické postupy – použili napríklad glazúru. Po tom 5. storočí sa glazúra prestala používať a neviem, kedy sa opäť obnovilo jej používanie. Málokto si toto uvedomí a nikdy sa to nespája s kresťanstvom; hovorí sa len, že v Európe bol vtedy všeobecný úpadok – neviem prečo, ale bol tam nejaký úpadok –, ale na školách sa vôbec nevyučuje, že by sa to nejakým spôsobom spájalo s kresťanstvom. Je veľmi zaujímavé, keď to vidíme, takže to je vlastne ďalšia takáto vec.

Alebo používanie betónu: starí Rimania používali betón a jeho používanie sa obnovilo až v nejakom 18. storočí, keď sa začal betón používať masovo, čo je naozaj veľmi vážny civilizačný a historický problém, lebo betón sa prestal používať presne vtedy, keď sa Európa začala stávať kresťanskou. A to si málokto uvedomí: hoci vám nejaký významný archeológ povie, že je to pravda a od istého obdobia sa už betón nepoužíval a až neskôr sa opäť začal používať, vôbec nikto si to potom nespojí s tým, že to má súvislosť s kresťanstvom a že takýto úpadok prinieslo kresťanstvo. Na druhej strane, kresťanstvo bolo len nástrojom tých temných síl a viem si predstaviť, že akákoľvek iná ideológia by mohla byť použitá ako prostredník takej obrovskej temnoty.

Alebo sa hovorí, že pohanská dekadentná Rímska ríša začala upadať kvôli tomu, že bola príliš dekadentná a mala sa príliš dobre. Takéto veci sú naozaj mýtus, je to dezinformácia a hoax, ktorý absolútne nesúvisí s históriou, ale je to strašne populárne a hovorí sa to veľmi často. Reálna historická realita je taká, že Rímska ríša začala upadať až po tom, keď bola kresťanská. Predkresťanská Rímska ríša nemala absolútne žiaden úpadok, tá fungovala dobre, svoj vrchol mala vtedy, keď bola pohanská, a úpadok Rímskej ríše nastal až po procese kresťanizácie, po zavedení kresťanstva. Takže ak niekto priniesol dekadentný úpadok Rímskej ríše, bolo to kresťanstvo, a nie pohanstvo a nie sekularizmus, ako sa to často prezentuje v propagande, ktorá nemá reálny historický základ, hoci je strašne populárna a takýto príklad sa v spoločnosti veľmi často cituje.

Vplyv fundamentalizmu na duševné zdravie, lieky, výrok ministra Migaľa a trend narcizmu na YouTube

Ešte by som sa predsa trošku odklonil od témy a vrátil k problematike kresťanstva: kresťanstvo človeka nielenže robí horším, ale poškodzuje človeku aj duševné zdravie. Naozaj, keď si vezmete pokojne kolegu v práci a porovnáte nejakého náboženského fundamentalistu a sekulárneho človeka, tak príjemnejšiu povahu má vždy ten sekulárny človek. To je úplne jasné, lebo to náboženstvo skutočne škodí; vidím to aj v praxi u niektorých nemenovaných príbuzných, ktorí sú veľmi silní náboženskí fundamentalisti. Jedna taká osoba ženského pohlavia napríklad trpela nespavosťou, a to je, samozrejme, čisto psychický problém a čisto psychická záležitosť, ktorá nesúvisí s niečím iným. Lekárka jej na to, samozrejme, predpísala tvrdé lieky, ktoré sa na to predpisujú – Xanax a podobne. A potom, keď išla cez hranice mimo schengenského priestoru, pri pohraničnej kontrole mala veľké problémy, lebo sa to berie ako tvrdé drogy.

Takže aj takéto veci sa dejú a ukazujú, akým spôsobom ten náboženský fundamentalizmus „pomáha“ duševnému zdraviu. Veľmi zaujímavý bol výrok ministra Migaľa, ktorý povedal, že musíme cirkev veľmi silno podporovať, lebo cirkev sa stará o duchovné a duševné zdravie. Vidíme teda, že opak je pravdou: naopak, náboženstvo duševné zdravie poškodzuje. A to už vidím aj na svojich príbuzných, ktorí majú veľmi ťažké povahy; možno sa aj snažia mať tú povahu trošku lepšiu, ale nepustí ich to – nie je pre nich možné mať lepšiu povahu, lebo to náboženstvo ich zväzuje a zotročuje. A keď sa ten človek aj snaží mať dobrú povahu a snaží sa bojovať s tými démonmi vo svojej povahe, neporadí si – neustále ho to ťahá dole, neustále ho to ťahá dole a to náboženstvo mu bráni byť lepším a oslobodiť sa od tých ťažkých programov, ktoré ho ovládajú a ktoré robia jeho povahu veľmi protivnou.

Ešte len ako taká poznámka na okraj: teraz vidím na YouTube veľmi populárne videá, kde sa ľudia, ktorí ani nie sú psychologicky vzdelaní, strašne hrajú na psychológov a vlastne tvrdia, že akákoľvek problematická povaha, akákoľvek negatívna vlastnosť či psychologické komplexy človeka sa súhrnne nazývajú narcizmus. Keď si na YouTube vyhľadáte narcizmus, vybehnú vám tisíce videí a toto slovíčko narcizmus sa používa v takom širokom význame, že úplne každá problematická povaha človeka a každá problematická vlastnosť sa označuje ako narcizmus. Sú to všelijakí pseudopsychológovia, ktorí takéto vzdelanie vôbec nemajú, a napriek tomu mudrujú. Skutočne, aspoň trochu vyštudovaný psychológ už dokáže rôzne problematické povahy ľudí pomenovať pestrejším slovníkom, než len všetko bez rozdielu nazývať narcizmom.

Politický narcizmus: Ego Igora Matoviča a Andreja Danka ako rukojemník celého štátu

Kto sú takí naozaj ukážkoví narcisti? Úplne najlepšie príklady narcistov sú politici, konkrétne teda Igor Matovič a Andrej Danko. Obidvaja majú veľmi veľké egá a ich ego je v podstate ďaleko prednejšie ako verejný záujem. Vidíme, že obidvaja, aj Andrej Danko, aj Igor Matovič, majú toho strašne veľa spoločného. Obidvaja sú pre svoje vlastné egá ochotní obetovať vládu a vytvárať konflikty, lebo ich ego nie je uspokojené.

O Matovičovi to ani nemusíme vysvetľovať, tam je to jasný dôvod, že je schopný vytvárať rôzne konflikty, lebo jeho ego sa necíti byť uspokojené a cíti sa byť urazené. Preto nemá problém úplne sabotovať kompletne celú vládu a všetci občania Slovenskej republiky, všetkých päť a pol milióna občanov, sú rukojemníci len preto, že on si potrebuje riešiť svoje ego, potrebuje sa hádať s nejakým Sulíkom a riešiť podobné nezmysly.

Podobné je to aj s Andrejom Dankom, na ktorého už predsa aj Huliak vytiahol také kompromitujúce informácie, že Andrej Danko veľmi vážne zvažoval povalenie vlády, lebo nebol spokojný s tým, že nie je predsedom parlamentu. Pretože ide o prestížnu funkciu, potrebuje si svoje ego vysunúť hore do vesmíru, a inak sa bude ako malé decko hádzať o zem, lebo nie je uspokojený. Jeho ego sa necíti byť dostatočne docenené tým, že nie je predsedom parlamentu, a kvôli tomu bude držať celých päť a pol milióna ľudí ako rukojemníkov, lebo potrebuje povaliť vládu, keďže nie je spokojný. Alebo takisto to jeho bozkávanie výložiek a snaha mať vojenský titul – bol vyhlásený za kapitána čisto len na základe politickej objednávky, a nie za to, že by si to zaslúžil v armáde.

Toto sú typickí narcisti, ktorí strašne milujú svoje ego – až tak veľmi, že celý štát a celých päť a pol milióna obyvateľov dokážu držať ako rukojemníka. Toto sú narcisti, pričom nie každá problematická povaha sa dá označiť za narcizmus. Keď si však na YouTube vyhľadáte narcizmus, všelijakí pseudopsychológovia tam mudrujú, že úplne všetko sa nazýva narcizmus, čo nie je pravda. Skutočne, Andrej Danko aj Igor Matovič mi pripadajú ako dospelí muži na úrovni dvojročného dieťaťa, ktoré sa hodí o zem a začne revať na celý obchod, pretože nedostalo svoju milovanú hračku. Obidvaja títo ľudia sú po psychologickej stránke na presne rovnakej úrovni a dodnes nedozreli – títo dvaja páni sú stále na úrovni malého dieťaťa.

Tisícpäťsto rokov úpadku: Vplyv Katolíckej cirkvi na technologickú stagnáciu spoločnosti

V nadväznosti na predchádzajúcu tému pokračujem v tom, akým spôsobom Katolícka cirkev a kresťanstvo priniesli úpadok do celej spoločnosti. Naozaj nie je prehnané tvrdiť, že Katolícka cirkev priniesla úpadok trvajúci približne 1 500 rokov, respektíve na 1 500 rokov zastavila vývoj na celej planéte. Nielenže vývoj zastavila, ale dokonca sme v ňom zaradili spiatočku. Svedčí o tom aj archeológia, kde vidíme, ako sa napríklad zastavil vývoj cementu a jeho používanie, alebo akým spôsobom degradovala keramika. Kým predtým sa bežne používali glazované nádoby, po príchode kresťanstva to už bol veľký luxus, vývoj glazovaných nádob sa pozastavil a produkoval sa len jednoduchší riad.

Feudalizmus a nevoľníctvo ako piliere cirkevného bohatstva a politickej moci

Ďalšia veľmi dôležitá vec, ktorá sa dá veľmi jasne, preukázateľne a historicky doložiť, je nevoľníctvo. Je síce pekné, že pokiaľ sa na univerzite rozhodnete študovať históriu, bez problémov sa dozviete o existencii nevoľníctva, no jediný problém je v tom, že nevoľníctvo sa vôbec nespája s Katolíckou cirkvou. Pre Katolícku cirkev bolo toto usporiadanie ekonomicky extrémne výhodné. Keď vlastnila jednu tretinu pôdy v celej Európe a pracovali na nej otroci a nevoľníci, predstavovala de facto štát v štáte a mala často väčší ekonomický, finančný a politický vplyv než samotný panovník. Dokonca Katolícka cirkev požičiavala peniaze štátu a centrálnemu panovníkovi na vedenie vojen a nesmierne na tom profitovala. Už v dávnom stredoveku existovali prvé dlhopisy a štát sa zadlžoval, pretože Katolícka cirkev mala nadbytok peňazí a panovník trpel ich nedostatkom.

Tento systém fungoval aj tak, že z pozemkov, ktoré cirkvi vôbec nepatrili – teda plošne zo všetkej pôdy –, sa odvádzala ďalšia cirkevná daň, takzvané desiatky, čo predstavovalo 10 % z celej úrody. Feudalizmus bol pre cirkev neskutočne výhodný, zabezpečoval jej obrovskú moc, a preto robila všetko pre to, aby feudalizmus, poddanstvo a nevoľníctvo zostali zachované.

Je zarážajúce, že sa tieto súvislosti zamlčiavajú, akoby s tým Katolícka cirkev nemala nič spoločné a išlo iba o záležitosť sekulárnych politikov, ktorí si nevoľníctvo zaviedli sami. Celé dejiny by sa mali vyučovať úplne inak, a to nielen na univerzitách, ale už na základných a stredných školách, kde by sa tieto javy mali jednoznačne spájať s cirkvou. Problém feudalizmu spočíval v tom, že zastavil vývoj v Európe a tým aj na celej planéte, keďže Európa bola hlavným ťahúňom celosvetového pokroku.

Vývoj Európy a sveta sa tak zastavil na približne 1 500 rokov. So zavedením kresťanstva prišiel aj feudalizmus, pričom tieto javy spolu úzko korelovali. Hoci prvé náznaky nevoľníctva sa objavili už za vlády cisára Diokleciána v Rímskej ríši, ktorý bol jedným z posledných pohanských cisárov a kde už bolo vidieť počiatky úpadku, je veľmi ťažké jednoznačne určiť, či bolo kresťanstvo primárnou príčinou, alebo len sprievodným následkom úpadku ranno stredovekej spoločnosti. Temné sily, ktoré na 1 500 rokov zotročili Európu, by si však na tento účel vedeli nájsť a využiť aj inú ideológiu než kresťanstvo.

V pôvodnej pohanskej Rímskej ríši žiadne nevoľníctvo neexistovalo; naplno ho zaviedli až neskorší kresťanskí panovníci. Nevoľníctvo držalo ľudí násilne pripútaných k poľnohospodárskej pôde bez akejkoľvek možnosti slobodne podnikať v iných odvetviach, a preto je prirodzené, že spoločnosť nemohla nijako napredovať. Pritom katolíci aj protestanti – vrátane Martina Luthera –, hoci medzi sebou viedli ničivú tridsaťročnú vojnu, sa v jednej jedinej veci úplne zhodli: v žiadnom prípade nerušiť feudalizmus. Z oboch strán išlo o tvrdú a otvorenú obhajobu feudalizmu a nevoľníctva, pretože obom táborom zabezpečoval obrovskú moc a žiadna cirkev sa nechcela vzdať svojich privilégií.

Zrušenie poddanstva, prvá priemyselná revolúcia a hospodársky rozmach Západu

Cisár Jozef II. urobil všetko pre to, aby feudalizmus a nevoľníctvo zrušil, no podarilo sa mu to iba čiastočne a reformu nedokázal plne dokončiť, pretože narazil na obrovský odpor vtedajšej šľachty i cirkvi, ktoré na tomto systéme parazitovali. Bol to pritom veľmi osvietený a dobrý panovník.

Akonáhle sa však feudalizmus definitívne zrušil, nastala v Európe prvá priemyselná revolúcia. Nie je žiadna náhoda, že technologický pokrok a priemyselná revolúcia prišli bezprostredne po zrušení nevoľníctva. Na školách a univerzitách sa síce učí o priemyselnej revolúcii, ale málokto si uvedomuje a otvorene priznáva, že tento pokrok vznikol práve vďaka tomu, že sa právny a štátny systém konečne vymanil spod vplyvu náboženstva, cirkvi a kresťanského feudalizmu.

Po zrušení feudalizmu si ľudia mohli slobodne zvoliť povolanie, prestali byť nútení pracovať iba na poliach, a vďaka slobodnému podnikaniu začala celá spoločnosť prosperovať. Vidíme to aj na príklade Spojených štátov amerických, ktoré boli v minulosti úspešné predovšetkým preto, že kým v Európe ešte pretrvával feudalizmus, v Amerike fungoval oveľa slobodnejší ekonomický model. To prinieslo obrovský náskok, ktorý Európa dobieha dodnes, pričom Američania sú v podnikaní neporovnateľne flexibilnejší a talentovanejší, zatiaľ čo my sa stále vyrovnávame s historickými pozostatkami feudalizmu. Ani na území dnešných Spojených štátov to síce nebolo ideálne, no poddanstvo tam zaniklo omnoho skôr než vo väčšine Európy. Podobne aj v Anglicku a vo Francúzsku bolo poddanstvo odstránené podstatne skôr, čo sa dodnes odráža na ich ekonomickom náskoku oproti iným európskym regiónom.

Tisov slovenský štát: Postoj katolíckych a protestantských kňazov k SNP

Na záver sa ešte vrátim k Tisovmu slovenskému štátu. Veľmi výrečné sú historické štatistiky o tom, ako sa jednotlivé cirkvi postavili k boju proti nacizmu: len približne 3 % rímskokatolíckych kňazov aktívne podporilo Slovenské národné povstanie a protifašistický odboj, zatiaľ čo spomedzi protestantských duchovných sa do podpory SNP zapojilo až 90 % kňazov, čo predstavuje priepastný a nesmierne zaujímavý rozdiel.

Protestantský zmysel pre reformy, Tisov štát a preteky cirkví v kultúrnych vojnách proti LGBTI

Bude to asi tým, že protestanti mali vždycky trošku väčší zmysel pre reformy. Katolíci si to možno interpretovali tak, že kresťanská láska síce má existovať, ale len voči kresťanom, zatiaľ čo Židia sú špina a pre nich tá láska neplatí, pretože Pán Boh a katolícka viera od nás žiada, že máme Židov nenávidieť. Považovali za úplne v poriadku, že ich nenávidia, a kládli si otázku, prečo by voči tomu mali vôbec protestovať proti nacizmu v SNP. Naopak, protestanti si tú vieru interpretovali tak, že kresťanská láska by mala platiť nielen pre kresťanov, ale aj pre Židov. Taktiež sa protestanti zrejme cítili trochu utláčaní katolíkmi a katolíckym Tisovým štátom, takže možno aj z tohto dôvodu mali voči vtedajšiemu slovenskému štátu väčší odpor, čo v ich postojoch mohlo zohrávať nezanedbateľnú rolu.

Dnes však vidíme, že sa to už nejako dorovnalo a v súčasnosti už nevidíme výraznejšie rozdiely medzi katolíckou a protestantskou cirkvou. Oba tieto prúdy, či už rímskokatolícka, alebo Evanjelická cirkev augsburského vyznania, sa navzájom predbiehajú v tom, kto z nich bude väčší konzervatívec a kto bude viac nenávidieť LGBTI ľudí v rámci kultúrnych vojen a podobných tém. Dnes už medzi nimi v zásade rozdiel nevidíme, hoci v minulosti bol podstatne hlbší.

Denník Postoj, Imrich Gazda a kauza blahorečenia kolaboranta Jána Vojtaššáka

Nedávno uverejnil Denník Postoj rozhovor, v ktorom sa ich hlavný komentátor diania v cirkvi Imrich Gazda vyjadril k téme biskupa Jána Vojtaššáka veľmi nejasne, akoby nestál ani na jednej, ani na druhej strane. Je to veľmi vážny problém, keď sa verejne známy človek vyjadruje takýmto neurčitým spôsobom v situácii, keď je nadmieru zrejmé, že Ján Vojtaššák bol významný kolaborant. Označiť ho za kolaboranta je pritom ešte veľmi mierny eufemizmus – v skutočnosti to bol vojnový zločinec. Dnešnou modernou terminológiou by sme ho jednoznačne nazvali vojnovým zločincom. Vyjadrovať sa preto v tejto veci nemastno-neslano a alibisticky tvrdiť, že nie som ani za, ani proti, predstavuje závažné morálne zlyhanie. Denník Postoj je však moderný klerofašistický denník a oni sa tým ani netaja, pričom som ich pôsobenie podrobnejšie komentoval už v minulosti.

Je to obrovská škoda, pretože katolíkom by nesmierne pomohlo, keby existoval kresťansko-reformný denník, ktorý by aj samotných katolíckych kňazov dokázal inšpirovať k liberálnejšej a slobodnejšej teológii namiesto súčasnej skostnatenej dogmatiky. V Česku aspoň majú kresťanské médiá, ktoré prezentujú slobodnejšiu a otvorenejšiu teológiu, no na Slovensku ide o úplne neznámy pojem. Médiá majú obrovskú moc, a preto je to veľká škoda. Svojho času, zhruba medzi rokmi 2014 až 2019, sa aj Denník Postoj snažil o o niečo liberálnejšie smerovanie, no neskôr sa opäť vrátili ku konzervativizmu. Použiť slovo konzervativizmus je však príliš eufemistické, skôr sa vrátili ku klerofašizmu. Definitívne sa Denník Postoj vyfarbil pri novele Ústavy, kde títo ľudia zaujali úplne jednoznačné stanovisko. Osobne ma to negatívne prekvapilo, pretože som predpokladal, že sa aspoň v tomto zachovajú racionálne a nepodporia vyslovene nenávistnú novelu Ústavy, ktorá bola militantne a nepriateľsky namierená proti LGBTI ľuďom a celá stála na šialených konšpiráciách. Racionálne sa však vôbec nezachovali.

Práve naopak, za túto novelu veľmi tvrdo bojovali, čo je obrovská škoda, pretože radoví katolíci potom nemajú žiaden podnet posúvať sa vpred. Neexistuje tu totiž ani jedno jediné slobodné kresťanské médium, ktoré by nabádalo na reformy v katolíckej cirkvi. Pritom reforma cirkvi nemusí prísť výlučne centrálne z Vatikánu; reformu možno uskutočniť aj tak, že každý kňaz začne individuálne interpretovať teológiu inak, slobodnejšie a zriekne sa dogmatického a skostnateného výkladu. Nič také však u nás nevidíme.

Od hesla „Arbeit macht frei“ po ruskú propagandu: Paralely s mierotvorcom Putinom a Eduardom Chmelárom

Vidíme tu priame paralely s minulosťou a to, ako sa história neustále opakuje. Počas druhej svetovej vojny mnohí fašistickí ideológovia a bežní ľudia tvrdili, že Židom sa v koncentračných táboroch predsa nič zlé nestane, veď tam majú pekné heslo „Arbeit macht frei“ – práca oslobodzuje –, čo znie pozitívne. Niečo podobné zažívame aj dnes, keď niektorí ľudia bez rozmyslu vyhlásia, že môžu milovať Vladimira Putina, pretože proruský propagandista Eduard Chmelár im povedal, že Putin je mierotvorca, človek, ktorý túži len po mieri, nikdy žiadnu vojnu nezačal a je to skrátka skvelý chlapík. Na základe toho si myslia, že majú morálne právo tohto človeka milovať a obdivovať, lebo on vraj bojuje za mier, kým Západ chce vojnu.

Dnešným masám očividne stačí povedať, že Putin chce mier. Ak propagandista kalibru Eduarda Chmelára predostrie takéto ľúbivé heslo, ľudia okamžite naletia propagande a uveria, že Putin naozaj usiluje o mier, hoci realita je presne opačná. Je preto fascinujúce a absurdné, keď najväčší proruskí propagandisti deklarujú, ako im záleží na mieri, a zároveň otvorene obdivujú Putina, čo predstavuje očividný protimluv. Je to rovnaké, ako keby niekto za druhej svetovej vojny tvrdil, že Adolf Hitler nechce nič iné než mier a vojnu si želajú iba jeho oponenti. Pôsobí to úplne absurdne, no presne takto sa nám dejiny opakujú pred očami.

Komunistický monsterproces s Vojtaššákom a zbabelé mlčanie Ústavu pamäti národa

Čo sa týka samotného Vojtaššáka, už len samotná snaha o jeho blahorečenie či svätorečenie je zo strany katolíckej cirkvi v samom základe úplne zvrátená. Už z princípu tento človek nemôže byť vnímaný ako mučeník, pretože nezomrel mučeníckou smrťou. Skonal prirodzenou smrťou a krátko pred koncom života bol z väzenia prepustený, takže celá táto iniciatíva postráda akúkoľvek logiku. Pekne to ilustruje, ako katolícka cirkev ignoruje a porušuje svoje vlastné interné pravidlá, čo pôsobí až tragikomicky.

Ján Vojtaššák si trest vo väzení odpykával spravodlivo, pretože bol fašista a vojnový zločinec, takže akákoľvek ďalšia debata je zbytočná. Moderní klerofašisti dnes radi zneužívajú niekdajšiu komunistickú propagandu a argumentujú chybami totalitného režimu. Komunistom z vtedajších propagandistických dôvodov vyhovovalo odsúdiť Vojtaššáka za vymyslené nezmysly, ktoré nespáchal, ako bola napríklad špionáž v prospech Vatikánu. V tom čase potrebovali predovšetkým demonštrovať svoju neobmedzenú moc a ukázať, že dokážu poslať za mreže aj biskupa. Nič to však nemení na skutočnosti, že Vojtaššák sedel vo väzení plným právom, keďže bol obrovským vojnovým zločincom a tento trest si jednoznačne zaslúžil. Robiť dnes z takéhoto človeka mučeníka je vrchol cynizmu. Je neskutočne zvrátené vôbec pomyslieť na to, že by mala byť takáto postava blahorečená alebo kanonizovaná.

Porušovanie pravidiel je však v katolíckej cirkvi štandardom: na jednej strane vystupujú s teológiou lásky, no na druhej strane nemajú najmenší problém blahorečiť a vyhlásiť za svätého vojnového zločinca. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vďaka tejto kauze sa aspoň omnoho intenzívnejšie diskutuje o temnej histórii katolíckej cirkvi, o jej morálnych zlyhaniach a o miere jej participácie na vojnových zločinoch nacistického Nemecka. Je správne, že sa táto téma otvorila, a katolícka cirkev týmto pokusom o blahorečenie v konečnom dôsledku prehrala, pretože opäť rozvírila verejnú debatu. V tomto smere musím výnimočne oceniť spoločnosť, že hoci žijeme v nesmierne temnom období – kde takýto morálny úpadok nebol zaznamenaný od druhej svetovej vojny –, našla sa silná časť verejnosti, niektorí politici a vplyvné médiá, ktoré sa voči tomu nekompromisne postavili. O to zarážajúcejšie je, že Ústav pamäti národa pri tejto téme zbabelo mlčí. Vôbec sa neodvážia nahlas pomenovať, kým Ján Vojtaššák skutočne bol a že išlo o vojnového zločinca. Urobili si z toho tabu a tvária sa, že problém neexistuje. Človek sa musí pýtať, načo takúto inštitúciu máme a či by nebolo lepšie celý Ústav pamäti národa rovno zrušiť. Je nevídané, aby o tejto téme hovorili všetky relevantné médiá a štátny ústav, ktorý to má v priamej náplni práce, mlčal. Vytvára to dojem, že celý Ústav pamäti národa kompletne ovládli fanatickí klerofašisti, a preto táto inštitúcia nutne potrebuje zásadné reformy.

Brutalita chorvátskych ustašovcov, pohoršenie Himmlera a nekritické výroky ministra Migaľa

Počas druhej svetovej vojny bolo podobných postáv, ako bol Vojtaššák, obrovské množstvo. Ešte omnoho brutálnejšie zverstvá páchali katolícki ustašovci v Chorvátsku, ktorí pôsobili s priamym krytím katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev nesie za vyčíňanie ustašovcov stopercentnú a priamu zodpovednosť. Išlo o najohavnejšie zločiny celého tohto vojnového konfliktu. Kým nemeckí nacisti sa aspoň snažili vyvražďovanie Židov vykonávať priemyselne a budovali plynové komory, chorvátski ustašovci svoje obete beštiálne mučili a usilovali sa o to, aby ľudia zomierali v neznesiteľných mukách. Ich sadizmus bol prisilnou kávou dokonca aj pre Hitlerovu pravú ruku Heinricha Himmlera, ktorý sám vyjadroval zdesenie a pohoršenie nad nepredstaviteľnou krutosťou týchto chorvátskych katolíckych milícií.

Je preto mimoriadne zarážajúce, že napriek existencii a zločinom ustašovcov má katolícka cirkev v spoločnosti stále relatívne dobrú povesť. Celá spoločnosť sa tvári, akoby táto kapitola dejín vôbec neexistovala, a téma zostáva úplne zametaná pod koberec. Na základných ani stredných školách sa o prepojení katolíckej cirkvi s ustašovcami absolútne neučí. Všetci predstierajú, že všetko je v najlepšom poriadku a cirkev je morálnym pilierom. Potom príde minister investícií Samuel Migaľ a verejne vyhlási, že katolícka cirkev sa stará o duchovné a duševné zdravie celého národa, pričom absolútne ignoruje temnú históriu tejto inštitúcie. Katolícka cirkev sa za týchto ľudí a za tieto ohavné vojnové zločiny dodnes poriadne neospravedlnila, a keby k tomu aj formálne došlo, je otázne, či by to vôbec stačilo, keďže vzápätí by sme sa všetci opäť tvárili, že sa nič nestalo.

Kresťanský egregor, manipulácia más a nevysporiadané dedičstvo 300 ročnej vojny medzi katolíkmi a protestantami

Psychológia náboženstva funguje na veľmi zložitých princípoch. Katolícka cirkev si vybudovala silné ochranné energetické pole a každým jedným rituálom či omšou, ktorú jej kňazi odsúžia, pumpuje obrovské kvantá energie priamo do kresťanského egregoru. Kresťanstvo nikomu reálne nepomáha – jediná vec, ktorú dokáže vykonávať mimoriadne efektívne a účinne, je masová manipulácia ľudí. Tento vplyv sa netýka iba veriacich, na ktorých rituály pôsobia najpriamejšie, ale podprahovo ovplyvňuje aj celú sekulárnu spoločnosť.

Keď sa už aj Hitlerov najbližší spojenec Heinrich Himmler musel pohoršovať nad beštiálnosťou ustašovského masakra, človek k tomu len ťažko môže niečo dodať. Celá história katolíckej cirkvi je pretkaná podobnými krvavými udalosťami. Udalosti spred necelých sto rokov sú len špičkou ľadovca, stačí sa pozrieť hlbšie do minulosti, napríklad na 300 ročnú vojnu medzi katolíkmi a protestantmi, ktorá trvala celé desaťročia. Cirkev sa dnes usiluje vyviniť a tvári sa, že minulosť sa nás netýka, no z energetického hľadiska nie je možné dejiny oddeliť od súčasnosti – minulosť s prítomnosťou zostáva natrvalo a neoddeliteľne spojená.

Prípad Anky Kolesárovej, porušovanie pravidiel blahorečenia a odmietanie sexuality cirkvou

Ďalšia taká vec, pri ktorej katolícka cirkev svoje vlastné vnútorné pravidlá porušuje, čo sa týka pokusov o blahorečenie, je prípad Anky Kolesárovej. Však je to, samozrejme, smutný a srdcervúci príbeh, kedy sa jedno mladé, šestnásťročné dievča stalo obeťou trestného činu – nie priamo obeťou znásilnenia, ale tým, že odmietla sex ruskému vojakovi, tak ju ten ruský vojak zabil.

To je v absolútnom rozpore s učením katolíckej cirkvi vyhlasovať za svätého takúto osobu. Pokus o blahorečenie už samo osebe, alebo pokus o beatifikáciu, je v úplných základoch porušením pravidiel. Vysvetlíme si však, prečo má katolícka cirkev takú zložitú psychológiu, že porušuje svoje vlastné pravidlá. V každom prípade je fakt, že Anka Kolesárová bola obeťou trestného činu, ale v takom prípade by sme už pomaly každú obeť trestného činu mohli vyhlásiť za mučeníka, pokiaľ pri nej vytvoríme precedens. To je úplne absurdné. Ten človek musí zomrieť pre vieru – pre katolícku vieru musí ten človek zomrieť, a toto samo osebe nie je smrť pre katolícku vieru. Keď sa sekulárne dievča, ktoré sa vôbec necíti nejako nábožensky založené, stane obeťou trestného činu vraždy, na tom nie je nič kresťanské zo strany tej obete.

Prečo je to však tak zvrátené, že aj napriek tomuto porušovaniu pravidiel sa ju snažia beatifikovať a blahorečiť? Je to z toho dôvodu, že katolícka cirkev je extrémne posadnutá sexom a odmietaním sexuality. Katolícka cirkev učí, že je prísne zakázané mať sexualitu pre účel radosti a je prísne zakázané používať antikoncepciu. Sex je dovolené mať len na to úplne najnutnejšie, a to len na rozmnožovanie; všetko ostatné je zakázané. Keďže katolícka cirkev vystupuje voči sexu takto militantne, Anka Kolesárová sa stala akoby symbolom odmietania sexu. Z tohto dôvodu je dôležitým symbolom odmietania sexuality, na ktorom cirkev stavia. Odmietanie sexuality je najvyššie postavená dogma katolíckej cirkvi.

Na druhej strane, sexuálne zneužívanie – keď tam katolícky kňaz znásilní neplnoletého miništranta – je úplne v poriadku. To katolícka cirkev podporuje, biskup bude ešte takého kňaza prekladať z jednej farnosti do druhej, aby to ututlal, a z toho si nerobia nič. Ale ak ide o zdravú sexualitu na dobrovoľnej úrovni oboch zúčastnených strán, proti tomu budú militantne bojovať, lebo to je proste zlé. Takéto zvláštne učenie má katolícka cirkev, kde je odmietanie sexuality až tak príliš extrémne, že sú kvôli tomu ochotní porušiť aj vnútorné pravidlá samotnej katolíckej cirkvi. Boli tam veľmi silné pokusy a neviem, či už Anka Kolesárová nebola dokonca aj blahorečená.

Zaslepenosť bojom proti sexualite je v katolíckej cirkvi zakorenená tak extrémne silno, že čokoľvek, čo predstavuje aspoň trošičku symbol odmietania sexuality, sa hodí na vytvorenie obrovskej hviezdy a vzoru – aj v podobe blahorečenia Anky Kolesárovej a podobných nezmyslov. Táto posadnutosť sexom je niečo neuveriteľné. O Anke Kolesárovej je pritom známe, že bola obyčajné, priemerné dievča a nechodila do kostola o nič častejšie než iné dievčatá v jej dobe. Nedá sa teda povedať, že by bola vyslovene nadpriemerným vzorom v samotnej katolíckej viere, no napriek tomu katolícka cirkev nemá problém porušovať svoje vlastné pravidlá.

Biskup František Trstenský: Odprosenie za minulosť a snaha o blahorečenie Jána Vojtaššáka

Ešte by sme sa znovu vrátili k biskupovi Trstenskému. Najviac tragikomické je to, že on organizoval velikánsku cirkevnú akciu, na ktorej sa zúčastnili aj všetci ostatní biskupi z Konferencie biskupov Slovenska. Táto spoločenská akcia sa konala v budove bývalého parlamentu a biskup Trstenský na nej odprosoval za zločiny katolíckej cirkvi. No neprešiel ani polrok či rok odvtedy, a ten istý biskup Trstenský chce teraz beatifikovať Vojtaššáka, čo je dosť drsný výsmech. Ešte k tomu urobil biskup Trstenský pred polrokom podcast a rozhovor so židovským rabínom, a vzápätí chce Vojtaššáka blahorečiť. Človeku z toho zastáva rozum; je to drsný výsmech a veľmi zvláštny obrat o 180 stupňov.

Podiel cirkvi a monarchií na svetových vojnách a cirkevný antisemitizmus

Málokto si uvedomuje, že katolícka cirkev alebo kresťanstvo ako také nesie zodpovednosť aj za prvú a druhú svetovú vojnu. Je veľmi dôležité, aby sa celý školský systém zmenil a aby sa tieto udalosti dávali do skutočných súvislostí. Pri druhej svetovej vojne je to úplne jasné – v tej dobe, ešte pred Druhým vatikánskym koncilom, bol jedným zo základných pilierov učenia katolíckej cirkvi antisemitizmus. Podporovať nacistov bolo vnímané priam ako božie poslanie, úplná samozrejmosť a morálna povinnosť vtedajších katolíkov. Tam je teda zrejmé, kto za to nesie veľkú mieru zodpovednosti, hoci celý nacizmus a vtedajšia Európa pod jeho vplyvom neboli len čisto náboženskou záležitosťou, ale sčasti aj sekulárnou.

Takisto si treba uvedomiť, že Hitler sa narodil relatívne nedávno po zatvorení posledného geta v Európe. Nebolo to až tak dávno, keď sekulárny panovník dobyl posledný cirkevný štát na území súčasného Talianska a konečne dal Židom slobodu. Nebola to cirkev, kto im dal slobodu, ale sekulárny vládca, čo je veľmi zaujímavé.

A prečo nesie katolícka cirkev veľkú mieru zodpovednosti za prvú svetovú vojnu? Vtedy ešte existovala monarchia, a monarchia bola oficiálne cirkevným štátom, čo nebolo žiadnym tajomstvom. Panovníka monarchie vždy menoval či korunoval pápež alebo biskup, prípadne pápež v tom období vydával menovací dekrét. Kto za to teda nesie zodpovednosť? Cirkevný panovník, a teda nepriamo aj cirkev. Málokto si dnes uvedomuje, že vo všetkom zlom mala katolícka cirkev či kresťanstvo vždy prsty.

Pád cirkevného feudalizmu, vesmírne zásahy a dlhodobá evolúcia ľudstva

Za menší zázrak možno považovať skutočnosť, že sa Európa vôbec oslobodila z otroctva cirkvi, konkrétne od feudalizmu, a že sa spoločnosť ako taká vymanila spod tohto vplyvu. Systém feudalizmu bol mimoriadne sofistikovaný; nešlo o demokratické zriadenie, kde by si ľudia mohli zvoliť, čo chcú. Bol to diktátorský systém riadený panovníkmi a šľachtou, ktorý sa systematicky nedal nijako zmeniť. A predsa sa stal zázrak a Európa sa z pazúrov cirkevného feudalizmu vyslobodila, hoci to trvalo extrémne dlho. Bolo to veľmi zložité a reformy sa odkladali celé stáročia – možno už päťsto rokov pred reálnym zrušením feudalizmu sa vedelo, že tento systém spoločnosť ubíja a ničí, no nikto nemal odvahu ani silu ho zrušiť.

Niekedy možno pozitívne bytosti z vesmíru predsa len zasiahnu a pomôžu s reformami či revolúciou. Z pohľadu vesmíru a širšieho filozofického hľadiska ľudstvo určite prechádza evolúciou a situácia sa bude z dlhodobého hľadiska zlepšovať. Z krátkodobého pohľadu ide skôr o výkyvy nižších a vyšších vibrácií, striedanie úpadku a rozkvetu spoločnosti. Neustále to osciluje hore a dole, predovšetkým v storočných cykloch, no v horizonte presahujúcom sto rokov prechádzame určitým vývojom. Zo širšieho nadhľadu je však aj tisíc rokov ako jeden deň, čo znamená, že reálny posun vpred nastáva v priebehu tisícročí. Trvá to veľmi dlho a my sa už lepšej budúcnosti nedožíme, no našich praprapravnukov možno čaká lepšia budúcnosť v porovnaní s touto prítomnosťou.

Z veľmi dlhodobého hľadiska bude ľudstvo postupne napredovať. Raz za čas, možno raz za sto rokov, nám pozitívne bytosti z vesmíru pošlú pozitívnu energiu, aby sme mali silu posunúť sa vo vývoji ďalej, no určite sa s tým neponáhľajú. Drvivú väčšinu času vôbec nezasahujú a nesnažia sa vyvolať unáhlenú evolúciu. Z filozofického hľadiska by nám totiž príliš rýchly pokrok mohol skôr uškodiť, keďže si potrebujeme prejsť vlastnými lekciami a poučiť sa aj z negatívnych skúseností.

Giordano Bruno, mimozemský život, astrálne schopnosti a prieniky s kvantovou fyzikou

Podobným človekom, ktorý predbehol svoju dobu a ktorého cirkev upálila, bol Giordano Bruno. Bol to jednoznačne človek z budúcnosti, ktorý už vtedy hovoril dokonca o základoch kvantovej fyziky. Je zrejmé, že mal vnuknutia z vyššieho princípu a kvantovej fyzike rozumel pravdepodobne vďaka mimotelovým schopnostiam. Dokázal sa prostredníctvom pokročilých meditačných techník dostať do zmenených stavov vedomia, vďaka čomu mal hlboké vhľady a videl veci, ktoré iní ľudia nevideli.

Giordano Bruno predbehol dokonca aj súčasnú dobu. Mnohí ľudia majú ešte aj dnes vážny problém prijať, že vo vesmíre nie sme sami a že môžu existovať mimozemské civilizácie. On už vtedy tvrdil, že nie sme sami a že planét je oveľa viac, čo bol na tú dobu neuveriteľný pokrok, pre ktorý vtedajšia spoločnosť nemala vôbec žiadne pochopenie – kým dnes by ho aspoň časť ľudí pochopila.

Giordano Bruno hovoril taktiež o éteri a o existencii inej než nami viditeľnej dimenzie, k čomu sa dnes prikláňa aj samotná kvantová fyzika. Pokrok v kvantovej fyzike sa postupne dostáva k tomu, o čom hovorili ľudia so schopnosťou astrálneho cestovania či mimotelového vnímania už pred stovkami či tisíckami rokov. Nejde o žiadnu fantáziu, ale o reálne schopnosti, ktoré kvantová fyzika dodatočne potvrdzuje. Taktiež skutočnosť, že hmota je zložená z energie, bola takýmto ľuďom známa už dávno, a moderná kvantová fyzika dnes celkom jasne potvrdzuje, že všetka hmota je vo svojej podstate tvorená energiou.

Zastavenie vývoja planéty kresťanstvom a hypotéza o pohanských krutovládcoch

Takže tak, ako zastavila vývoj celej planéty na 1 500 rokov, tak si naozaj neviem predstaviť, kde by sme už teraz žili a fungovali, keby neprišiel tento úpadok, ktorý prišiel. Možno by si ako nástroj toho zla tie temné sily vedeli použiť pokojne aj to pohanstvo, keby sa nepresadilo kresťanstvo – to je ťažko povedať –, že by vlastne začali byť tí rímski cisári takí veľmi tvrdí, drsní krutovládcovia, ktorí by sa vyžívali v nejakých masových masakroch ľudí a podobne.

Démonické skúsenosti, telepatická komunikácia a kresťanský egregor

No trošku preskakujem z témy na tému. Teraz je taká ďalšia téma, ku ktorej sa trošku vrátim a ktorú som už spomínal: tie démonické skúsenosti s kresťanstvom, ktoré som mal. Pred chvíľou som spomínal telepatickú komunikáciu s negatívnymi bytosťami, ktoré veľmi úzko súviseli s kresťanským egregorom Boha a s predstavou kresťanského Boha. A takisto som mal ešte takú skúsenosť – a to sa mi stalo raz, keď som bol ešte stále obeťou náboženského fundamentalizmu –, že ma škrtila nejaká démonická entita. Bolo to takým spôsobom, že sa to dialo v rámci spánku, v rámci sna, ale potom som sa aj zobudil a bolo vidieť, že to nebol len sen, ale naozaj reálna entita. Samozrejme, takéto niečo sa mi už potom nestalo; odkedy som sa oslobodil od náboženstva, tak sa už takéto veci nikdy neopakovali, lebo náboženstvo človeka naozaj vylaďuje na niečo veľmi temné, veľmi negatívne, na skutočne negatívne démonické entity. Práve preto sa treba náboženstva zbaviť, treba sa oslobodiť z tohto otroctva – to je veľmi dôležité.

Pokročilá jadrová fúzia, fúzne reaktory a priama premena energie (aneutronic fusion reactor, Direct Energy Conversion)

A ešte k tomu náboženstvu a k tomu, ako sa zastavil vývoj a kde by sme teraz boli: osobne si myslím, že už dávno by boli vyriešené napríklad energetické problémy na tejto planéte a už úplne ako samozrejmosť by sa používala napríklad jadrová fúzia. Dokonca teraz existujú návrhy – je to futuristický návrh, takáto vec sa asi najskôr podarí zrealizovať o nejakých 300 až 500 rokov –, ale existujú aj také špeciálne fúzne elektrárne, ktoré sú vysoko efektívne. Je to asi najefektívnejšia forma premeny energie. Bežné elektrárne majú nejakú 30- až 40-percentnú účinnosť, ale tu by tá účinnosť bola asi 80 %. Sú to špeciálne formy fúznych reaktorov, ktoré by sa nespoliehali na výrobu tepla, alebo teda povedzme nevyrábali teplo pomocou neutrónov, na základe čoho sa potom točí turbína, takže nie na základe turbíny a tepla, ale priamou premenou energie cez nejaké cievky. Pri tých úplne najpokročilejších fúznych reaktoroch sa to dá robiť aj takýmto spôsobom, ale to sú skutočne veci, kde sa odhaduje, že to bude najskôr o nejakých 500 rokov, hoci čisto hypoteticky by sme to my ako ľudia dokázali vytvoriť už aj v súčasnosti, no v praxi je tých prekážok na mnohých úrovniach veľmi veľa. Hoci by sa možno už teraz dal takýto reaktor vymyslieť, museli by pri tom naozaj všetky štáty sveta veľmi dobre a intenzívne spolupracovať. Stálo by to obrovské, ťažké miliardy a takýto projekt by musel byť aj manažérsky veľmi dobre riadený po dobu možno aj nejakých 80 rokov, kým by sa urobil prvý reálne funkčný reaktor tohto typu. Z pohľadu súčasných jadrových fyzikov je možné to urobiť, len sú to obrovské výzvy, ktoré treba prekonať. Takže sa obávam, že to bude reálne o takých 500 rokov, možno o 300 a pri veľmi optimistickom vývoji možno o nejakých 250 rokov.

Globálne preľudnenie, vplyv kresťanského dogmatizmu na hinduizmus a ekologická kríza v Indii

Určite by sme žili na úplne inej planéte a určite by sme už nemali problémy s preľudnením, ako je to teraz. Prečo k tomu preľudneniu na planéte vlastne došlo? Došlo k nemu preto, že kresťanstvo je dominantná kultúra na celej planéte a má najväčší vplyv. A keď kresťanstvo hlása, že sex má slúžiť výlučne len na rozmnožovanie, tak to potom, samozrejme, vplýva aj na nekresťanské náboženstvá, ako je islam. Dokonca aj v hinduizme existuje dosť podobné učenie, ale naozaj len za posledné roky – nie je to žiadna dlhá historická tradícia –, že žena nemá čo iné robiť, len plodiť deti. V súčasnosti tam panuje taká mentalita, ktorá proste z kresťanstva prešla napríklad aj do hinduizmu. Nebolo to pôvodne čisto hinduistické učenie, ale kresťanstvo má taký obrovský a vplyvný egregor, že medzi kresťanmi a hinduistami ani nemusí dochádzať k nejakej veľmi intenzívnej fyzickej komunikácii. Ten kresťanský egregor je proste taký silný a tak pôsobí na kolektívne nevedomie, že tam naozaj dochádza k energeticko-informačnému prenosu aj bez toho, aby ľudia fyzicky komunikovali. To sú veci, ktoré fungujú trochu inak, ako si to my racionálne vysvetľujeme. Takže takýto problém by bol už určite dávno za nami a nemuselo by sa to riešiť.

India by určite nevyzerala tak, ako vyzerá teraz – doslova ako krajina s veľmi toxickými továrňami, ktoré nespĺňajú ani tie úplne základné ekologické požiadavky, s obrovským znečistením a s veľmi toxickou výrobou. V Indii sa doslova valia v odpadoch; nemajú vyriešený skládkovací systém, alebo ak aj nejaký skládkovací systém majú, tak sa možno nevyužíva, respektíve ho ľudia v praxi nevyužívajú. Ani neviem, ako to tam vlastne funguje, ale je to naozaj hrozné. Tam sa odpadky riešia tak, že ich vyhodíte von oknom za dom a už sa nestaráte, čo sa bude diať ďalej. Takže planéta Zem by určite vyzerala úplne inak a ani si neviem predstaviť, ako by vyzerala. Je veľmi ťažké povedať, čo by nás za takých 1 500 rokov dopredu čakalo, to si úprimne ani neviem predstaviť.

Ekologická doprava cez červie diery a kritika kresťanského kultu utrpenia

Veda by určite fungovala na úplne inej úrovni. Možno by sme mali dopravu… o nejakých 1 500 rokov bude doprava fungovať úplne iným spôsobom, takže nebude potrebné budovať diaľnice, ktoré nie sú ekologické a predstavujú celkom slušný zásah do prírody. Pravdepodobne by už existovala alebo bola masovo vyvinutá doprava, ktorá bude fungovať na základe antigravitačného pohonu na takzvaných červích dierach. Takzvané červie diery – zdá sa mi, že sa tomu tak hovorí –, cez ktoré sa môžete premiestňovať dokonca aj rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla. Už teraz to kvantová fyzika umožňuje; zatiaľ sa to, samozrejme, experimentálne nikomu nepodarilo, ale čo bude o 1 500 rokov, to my nevieme. Na takej úrovni by sme už mohli byť teraz, pokiaľ by nebolo kresťanstva.

Je to naozaj čisto démonické náboženstvo – veď už od samého začiatku uctievať samotného Boha ako nejaké mŕtve telo na kríži je naozaj veľmi zvrátené, to je vyslovene démonický kult. Je to niečo veľmi negatívne, čo ani pohania neuznávali – takéto priamo démonické náboženstvo, ktoré uctieva mŕtve telo na kríži a doslova oslavuje utrpenie ako niečo najlepšie na svete. Kresťanstvo toto utrpenie chorobným spôsobom oslavuje, čo vôbec nie je dobré. Sú to veci, ktoré ľudí veľmi zotročujú psychologicky, energeticky aj inak. Takže si osobne myslím, že aj doprava by prešla veľkou ekologizáciou.

Kritika spiatočníckych konzervatívnych hodnôt a spojenie nacionalizmu s kresťanstvom

V dnešnej dobe je ďalej veľmi moderné, je to priam taký módny trend, oháňať sa konzervatívnymi hodnotami. Je to módny trend spiatočníctva, ktorý nám extrémna pravica veľmi silno podsúva. Čo sú to vlastne tie konzervatívne hodnoty? Konzervatívne hodnoty znamenajú návrat k minulosti, teda návrat k tej temnej stredovekej minulosti, pričom mnohí ľudia, tí nacionalisti, si ani neuvedomujú, čo vlastne konzervatívne hodnoty znamenajú. To sa máme vrátiť k feudalizmu? Máme byť až takíto spiatočníci? Takže naozaj sa nejakým spôsobom oháňať konzervatívnymi hodnotami je niečo veľmi negatívne.

Ja osobne som mal takú telepatickú víziu v rámci určitých zmenených stavov vedomia, pri meditácii a podobne: čo sú to vlastne tie konzervatívne hodnoty? To sa vlastne tie temné sily, ten negatívny princíp, snažia spomaliť vývoj na tejto planéte spôsobom, ktorým by urobili určitú renesanciu kresťanstvu. Už to možno nemusí byť úplne atraktívne a nie pre každého je príťažlivé vracať sa priamo do Katolíckej cirkvi a byť poslušnou náboženskou ovečkou, ale cez tieto konzervatívne hodnoty je možné vrátiť sa k náboženskému spiatočníctvu iným spôsobom – cez agresívny nacionalizmus spojený s nejakou škaredou formou kresťanstva. Je to určite veľmi silná túžba vrátiť sa do minulosti, do veľmi temnej minulosti, ktorá bola značne negatívna. Je to pokus o renesanciu – áno, určitá spiatočnícka renesancia, energeticky sa naladiť na tú skutočne veľmi temnú minulosť. To sú tie konzervatívne hodnoty, ktorými sa títo nacionalisti oháňajú.

Odborná práca Filipa Outratu o dedičnom hriechu a existenčné ohrozenie cirkví

Ďalej je veľmi dôležitá vec, že existujú veľmi kvalitné teologické alebo historicko-cirkevné práce, niekedy aj od sekulárnych vedcov. Je veľmi smutné, že ide o naozaj kľúčové veci, ktoré by mala ideálne vedieť celá spoločnosť, a ľudia o tom nevedia, pričom tých poznatkov je veľmi veľa. Nájdete ich aj na mojej webovej stránke alebo na YouTube kanáli, to by trvalo veľmi dlho vymenovať. Je napríklad veľmi pekné, že liberálny teológ Filip Outrata vypracoval vedeckú prácu – a to veľmi kvalitnú prácu, možno aj na svetovej úrovni v rámci svojej dizertačnej PhD práce –, pričom Filip Outrata v súčasnosti pôsobí na Evanjelickej teologickej fakulte v Prahe. Je to veľmi kvalitná práca o dedičnom hriechu a o tom, akým spôsobom cirkev umelo zaviedla učenie o dedičnom hriechu, hoci predtým toto učenie v Katolíckej cirkvi nebolo.

V zásade je to perfektná práca, len v nej autor možno nepovedal to najdôležitejšie: čo vyplýva z tohto poznania. V prípade, že tam úplne jasne dokázal, že dedičný hriech zavedený Katolíckou cirkvou je podvod, čo je jasná vec, tak je kľúčové, čo by to reálne v praxi znamenalo, keby Katolícka cirkev alebo aj protestantské cirkvi museli učenie o dedičnom hriechu skutočne zrušiť. V podstate je veľmi dôležité nielen históriu mechanicky poznať, ale ju aj správne interpretovať a zistiť, čo presne znamená. Pre Katolícku cirkev a ostatné protestantské cirkvi by to bolo absolútne likvidačné, keby zrušili učenie o dedičnom hriechu. Vo svojich iných príspevkoch to veľmi podrobne vysvetľujem a spomínam: znamenalo by to jednoducho to, že katolícke aj protestantské cirkvi by prakticky úplne stratili vplyv na spoločnosť ako takú. Do kostola by im nikto nechodil a ľudia by nemali ani motiváciu tam chodiť. Takže to sú veci… Je to perfektná práca, len chýba tá úplne najdôležitejšia vec, ako to celé správne interpretovať. A tá interpretácia je kľúčová – čo by to pre cirkev vlastne znamenalo, pokiaľ by učenie o dedičnom hriechu zrušila, a tak ďalej.

Teologický škandál dogiem: Od božskej dvojice k božskej Trojici

Ďalšia vec je napríklad aj taký obrovský škandál, čisto teologický škandál v histórii teológie Katolíckej cirkvi, že v minulosti Katolícka cirkev neverila v božskú Trojicu, ale v božskú dvojicu. To je teda veľmi vážna vec – že Katolícka cirkev nemala jasno ani v takých zásadných veciach, čo je to vlastne ten Boh a ako si toho Boha zadefinujeme. Už aj to samo osebe o niečom hovorí.

Učenie o božskej Trojici, Nicejské vyznanie a ľudský konštrukt katolíckej cirkvi

No a hovorí to to, že učenie o božskej Trojici nebolo niekde nejaké priame Božie zjavenie, ktoré katolícka cirkev priamo od Pána Boha dostala, ako si to väčšina ľudí predstavuje – že cirkev, to je Kristus, to je úplne dokonalé Božie dielo, to je priame Božie zjavenie úplne priamo takto od Boha. Hotovo, toto je takto, nám to samotný Pán Boh zjavil cez cirkev a hotovo, nediskutuje sa o tom. No realita je trochu iná. Keby to takto bolo, tak by sa nemohlo učenie tej cirkvi nejako vyvíjať. Vôbec nie je nič božské na tom učení cirkvi a o tom, ako si katolícka cirkev zadefinovala, čo je to Boh, na tom vôbec nie je nič božské. Nie je to o žiadnom Božom zjavení, práve naopak, sú o tom ohromné dôkazy.

A dokonca jeden teológ – dokonca ma to prekvapilo, že kresťanský teológ, ktorého tam ja citujem, a nebol to len jeden teológ, boli to dokonca dvaja americkí teológovia z baptistickej cirkvi… A tá baptistická cirkev sa naozaj nijak nelíši v oblasti učenia o božskej Trojici v porovnaní s katolíckou cirkvou, tam majú úplne rovnaké učenie, takže tam nie je čo riešiť. Takže on tam vlastne spomínal, že katolícka cirkev v minulosti verila v božskú dvojicu. Len Otec a Syn existovali a Duch Svätý, ten bol úplne iba na okraji, to bolo akési málovýznamné božstvo alebo niečo také. Tam sa len v tom Nicejskom vyznaní spomínalo, že veríme v Ducha Svätého, ale už nebol nijak zadefinovaný, a to dokonca úplne naposledy, ako úplne posledná veta, že veríme v Ducha Svätého v tom Nicejskom vyznaní viery, alebo nejaká predposledná veta to bola. To znamená, že jednoznačne tá dôležitosť tomu Duchu Svätému bola daná oveľa nižšia, veľmi, veľmi nízka dôležitosť.

Takže na cirkvi naozaj vôbec nie je nič božské, nula percent božského je na katolíckej cirkvi a je to stopercentne ľudské dielo. To, ako si kresťania katolíci vlastne zadefinovali, ako bude kresťanský Boh vyzerať, je čisto nejaká politická dohoda vtedajších biskupov. Naozaj to bola len čistá politika, stopercentne ľudské dielo a nula percent božského tam bolo. A keď už raz katolícka cirkev urobila takýto precedens, že si sama upravila, koľko osôb v božskej Trojici bude, tak kľudne môže zajtra katolícka cirkev vyhlásiť aj božskú štvoricu. A úplne najjednoduchšia štvrtá osoba v božskej štvorici by bola Panenka Mária. Tá Panenka Mária sa už dnes doslova kultovo uctieva ako taká bohyňa v katolíckej cirkvi, hoci katolíci si to veľmi neradi priznávajú, že vlastne uctievajú ako bohyňu tú Panenku Máriu a aj sa k nej modlia ako k nejakej bohyni. Ono to tak v skutočnosti už reálne je – je to také okrajové božstvo, trošku také nižšie božstvo v porovnaní s tými osobami božskej Trojice, ale veď v tom vôbec nie je žiaden problém. Ako keď už raz katolícka cirkev tento precedens porušila, že z božskej dvojice vznikla božská Trojica, nie je žiaden problém. Len ako si sami ľudia zadefinujú, tak budú to božstvo uctievať.

Takže toto veľmi vážne ohrozuje reputáciu katolíckej cirkvi. Je pekná tá práca tých babtistických profesorov teológie, že hovorí tam o tom, že v božskú dvojicu verili, a kvalitné historické argumenty na toto nejaký cirkevný historik o tejto téme hovorí na jednej strane, ale na druhej strane už nepovedal, ako to vlastne interpretovať, že to vlastne absolútne v samých základoch spochybňuje cirkev a jej reputáciu a tak ďalej.

Panenstvo Márie, počatie z Ducha Svätého a biblické rozpory s manipuláciami

No a takisto ešte nedávno som zverejnil veľmi zaujímavý článok o téme zase panenstva Márie. Pre katolícku vieru je to absolútne nevyhnutné a existenčne dôležité, aby Ježiš bol počatý z Ducha Svätého, aby to proste nebolo len nejakým pohlavným stykom. Keď uznávajú to božstvo Krista, tak museli mu nejaké tie nadprirodzené schopnosti alebo aj to božské počatie nejakým spôsobom zaradiť do toho cirkevného naratívu. No v praxi to je ale veľmi vážny problém a v praxi tých obrovských rozporov už v samotnej Biblii vidíme obrovitánske množstvo rozporov práve o tomto počatí z Ducha Svätého.

Áno, nájdeme tam nejaké dve pasáže z Biblie, ktoré relatívne jasne hovoria o počatí z Ducha Svätého, ale ešte omnoho viacej pasáží v Biblii nájdeme, ktoré túto vec spochybňujú. Takisto nájdeme v Biblii, alebo nájdeme aj veľmi jasne vedecky dokázané manipulácie počas histórie v oblasti Biblie v tejto oblasti, čo sú ďalšie veľmi zaujímavé témy. Ako tie novšie rukopisy Biblie, tak tie napríklad niektoré tie pasáže upravili, aby potvrdili toto božské počatie alebo počatie z Ducha Svätého Ježiša Krista, nie prirodzeným pohlavným stykom, takže je to také zvláštne.

Katolícka kontrola teologických fakúlt a potreba slobodnej religionistiky

No samozrejme, keď niekto vyštuduje teológiu, tak špeciálne na Slovensku funguje tento systém – a možno aj vo viacerých európskych štátoch, ktoré majú vatikánsku zmluvu podpísanú –, tak tam majú tú univerzitu pod kontrolou, alebo tú teologickú fakultu má stopercentne pod kontrolou katolícka cirkev. Katolícka cirkev si tam menuje svojich vlastných zamestnancov a nejaký sekulárny zamestnanec nemá žiaden vplyv. Žiaden dekan fakulty na to vplyv nemá, proste tam si to cirkev priamo menuje, kto budú tí profesori vyučovať tú teológiu, čo je samozrejme veľmi vážny problém. Štát to financuje, ale cirkev si to riadi. Takže vždy to väčšinou funguje tak, že štátnu inštitúciu riadi tá inštitúcia, ktorá… keď to štát financuje, tak štát by to mal aj riadiť, ale takto to nefunguje reálne. V prípade teologickej fakulty, no tak samozrejme, tá teológia nie je vôbec vyučovaná slobodne. Tí budúci kňazi, ktorí tam študujú, tak vôbec v skutočnosti teológiu neovládajú títo ľudia, pretože žiadne kritické argumenty sa na tej teologickej fakulte samozrejme nevyučujú.

Ale existuje aj taký vysokoškolský odbor, univerzitný odbor, volá sa to religionistika, tak tam už by mali byť aj takéto kritické argumenty na adresu cirkvi, aj takéto veľmi kontroverzné veci, ako sa cirkevné dogmy vyvíjali, aby sa aj tí študenti religionistiky dozvedeli takéto informácie, ktoré ja bežne na svojej webstránke uvádzam. Tak to by bolo veľmi dobré, pokiaľ by sa aj takáto nejaká osveta robila, aby sa aj tie študijné osnovy reálne menili na vysokých školách, aby sa aj takýmto veľmi kontroverzným témam jednoducho venovali. Treba možno nejaké menej dôležité veci vyhádzať, ktoré možno nie sú tak dôležité pre tých študentov religionistiky, a nahradiť ich takýmito vecami, takýmito kritickými filozofickými argumentáciami, ktorým sa ja aj venujem na webstránke, kde je tá katolícka cirkev a jej dogmy rozobraté úplne na šróbiky a úplne spochybnené, takéto veci. Pretože to je akademické poznanie, to nie je žiadna ideológia, to nie je žiaden izmus, to je reálne akademické, faktografické poznanie, ktoré má byť slobodné, nezávislé, bez akýchkoľvek vplyvov katolíckej cirkvi. Takže takto by to ideálne malo byť.

