Otázka: Zákon sudnyj ljudem tým pohanom ktorí neboli ochotní sa stať kresťanmi nariaďoval skonfiškovať majetok a dať ich do otroctva. Existoval významný trh s otrokmi? Kto na tom zarábal a kto mal z toho biznis?
Odpoveď:
Ustanovenie v najstaršom slovanskom zákonníku Zakon Sudnyj Ljudem (Súdny zákonník pre svetských ľudí), konkrétne v jeho druhom článku, skutočne nariaďovalo, že dedina, v ktorej sa vykonávajú pohanské obety alebo prísahy, má byť odovzdaná „Božiemu chrámu“ (cirkvi) so všetkým majetkom[1]. Tí, ktorí obety vykonávali (pohania), mali byť predaní do otroctva a výťažok mal byť rozdaný chudobným[2].
Tento zákon odráža krutú realitu včasného stredoveku. Obchod s otrokmi bol v 9. a 10. storočí v strednej Európe jedným z najvýznamnejších a najvýnosnejších ekonomických odvetví.
Dejiny tohto obchodu, trhov a tých, ktorí na ňom najviac zarábali, sa dajú rozdeliť do troch hlavných oblastí:
1. Aký veľký bol trh so slovanskými otrokmi?
Trh bol obrovský. Prílev slovanských otrokov do západnej Európy a islamského sveta bol v tomto období taký masívny, že etnikum „Slovan“ sa v latinskom, nemeckom a anglickom jazyku stalo synonymom pre otroka (lat. slavus → sclavu, nem. Sklave, angl. slave).
- Arabský svet (hlavný odberateľ): V arabských prameňoch sa títo otroci označovali ako Sakáliba (Saqaliba – v preklade Slovania)[3]. Islamský svet, najmä Córdobský kalifát na Pyrenejskom poloostrove (dnešné Španielsko) a Bagdadský kalifát, mali neukojiteľný dopyt po dvoch skupinách ľudí[4][5]:
- Hlavné tranzitné uzly: Zotročovaní Slovania smerovali z našich území najčastejšie cez Regensburg a Verdun do Córdoby, alebo cez Alpy na trhy v Benátkach, odkiaľ boli loďami distribuovaní do celého Stredomoria[4][7]. Významným centrom obchodu s otrokmi sa neskôr v 10. storočí stala aj Praha[5].
2. Kto na tom zarábal a kto mal z toho biznis?
Na tomto obchode profitovali tri hlavné skupiny:
A. Miestni vládcovia (Veľkomoravské kniežatá – Mojmírovci)
Mnohí moderní historici a archeológovia (napr. prof. Martin Wihoda alebo prof. Jiří Macháček) pracujú s hypotézou, že vzostup a bohatstvo Veľkej Moravy neboli postavené na poľnohospodárstve či remeslách, ale práve na obchode s ľuďmi[4][8][9].
- Zdroje otrokov: Kniežatá (Rastislav, Svätopluk) podnikali vojenské výpravy na sever a východ (dnešné južné Poľsko, Sliezsko), kde žili pohanské kmeňové spoločenstvá[4]. Chytali tam mladých ľudí a odvážali ich ako vojnovú korisť[4].
- Financovanie štátu: Zisk z predaja otrokov (v podobe arabských strieborných mincí – dirhamov, luxusných tkanín, hodvábu a zbraní) slúžil kniežatám na financovanie profesionálnej vojnovej družiny, udržiavanie moci a stavbu honosných kamenných kostolov a hradísk, ktorými demonštrovali svoju moc[4][9].
- Christianizačný paradox: Prijatie kresťanstva Veľkou Moravou v tomto obchode pomohlo[4]. Kresťanské právo zakazovalo predávať do otroctva iných kresťanov[4]. Pohania však boli považovaní za legitímnu korisť[4][5]. Boj proti pohanstvu (ako ho definuje aj Zakon Sudnyj Ljudem) tak slúžil ako morálne a právne ospravedlnenie pre ich zotročenie[1][5].
B. Židovskí obchodníci (Radaniti)
Samotný transport a logistiku cez kontinenty neprevádzkovali Slovania, ale medzinárodná sieť obchodníkov známa ako Radaniti[7][10].
- Boli to židovskí kupci, ktorí ako jedni z mála dokázali v rannom stredoveku bezpečne prechádzať hranicami medzi nepriateľským kresťanským a islamským svetom[11]. Ovládali slovanské jazyky a pravidelne navštevovali centrálu Veľkej Moravy (v prameňoch označovanú ako Trh Moravanov)[7][9].
- Vykupovali od moravských kniežat zajatých pohanov a hnali ich na západ[7]. Mali obrovské zisky, pretože marže na zdravých mladých otrokoch na trhoch v Córdobe boli extrémne vysoké[4][7].
C. Cirkev a kláštory
Hoci kresťanskí misionári mali voči obchodu s otrokmi morálne výhrady (Konštantín/Cyril napríklad v Blatnohrade vykúpil a prepustil 900 zajatcov, ktorí mali byť predaní do Benátok)[7]:
- Podľa Zakon Sudnyj Ljudem pripadol skonfiškovaný majetok pohanských dedín cirkvi[2]. Cirkev tak prostredníctvom týchto trestov získavala novú pôdu, polia a poddaných, čím upevňovala svoju ekonomickú moc na našom území.
- Po smrti arcibiskupa Metoda v roku 885 boli navyše jeho vlastní žiaci a kňazi (asi 200 ľudí), ktorí odmietli latinskú liturgiu, veľkomoravskými rytiermi zatknutí a predaní židovským kupcom do otroctva v Benátkach[7].
Zhrnutie
Zákon postihujúci pohanov konfiškáciou a otroctvom nebol len náboženským pravidlom, ale aj nástrojom štátneho obchodu. Veľkomoravská elita, cirkev a medzinárodní obchodníci (Radaniti) tvorili prepojený ekonomický reťazec, v ktorom pohanské obyvateľstvo slúžilo ako hlavná obchodná komodita na získavanie striebra, luxusného tovaru a politického vplyvu[4][7].
Referencie:
Otázka: Aké nátlakové praktiky sa používali v Rímskej Ríši na nedobrovoľné šírenie kresťanstva a na zákaz iných kresťanských odnoží ako gnostici ariáni a ďalší?
Jednalo sa o konfiškáciu majetku bohatých ľudí? Kto mal z tohto násilia najlepší biznis? Lokálni politici, lokálni úradníci?
Je pravda, že vtedajší statkári bohatí ľudia boli povinní násilím donútiť svojich zamestnancov, nevoľníkov, roľníkov, farmárov k tomu aby prešli na kresťanstvo, inak im hrozila konfiškácia majetku?
Mali zakázané iní ľudia ako oficiálna odnož kresťanstva práva dediť?
Odpoveď:
Všetky informácie, na ktoré sa pýtate, sú historicky pravdivé. Proces christianizácie Rímskej ríše (najmä od konca 4. storočia za cisára Teodózia I. až po 6. storočie za cisára Justiniána I.) neprebiehal len pokojným presviedčaním, ale bol sprevádzaný tvrdým štátnym nátlakom, legislatívnym prenasledovaním a konfiškáciami majetku[1].
Tieto praktiky sú detailne zdokumentované v dvoch hlavných zbierkach rímskeho práva: Theodosiánskom kódexe (Codex Theodosianus, r. 438) a Justiniánskom kódexe (Codex Justinianus, r. 534)[1][2].
1. Aké nátlakové praktiky sa používali proti heretikom (ariánom, gnostikom a i.)?
Akonáhle sa v roku 380 n. l. stalo nicejské (katolícke) kresťanstvo oficiálnym štátnym náboženstvom, všetky ostatné kresťanské prúdy (napr. ariáni, gnostici/valentiniáni, donatisti či manichejci) boli vyhlásené za kacírov (heretikov)[1][3]. Štát proti nim nasadil tieto páky:
- Zákaz zhromažďovania: Heretici nesmeli vlastniť kostoly, ba dokonca sa nesmeli stretávať ani v súkromných domoch[4][5].
- Konfiškácia chrámov a domov: Ak sa heretici zišli v súkromnom dome, tento dom bol okamžite skonfiškovaný v prospech štátu alebo katolíckej cirkvi[5]. Ich chrámy boli násilne prebraté[4][5].
- Strata občianskych práv a vyhnanstvo: Heretickí biskupi a kňazi boli vyháňaní z miest[4][5]. Radoví heretici nesmeli zastávať štátne úrady, slúžiť v armáde, ani uzatvárať legálne obchodné zmluvy[1][6][7].
- Systematická konfiškácia majetku: Bohatí heretici čelili cielenému vyvlastňovaniu majetku[1]. Ak odmietli konvertovať, prišli o všetko pozemské bohatstvo a v prípade extrémnych siekt (ako manichejci) im hrozil trest smrti.
2. Kto mal z tohto násilia a konfiškácií najlepší biznis?
Konfiškácie obrovského majetku kacírov a pohanských chrámov viedli k masívnemu prerozdeleniu bohatstva v ríši[1][4]. Najviac na tom zarobili:
- Cisársky fiskus (štátna pokladnica): Pre rímsky štát, ktorý v neskorej antike neustále bojoval s finančnou krízou a obranou hraníc, boli konfiškácie majetku bohatých heretikov a pohanov obrovským zdrojom príjmov[1][8]. Majetky prepadávali priamo štátu[8].
- Oficiálna (ortodoxná/katolícka) cirkev: Podľa cisárskych dekrétov boli skonfiškované heretické chrámy, pohanské svätyne a k nim prislúchajúce pozemky často darované priamo katolíckej cirkvi[4][5]. To v priebehu storočí urobilo z biskupov jedných z najbohatších pozemkových vlastníkov v ríši.
- Lokálni úradníci a guvernéri: Rímska správa bola v tejto dobe mimoriadne korumpovaná. Lokálni miestodržitelia často brali od bohatých heretikov obrovské úplatky za to, že privreli oči pred ich vierou[5]. Ak už ku konfiškácii došlo, úradníci poverení exekúciou si časť majetku neraz nezákonne privlastnili.
- Profesionálni udavači (delatores): