Adolf Hitler sa narodil 19 rokov po zatvorení židovského geta v pápežskom štáte. Inšpiroval sa ním
Nacisti v 20. storočí nevymysleli označovanie Židov žltou farbou – iba zmodernizovali a zneužili stredoveké a novoveké nariadenia, v ktorých hral Pápežský štát a rímske katolícke právo zásadnú úlohu[1].
Keďže v roku 2026 máme k dispozícii detailne zmapované historické pramene, môžeme presne spresniť časovú os a doložiť fakty o žltých označeniach:
1. Spresnenie časovej osi
- Zánik rímskeho geta: Rímske geto (posledné v Pápežskom štáte a na Apeninskom polostrove) bolo definitívne zrušené v septembri 1870[2][3]. Stalo sa tak po dobytí Ríma talianskym vojskom kráľa Viktora Emanuela II. a zániku samotného Pápežského štátu (ktorý sa zlúčil s novozjednoteným Talianskym kráľovstvom)[2][3]. Samotné hradby geta boli kompletne zbúrané v roku 1888 v rámci modernizácie mesta[3][4].
- Narodenie Adolfa Hitlera: Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889. Narodil sa teda 19 rokov po zániku Pápežského štátu a geta (alebo iba 1 rok po fyzickom zbúraní jeho hradieb v Ríme)[3].
2. Nosenie žltých kruhov v Pápežskom štáte
Áno, Židia v Pápežskom štáte museli povinne nosiť žlté označenia, pričom jedným z hlavných symbolov bol práve žltý kruh.[5][6]
Pôvod nariadenia (Rok 1215)
Prvú oficiálnu povinnosť odlišovať sa v obliekaní pre Židov a moslimov v kresťanskej Európe zaviedol Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 pod vedením pápeža Inocenta III. (kánon 68)[1]. Cieľom bolo zabrániť neformálnemu miešaniu obyvateľstva[1].
Forma označenia: Žltý kruh (rota)
V talianskych územiach a v Pápežskom štáte toto označenie najčastejšie nadobudlo podobu žltého kruhu (v latinčine rota – koleso, v taliančine ruota)[6].
- Išlo o kruh zo žltej plsti alebo látky, ktorý si Židia museli pevne našiť na viditeľné miesto na vrchnom odeve (zvyčajne na hrudi alebo na chrbte)[5][6].
- Tento kruh symbolizoval slnko, mincu (odkaz na úžeru a peniaze) alebo terč, no jeho primárnym cieľom bolo spoločenské stigmatizovanie a poníženie[7][8].
Pravidlá rímskeho geta (Papežská bula z roku 1555)
Keď pápež Pavol IV. v roku 1555 vydal slávnu bulu Cum nimis absurdum (ktorou oficiálne zriadil uzavreté rímske geto), pravidlá označovania sprísnil a zmenil ich formu[9][10]:
- Muži museli pri odchode z geta povinne nosiť žltý klobúk alebo čiapku (vtedajší taliansky výraz sciamanno)[10][11].
- Ženy museli nosiť žltú šatku, závoj alebo zábal hlavy[9][11] (čo bola v Ríme predtým povinná farba vyhradená pre prostitútky, čím chcela cirkevná moc židovské ženy zámerne ponížiť).
- Výnimky z nosenia žltého označenia sa neudeľovali a za porušenie hrozili prísne pokuty alebo telesné tresty[8][12].
3. Prepojenie s nacistickou žltou hviezdou
Keď nacistický režim v roku 1939 v okupovanom Poľsku a neskôr v roku 1941 v celom Treťom ríši (a jeho satelitoch, vrátane Slovenska) zaviedol povinné nosenie žltej šesťcípej hviezdy (Judenstern), priamo nadviazal na tieto stredoveké a novoveké cirkevné predpisy[1][13].
Zatiaľ čo v stredovekom Pápežskom štáte bol najčastejším označením žltý kruh (rota)[5][6] alebo žltý klobúk[8][9], nacisti tento koncept len graficky upravili na žltú Dávidovu hviezdu s urážlivým nápisom[1][13]. Psychologický a diskriminačný účel – izolovať skupinu obyvateľstva, označiť ju na verejnosti za „nebezpečných cudzincov“ a uľahčiť ich neskoršiu perzekúciu – však zostal identický[1][14].
História sa opakuje. Kým politici za vojnového slovenského štátu sa ospravedlňovali nenávisť voči Židom kresťanskou rétorikou, rovnako súčasný politici ako súčasní politici si ospravedlňujú nenávisť voči LGBT (konzervatívnymi kresťanskými hodnotami). Aké teologické antisemitské teologické argumenty používal Jozef Tiso a ďalší členovia jeho vlády?
Kritická historiografia (reprezentovaná najmä prácami Ivana Kamenca, Eduarda Nižňanského či amerického historika Jamesa Macea Warda) podrobne analyzuje, ako prezident Jozef Tiso (ktorý bol aktívnym rímskokatolíckym kňazom a teológom) a ďalší predstavitelia režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) využívali kresťansku dogmatiku, etiku a biblické argumenty na to, aby v očiach hlboko veriaceho slovenského obyvateľstva obhájili a legitimizovali antisemitizmus, zbavovanie práv a napokon aj deportácie židovského obyvateľstva[1][2].
Režim vojnového slovenského štátu sa neopieral o nemecký ateistický či novopohanský rasizmus, ale vytvoril vlastný koncept tzv. „kresťanského socializmu“ či „slovenského národného socializmu“, v ktorom boli protižidovské opatrenia prezentované ako morálne čisté a teologicky zdôvodnené.
Medzi hlavné teologické argumenty, ktoré Jozef Tiso a ideológovia jeho režimu používali, patrili:
1. Ohýbanie prikázania lásky: „Sebaobrana“ ako primárna Božia vôľa
Najznámejší a historicky najviac analyzovaný teologický argument predniesol Jozef Tiso vo svojom prejave v Holíči 15. augusta 1942 (v čase, keď už zo Slovenska odišli desiatky transportov do nacistických táborov smrti)[3][4]:
„Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka?… Pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? … Že vraj Slovákom škodili… Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že nám židovský živel ohrozoval život, o tom netreba nikoho presviedčať… Urobili sme to podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď zo seba svojho škodcu!“[1][5][6]
Teologická konštrukcia:
Tiso tu zámerne prekrútil kresťanské prikázanie lásky k blížnemu. Tvrdil, že „láska k sebe“ (sebaláska, prenesená na úroveň lásky k vlastnému národu) je primárnym Božím zákonom, ktorý človeku a národu dáva právo na sebaobranu. Ak nejaká skupina (v tomto prípade Židia) údajne ohrozuje prežitie či prosperitu národa, kresťanská morálka nielenže dovoľuje, ale priam prikazuje sa tohto „škodcu“ zbaviť[1][6]. Tento argument slúžil na otupenie svedomia katolíckych veriacich, ktorým bolo podsúvané, že vyháňanie spoluobčanov je vlastne náboženskou povinnosťou.
2. Koncept „Sociálnej spravodlivosti“ ako nápravy hriechu
Arizácia (t. j. vyvlastnenie a krádež židovského majetku) bola režimom prezentovaná ako realizácia kresťanskej sociálnej spravodlivosti.
Teologická konštrukcia:
Tiso a ľudácka propaganda argumentovali, že Židia nadobudli svoj majetok nečestným spôsobom – prostredníctvom úžery, vykorisťovania chudobného slovenského ľudu a nemorálneho podnikania (napr. prevádzkovaním krčiem)[7]. Podľa tejto logiky bolo bohatstvo v rukách Židov výsledkom hriechu.
Odorovnaním tohto stavu (konfiškáciou majetku a jeho odovzdaním Slovákom) štát podľa Tisu nerobil hriech krádeže (porušenie prikázania Nepokradneš), ale naopak – vykonával Božiu spravodlivosť a vracal slovenskému kresťanskému ľudu to, čo mu bolo po stáročia nespravodlivo upierané.
3. Využitie tradičného antijudaizmu o „Kolektívnej vine“ za smrť Krista
Hoci bol rasový antisemitizmus novým politickým fenoménom, Tiso a režimové médiá (napr. noviny Slovák alebo Gardista) ho pravidelne sýtili tradičným náboženským antijudaizmom.
Teologická konštrukcia:
Židia boli vykresľovaní ako národ, ktorý spáchal najväčší hriech v dejinách ľudstva – bohovraždu (ukrižovanie Ježiša Krista)[7]. Tento teologický motív bol prepojený s predstavou kolektívnej viny, ktorá na židovskom národe spočíva po celé generácie. Režim argumentoval, že utrpenie a marginalizácia Židov nie sú prejavom ľudskej krutosti, ale logickým dôsledkom ich vlastného historického rozhodnutia a odklonu od Boha. Táto argumentácia bola prítomná aj v oficiálnom pastierskom liste slovenských biskupov z marca 1942, kde sa síce žiadalo ľudské zaobchádzanie, no zároveň sa teologicky potvrdzovala vina Židov za ukrižovanie Ježiša.
4. Národ ako Boží tvorivý poriadok (Štefan Polakovič a ideológia štátu)
Hlavný teoretik slovenského národného socializmu Štefan Polakovič (v úzkej súčinnosti s Tisovým krídlom) vypracoval ideologické zdôvodnenie autoritárskeho štátu postavené na kresťanskej filozofii (vychádzajúcej z novotomizmu).
Teologická konštrukcia:
Podľa Polakoviča Boh stvoril svet v organickom poriadku, ktorého základnou jednotkou je národ. Národ je Boží tvorivý zámer a vyjadrenie Božej vôle na zemi. Z toho vyplývalo, že zachovanie čistoty, jednoty a sily slovenského národa je náboženskou povinnosťou. Akýkoľvek „cudzí element“ (Židia), ktorý narúšal túto organickú jednotu a odmietal sa asimilovať, konal proti Božiemu plánu. Očistenie národa od tohto elementu bolo preto interpretované ako návrat k prirodzenému, Bohom chcenému poriadku.
5. Štátna moc ako vykonávateľ Božej vôle (List Rimanom 13)
Keď Vatikán a pápežskí nunciovia protestovali proti protižidovskému zákonodarstvu na Slovensku a upozorňovali, že porušuje kresťanské princípy, Tiso reagoval politicko-teologickou obhajobou suverenity štátu.
Teologická konštrukcia:
Tiso sa opieral o tradičné učenie o štáte, ktoré vychádza z Nového zákona (List Rimanom 13, 1: „Každý nech sa podriadi vrchnosti, lebo niet moci, ak nie od Boha…“). Argumentoval, že ako hlava štátu má od Boha zverenú zodpovednosť za pozemské blaho a prežitie slovenského národa. V tomto zmysle tvrdil, že štátna autorita má právo prijímať aj tvrdé a reštriktívne opatrenia, pokiaľ slúžia spoločnému dobru väčšiny. Pred vatikánskymi diplomatmi sa obhajoval tým, že robí „politiku menšieho zla“ a chráni Slovensko pred úplným pohltením bezbožným boľševizmom alebo nemeckým pohanským nacizmom, pričom obeta židovskej menšiny bola v tejto mocenskej kalkulácii braná ako nevyhnutná daň[8].
Zhrnutie
Kritickí historici poukazujú na to, že Jozef Tiso a členovia jeho vlády spáchali závažnú teologickú inštrumentalizáciu[9]. Kresťanské pojmy ako „láska“, „spravodlivosť“ a „Božia vôľa“ vytrhli z ich univerzálneho kontextu a pretransformovali ich do nástrojov nacionalistického vylučovania, rasovej perzekúcie a ospravedlňovania deportácií[4][9]. Tieto argumenty poskytli slovenskej katolíckej verejnosti morálne alibi a pomohli neutralizovať prirodzený ľudský súcit voči prenasledovaným spoluobčanom[10].
Pred druhým Vatikánskym koncilom jeden z hlavných pilierov učenie katolíckej cirkvi bol antisemitizmus. Ako sa stavala slovenská katolícka cirkev k nacizmu? Ako sa stavali ku nacistickému prenasledovaniu židov a ku koncentračným táborom? Ako bol postoj slovenských biskupov? Existovalo nejaké stanovisko vtedajšej biskupskej konferencie / biskupského zboru? Koľko percent biskupov podporovalo nacizmus?
Tento pohľad na pôsobenie a postoje slovenskej katolíckej hierarchie počas existencie vojnového slovenského štátu (1939 – 1945) vychádza zo historických analýz, nezávislých akademických prác a zistení popredných historikov[1][2]. Opiera sa predovšetkým o výskumy Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV)[2][3], Dokumentačného strediska holokaustu (DSH)[3][4], práce uznávaných historikov ako Ivan Kamenec, Eduard Nižňanský či Ján Hlavinka, ako aj o zistenia vatikánskeho archivára Johana Ickxa[5][6][7].
1. Kresťanský antijudaizmus ako živná pôda pre rasový antisemitizmus
Kritická historiografia upozorňuje na to, že hoci katolícka cirkev oficiálne odmietala nacistický biologický rasizmus, jej vlastný, po stáročia pestovaný teologický antijudaizmus (obviňovanie Židov zo smrti Krista a ich vykresľovanie ako „nepriateľov kresťanstva“) pripravil v slovenskej spoločnosti živnú pôdu pre prijatie moderného antisemitizmu[8].
Ľudácky režim vedený katolíckym kňazom Jozefom Tisom vládnu propagandu sýtil náboženským slovníkom[9]. Židia boli v oficiálnej rétorike vykresľovaní nielen ako hospodárski škodcovia, ale aj ako morálne a duchovné nebezpečenstvo pre kresťanský slovenský národ[8][10].
2. Vzťah slovenskej katolíckej cirkvi k nacizmu
Kritickí historici (najmä Ivan Kamenec) popisujú politický režim vojnového Slovenska ako autoritársky až totalitný systém s prvkami fašizmu, v ktorom sa katolícke dogmy zneužívali na legitimáciu nedemokratického vládnutia[3][9]. Tento model býva v historiografii označovaný aj ako klerofašizmus.
- Ideologický paradox: Biskupi nacizmus ako nemeckú novopohanskú doktrínu odmietali.
- Praktická kolaborácia: Napriek tomuto odmietaniu katolícka hierarchia plne legitimizovala satelitný slovenský štát, ktorý bol vazalom hitlerovského Nemecka[8][9]. Biskupi považovali vznik štátu za splnenie národných emócií a Jozefa Tisa vnímali ako záruku udržania kresťanského charakteru krajiny. Tým, že cirkev mlčala k postupnému odbúravaniu demokracie a k fašizácii verejného života, sa stala spoluzodpovednou za budovanie totalitného režimu[9].
3. Postoj k prenasledovaniu Židov a deportáciám
Podľa kritického bádania Eduarda Nižňanského a Ivana Kamenca bol prístup slovenských biskupov k perzekúciám Židov morálne nekonzistentný a ich reakcie boli oneskorené[1][2][11]:
- Ochrana len pre „svojich“ (konvertitov): Keď štát v septembri 1941 prijal rasový Židovský kódex, biskupi vzniesli námietky[5][11]. Analýza ich protestov však ukazuje, že ich primárnym cieľom nebola ochrana všetkých prenasledovaných občanov na základe univerzálnych ľudských práv. Protestovali hlavne proti tomu, že kódex definoval Židov rasovo a zasiahol aj pokrstených Židov (konvertitov), čím podľa nich štát zasiahol do právomocí cirkvi (ktorá krstom považovala človeka za kresťana, nie Žida)[5]. Nepokrstených Židov biskupi naďalej považovali za hospodársky a sociálne „škodlivý živel“, ktorého vplyv mal štát právo obmedziť[5][9].
- Oneskorená reakcia na deportácie (1942): Hoci biskupi vnímali protižidovské opatrenia, k ráznejším krokom sa odhodlali až vtedy, keď sa na jar 1942 rozbehli masové deportácie[12]. Aj vtedy však boli ich vyhlásenia kompromisné.
4. Postoj biskupského zboru a oficiálne stanoviská
Analýza biskupských vyhlásení z tohto obdobia odhaľuje ich vnútornú rozporuplnosť:
- Pastiersky list z 21. marca 1942 („Nech je jasno v židovskej otázke“): Tento list kritickí historici hodnotia ako hlboko problematický dokument. Na jednej strane sa v ňom síce deklarovalo, že so Židmi sa má zaobchádzať ľudsky, no zároveň sa v ňom opakovali obvinenia z kolektívnej viny Židov za ukrižovanie Krista a tvrdilo sa, že Židia si nesú následky svojej „prísahy“[5][13]. Týmto dokumentom cirkev v kľúčovom momente začiatku deportácií veriacich rázne nepostavila proti prenasledovaniu, ale skôr prispela k alibizmu.
- Pastiersky list z 8. marca 1943: Bol vydaný až po tom, čo bolo vyše 57-tisíc slovenských Židov deportovaných a zavraždených v táboroch. Tento list bol síce ráznejší a odsúdil kolektívnu vinu, no prišiel v čase, keď už bola väčšina židovskej komunity na Slovensku zlikvidovaná.
5. Konkrétne postoje osobností biskupstva
Kritická historiografia neopisuje biskupský zbor ako jednotný, ale ako spektrum postojov od tichej kolaborácie po výnimočný odpor:
- Ján Vojtaššák (spišský biskup): Podľa rozsiahlej monografie historikov Jána Hlavinku a Ivana Kamenca (Spory o biskupa Vojtaššáka) patril k najproblematickejším postavám[13][14]. Ako podpredseda Štátnej rady SR niesol priamu politickú zodpovednosť za kroky režimu[6][15]. Vatikánsky archivár Johan Ickx na základe odtajnených dokumentov z pontifikátu Pia XII. poukázal na to, že Vojtaššák bol vo Vatikáne vnímaný mimoriadne negatívne kvôli svojmu tvrdému antisemitizmu[7][10]. Keď sa na zasadnutí Štátnej rady 26. marca 1942 (deň po odchode prvého transportu) rozprúdila debata o deportáciách, Vojtaššák sa nepostavil proti samotnému vyvážaniu ľudí, ale vyjadril sa pragmaticky – zaujímalo ho, či pokrstení Židia budú mať v táboroch v Poľsku vlastné školy a kňazov[5]. Okrem toho spišské biskupstvo pod jeho vedením arizovalo židovský majetok (kúpele Baldovce)[13].
- Jozef Tiso (prezident a kňaz): Hoci nebol biskupom, his kňazská autorita zásadne vplývala na verejnosť. Ako ukazuje Ivan Kamenec, Tiso v podstate povýšil „záujmy štátu“ nad kresťanskú etiku[9]. Svojimi verejnými prejavmi (napríklad v Holíči v auguste 1942, kde vyhlásil, že zbavovanie sa Židov je kresťanský skutok, lebo ide o sebaobranu národa) morálne schválil genocídu[9][13].
- Pavol Peter Gojdič (gréckokatolícky biskup): Predstavuje v kritickej historiografii svetlú výnimku. Už v roku 1939 varoval pred fašizáciou. Ako jediný biskup otvorene žiadal Vatikán, aby zasiahol a prinútil Tisa abdikovať, pretože jeho pôsobenie prináša cirkvi obrovskú hanbu. Gojdič aktívne zachraňoval Židov pred smrťou, za čo získal ocenenie Spravodlivý medzi národmi[13].
Katolícka cirkev po stáročia prechovávala hlboko zakorenený teologický antijudaizmus (tzv. „učenie o pohŕdaní“), ktorý obviňoval Židov z kolektívnej viny za ukrižovanie Ježiša Krista a považoval ich za zatvrdnutých v neviere[1]. Tento teologický postoj viedol k sociálnej marginalizácii a diskriminácii Židov v kresťanskej Európe.
Oficiálne cirkevné učenie však odmietalo moderný rasový antisemitizmus (ktorý definoval Židov na základe rasy, nie viery). Pápež Pius XI. v roku 1937 v encyklike Mit brennender Sorge jasne odsúdil nacistický rasizmus a novopohanstvo a neskôr vyhlásil, že „duchovne sme všetci Semiti“. Mnohí miestni kňazi a veriaci však tieto dve roviny (teologický antijudaizmus a rasový antisemitizmus) v praxi miešali, čo uľahčilo šírenie protižidovskej propagandy.
Slovenskí katolícki predstavitelia (na čele s kňazom a prezidentom Jozefom Tisom) videli vo vojnovej Slovenskej republike – napriek jej spojenectvu s nacistickým Nemeckom – šancu na vybudovanie kresťanského a národného štátu[3]. Vznik štátu v marci 1939 privítali[3].
Vznikol tak paradox: hoci cirkev odmietala nacistickú ideológiu, politicky podporovala režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorý sa postupne stal satelitom nacistického Nemecka[4][5].
V prvej fáze (1939 – 1941) biskupi akceptovali obmedzovanie práv Židov v hospodárskej a spoločenskej oblasti, ak sa dialo „legálnou cestou“ štátu. Argumentovali tým, že štát má právo obmedziť „škodlivý vplyv Židov“[9]. Ich hlavná obava sa vtedy týkala tzv. konvertitov – Židov, ktorí prijali krst a podľa cirkevného práva boli katolíkmi, no štát ich prenasledoval na rasovom základe[8][10].
Pastiersky list z 21. marca 1942 („Nech je jasno v židovskej otázke“): Tento list sa čítal v kostoloch tesne pred spustením prvej vlny deportácií[15][16]. Z historického hľadiska bol veľmi rozporuplný. Na jednej strane obsahoval tradičné teologické protižidovské stereotypy (napr. o vine za ukrižovanie Krista či odklone Židov od Božieho poslania)[1]. Na druhej strane však jasne zdôrazňoval, že Židia sú ľudské bytosti, s ktorými sa musí zaobchádzať ľudsky, a varoval pred porušovaním božských a prirodzených zákonov[9].
Gréckokatolícky biskup v Prešove Pavel Peter Gojdič bol od začiatku otvoreným kritikom režimu, verejne žiadal Tisa o odstúpenie, systematicky zachraňoval Židov, vydával im falošné krstné listy a ukrýval ich (Izrael mu in memoriam udelil titul Spravodlivý medzi národmi).
Ako sa stavala nemecká katolícka cirkev k nacizmu? Ako sa stavali ku nacistickému prenasledovaniu židov a ku koncentračným táborom? Ako bol postoj nemeckých biskupov? Existovalo nejaké stanovisko vtedajšej biskupskej konferencie / biskupského zboru? Koľko percent biskupov podporovalo nacizmus?
Vzťah nemeckej katolíckej cirkvi k nacistickému režimu v rokoch 1933–1945 je jednou z najdiskutovanejších tém moderných cirkevných dejín. Postoj cirkvi sa vyvíjal od počiatočného ostrého odmietania až po pragmatické ústupky, tiché tolerovanie a v povojnovom období po priznanie spoluviny[1][2].
Tradičný katolícky anti-judaizmus (teologické vymedzenie sa voči židovskému náboženstvu) bol v tej dobe hlboko zakorenený, no nemeckí biskupi ho striktne odlišovali od nacistického biologického a rasového antisemitizmu, ktorý vnímali ako pohanskú ideológiu popierajúcu kresťanské učenie[2][3].
1. Postoj nemeckých biskupov pred nástupom Hitlera k moci (do r. 1933)
Pred rokom 1933 bol postoj nemeckého katolíckeho episkopátu k nacizmu jednoznačne nepriateľský[2][3]:
- Nemeckí biskupi opakovane varovali veriacich pred rasovou ideológiou NSDAP[2].
- V rannom období viaceré nemecké diecézy zakázali katolíkom členstvo v nacistickej strane a aktívnym nacistom odopierali prístup k sviatostiam (svätému prijímaniu) či cirkevný pohreb[2].
- Katolícka tlač denne ostro kritizovala národný socializmus[2].
2. Zmena kurzu po roku 1933 and Ríšsky konkordát
Keď Adolf Hitler v januári 1933 prevzal moc, takticky deklaroval, že bude rešpektovať práva kresťanských cirkví[4][5].
- Zrušenie zákazov: V marci 1933 vtedajšia Biskupská konferencia vo Fulde (oficiálny orgán nemeckých biskupov) pod tlakom okolností odvolala predchádzajúce formálne zákazy členstva v NSDAP pre katolíkov[4].
- Ríšsky konkordát (júl 1933): Vatikán (zastúpený kardinálom Pacellim, neskorším pápežom Piusom XII.) podpísal s nacistickým Nemeckom medzinárodnú zmluvu[5]. Cieľom bolo chrániť katolícke školy, mládežnícke organizácie a slobodu vyznania[3]. Výmenou za to sa katolícka cirkev stiahla z aktívnej politiky a rozpustila katolícku stranu Zentrum[5].
3. Postoj k prenasledovaniu Židov a koncentračným táborom
V rokoch 1933–1945 sa nemecká katolícka cirkev dostala do defenzívneho postavenia. Režim systematicky porušoval konkordát, zatváral katolícke školy a prenasledoval kňazov, ktorí boli posielaní do koncentračných táborov (najmä do špeciálneho kňazského bloku v Dachau)[6][7].
V otázke prenasledovania Židov a holokaustu však bola nemecká cirkevná hierarchia rozdvojená a väčšinovo pasívna:
A. Oficiálne stanovisko biskupskej konferencie (Ticho a diplomacia)
Biskupská konferencia vo Fulde pod vedením kardinála Adolfa Bertrama (arcibiskupa z Vratislavi) zvolila politiku tichej, neverejnej diplomacie[3][8].
- Žiadny kolektívny protest: Biskupská konferencia ako celok nikdy počas vojny nevydala verejné vyhlásenie, ktoré by výslovne a menovite odsúdilo deportácie Židov, koncentračné tábory alebo holokaust[9][10].
- Dôvod pasivity: Prevládala obava, že otvorený konflikt s Hitlerom by viedol k masívnej odvete režimu, úplnému zakazu katolíckej cirkvi v Nemecku a k ešte tvrdšiemu prenasledovaniu[5][10]. Kardinál Faulhaber v roku 1933 napísal, že otvorená obhajoba Židov by „premenila útok na Židov na útok na cirkev“[5].
- Zameranie na konvertitov: Oficiálne úsilie biskupov a charitatívnych organizácií (napr. Raphaels-Werk) sa sústredilo primárne na ochranu „neárijských katolíkov“ (Židov, ktorí konvertovali na katolicizmus), zatiaľ čo osud nepokrstených Židov bol zväčša prehliadaný[10].
B. Individuálne výnimky a odpor
Medzi nemeckými biskupmi existovala menšina, ktorá tlačila na tvrdší postoj voči režimu:
- Konrad von Preysing (biskup v Berlíne): Bol najhlasnejším zástancom práv Židov v nemeckom episkopáte[3]. Opakovane naliehal na kardinála Bertrama, aby biskupská konferencia verejne odsúdila deportácie[3][10]. Sám organizoval pomoc pre ukrývajúcich sa Židov[10].
- Clemens August Graf von Galen (biskup v Münsteri): V roku 1941 predniesol slávne verejné kázne, v ktorých ostro odsúdil nacistický program eutanázie (vraždenie mentálne a telesne postihnutých ľudí v rámci programu T4)[3][9]. Jeho protest bol taký úspešný, že nacisti program oficiálne pozastavili. Von Galen sa však vo svojich kázňach systematickému vyvražďovaniu Židov nevenoval.
4. Koľko percent biskupov podporovalo nacizmus?
Pojem „podpora“ je potrebné vnímať v dvoch rovinách: ideologickej a patriotickej.
- Ideologická podpora (0 %): Žiadny z oficiálnych diecéznych biskupov v Nemecku nebol členom NSDAP a nehlásil sa k nacistickej pohanskej rasovej ideológii[6]. Na rozdiel od nemeckej protestantskej cirkvi, kde vzniklo silné nacifikované krídlo „Nemeckí kresťania“ (Deutsche Christen), katolícka cirkev si zachovala ideologickú nezávislosť a nacistickú ideológiu vnútorne odmietala[3][6].
- Patriotická a vojnová podpora (Väčšina): Mnohí biskupi však boli silní nemeckí patrioti a antikomunisti[11]. Po vypuknutí vojny v roku 1939 nemeckí biskupi (vrátane tých kritických k nacizmu) podporili nemecké vojnové úsilie[11][12]. Vyzývali katolíckych vojakov k lojalite k vlasti, poskytovali poľných kaplánov pre wehrmacht a premieňali cirkevné budovy na lazarety[11][12]. Týmto nechtiac legitimizovali režim, ktorý vojnu viedol[11].
Extrémne prípady:
- Alois Hudal (rakúsky biskup v Ríme): Bol najznámejším pro-nacistickým katolíckym klerikom. Vo svojej knihe z roku 1937 sa pokúsil teologicky zosúladiť katolicizmus s národným socializmom. Po vojne pomáhal nacistickým vojnovým zločincom unikať z Európy (tzv. krysie línie)[13]. Hudal však nebol členom nemeckej biskupskej konferencie.
- Wilhelm Berning (biskup v Osnabrücku): Prijal od Hermanna Göringa čestné miesto v pruskej štátnej rade v nádeji, že tým ochráni záujmy cirkvi, za čo bol neskôr silne kritizovaný.
5. Priznanie spoluviny (2020)
Trvalo desaťročia, kým nemecká katolícka cirkev prehodnotila svoje pôsobenie počas Tretej ríše[12].
Pri príležitosti 75. výročia konca druhej svetovej vojny (8. mája 2020) vydala Nemecká biskupská konferencia prelomový 23-stranový dokument s názvom „Nemeckí biskupi počas svetovej vojny“[1][14].
V tomto oficiálnom vyhlásení nemeckí biskupi priamo napísali[1][11]:
„Tým, že sa biskupi nepostavili proti vojne s jasným „nie“ a väčšina z nich naopak posilňovala odhodlanie národa vytrvať, stali sa spolupáchateľmi (spoluvinníkmi) na vojne.“[1][11]
„Biskupi síce nezdieľali nacistické rasové odôvodnenie vojny, ale ich slová a činy dodávali vojakom aj režimu podporu a dodávali vojne ďalší zmysel.“[11]
Biskupi v dokumente výslovne priznali, že ich predchodcovia počas nacizmu zlyhali, pretože mlčali pri prenasledovaní a vyvražďovaní miliónov židovských spoluobčanov[9].