Biblické pasáže spochybňujúce panenské počatie a nevedomosť bežných veriacich

Takže v katolíckej cirkvi, ako sa bežne ľudia vedia hneď citovať tie citáty z Biblie, ktoré potvrdzujú to panenské počatie z Ducha Svätého a akože bol počatý Ježiš z Ducha Svätého, ale už o tých citátoch z Biblie, ktoré hovoria presný pravý opak, tak o tomto tí ľudia vám nepovedia ani slovo. Nejaký bežný kresťan katolík ani nevie, že takéto niečo vôbec existuje v Biblii, že tam existujú aj nejaké pochybnosti a že tých citátov, ktoré spochybňujú toto, je ďaleko, ďaleko viac.

Prečo kresťanstvo nie je náboženstvo lásky: Exkluzivizmus, strata slobody a kresťanský nacionalizmus

Ďalšia taká vec je to, že kresťanstvo nie je náboženstvo lásky. Čím intenzívnejšie to náboženstvo človek vyznáva, tak tým je viac exkluzivistický a tým menej inkluzívny. Takže samozrejme, iná situácia je, pokiaľ je nejaký kresťan liberálny, vyslovene že liberálny kresťan, ale liberálny kresťan, on len spolovice vyznáva to náboženstvo. Liberálni kresťania, tak tých si aspoň naozaj vážim, tí aspoň nejaké chyby sú schopní vidieť na tom náboženstve alebo na tej cirkvi, alebo na tých rôznych negatívnych tendenciách kresťanského nacionalizmu, ktorý je teraz za posledný čas veľmi populárny a je to veľký neduh, je to niečo veľmi negatívne.

A naopak, spiritualitu, ktorú ja praktizujem, tak čím ďalej, tak tým viacej som inkluzívny, to znamená, že tým viacej tolerantný, pretože láska znamená inkluzivizmus alebo láska znamená byť inkluzívny. Takže pri náboženstve je ten efekt presne opačný. Tým nižšia tolerancia voči nejakým iným spirituálnym systémom je v prípade náboženských fanatikov. Čím viacej, intenzívnejšie ten človek vyznáva to náboženstvo, tak tým je menej tolerantný k iným spirituálnym systémom, tým je menej slobodne mysliaci, tým menej logicky a slobodne myslí. Takže to preukázateľne človeka zotročuje. Ten liberálny kresťan, ktorý je len taký polovičný kresťan, tak práve ten naopak aspoň nejaké chyby na tej cirkvi schopný vidieť je.

A to nevidíme len v kresťanstve, vidíme túto istú tendenciu aj v islame, že je to naozaj úplne o tom istom. Ak je nejaký spirituálny systém správny, tak nie je možné sa ním predávkovať. A toto určite o kresťanstve neplatí. Čím voľakto viac intenzívnejšie vyznáva to náboženstvo, čím viac chodí do kostola, čím viac na nejaké náboženské akcie chodí, čím viacej sa modlí, tak tým je viacej pokazený ten človek, tým je horší, tým má protivnejšiu povahu, tým má viacej zakomplexovanú povahu, tým je viac netolerantný k iným spirituálnym systémom, ako je trebárs ezoterika alebo čokoľvek, alebo akékoľvek iné náboženstvá napríklad. A samozrejme, tým je menej tolerantný k ľuďom, ktorí majú inú orientáciu, sexuálnu, tak tam je to úplne jasné, tam je tá nenávisť veľmi jasná.

Takže vidíme, že keby kresťanstvo bolo skutočne náboženstvo lásky, tak čím intenzívnejšie by niekto vyznával to náboženstvo, tak tým by bol automaticky viacej tolerantný, ale presne opak je pravda. Láska znamená mať aj slobodu alebo byť aj slobodný človek, alebo rešpektovať slobodu iných. Kresťania robia presne pravý opak toho.

Násilné vnucovanie viery, posadnutosť sexualitou a rozhovor biskupa Haľka

Čím sú väčší náboženskí fanatici, tak tým viacej nanucujú deťom svoje náboženstvo, tým viac násilne do nich vtĺkajú to náboženstvo, alebo vtĺkajú ho aj ostatným ľuďom, lebo povinnosťou kresťana je nanucovať náboženstvo aj iným ľuďom. Evanjelizácia, to je povinnosť kresťanov, takisto moslimov. Takisto čím je niekto väčší náboženský fanatik a čím viac intenzívnejšie to náboženstvo vyznáva, tak tým je menej tolerantný voči ľuďom, ktorí nedodržujú oficiálne učenie katolíckej cirkvi o sexualite. To znamená napríklad nejaký predmanželský sex a podobne, tak tým sú menej tolerantní voči takýmto ľuďom.

Poznám jedného náboženského fanatika, ktorého jediné, čo zaujíma o ľuďoch, keď voľakto má s niekým vzťah, či je to v manželstve. Takže len tá oblasť sexuality, len podľa toho toho človeka posudzuje, či je to dobrý alebo zlý človek v očiach náboženského fanatika. Neexistuje tolerancia voči tomu, pokiaľ niekto má aj predmanželskú sexuálnu skúsenosť, to náboženský fanatik nikdy neakceptuje.

A naozaj ten rozhovor biskupa Haľka s nejakým tínedžerom, tak to už fakt nemalo chybu. Tam v celom tom rozhovore sa teda strašne spomínala zakázaná masturbácia, zakázaný predmanželský sex, ale ani slovíčko tam nebolo o sexuálnom zneužívaní. Nad tým sa vôbec nepohoršoval ten biskup. Naprosto, naprosto niečo šialené, ako to náboženstvo robí z ľudí naprostých zombíkov, ktorí majú naprosto pomýlené, čo je dobro a zlo. Žiadna ľútosť nad tým, že sú aj takí kňazi katolícki, ktorí sexuálne zneužívajú, tak to sa tam vôbec nespomínalo v tom rozhovore. Takú otázku nedostal ten biskup, ale nad nezmyslami sa pohoršoval.

Katolícky konzervativizmus, antisemitizmus a menšina pomáhajúcich kňazov počas druhej svetovej vojny

No a počas druhej svetovej vojny znamenalo byť správnym konzervatívnym katolíkom, znamenalo nenávidieť Židov. Znamenalo nenávidieť Židov predovšetkým, toto si málokto uvedomuje. Hoci, samozrejme, liberálni kresťania, ktorí boli v absolútnej menšine, liberálni katolíci – čo možnože boli nejaké jedno až dve percentá ľudí alebo jedno až dve percentá nejakých kňazov –, tak tí možno aj tým Židom reálne pomáhali, že trošku si inak interpretovali tú kresťanskú lásku, ale to bolo naprosto bezvýznamné percento. Takíto kňazi boli medzi tými ostatnými kňazmi považovaní za naprostých nejakých liberálnych extrémistov alebo nejakých voľnomyšlienkarskych extrémistov, hoci možno vtedy používali nejaké iné pojmy. Ale proste vtedy sa jednoducho verilo, že Pán Božko od ľudí chce, alebo od veriacich chce, aby tých Židov nenávideli: Pán Božko nenávidí Židov a my ako veriaci ich nenávidíme tiež.

Biskup Pavol Gojdič: Záchrana Židov, modlitba v synagóge a vnímanie cirkevného extrémizmu pred Druhým vatikánskym koncilom

Takže, samozrejme, jeden taký veľký – ale to je skutočne veľký extrém v katolíckej cirkvi – bol aj ten biskup Pavol Gojdič. Tak to bol na tú dobu fakt veľký extrém, to ako v tom pozitívnom zmysle extrém, ktorý išiel aj proti oficiálnemu učeniu katolíckej cirkvi a zachraňoval Židov, kupodivu. Alebo dokonca ešte pred vojnou sa modlil so Židmi v synagóge bez toho, aby chcel od nich konverziu, čo na tú dobu bolo teda extrémne liberálne, že teda pred Druhým vatikánskym koncilom to bolo naprosté rúhanie proti Bohu. To bolo naozaj vtedy… Teraz by to možno nazvali liberálny extrémizmus zo strany biskupa. V tej dobe to možno nejakým iným spôsobom nazvali – že nejaký voľnomyšlienkarsky extrémista alebo nejaký osvietenecký extrémista, alebo neviem, ako by ho vtedy nazvali, toho biskupa Pavla Gojdiča.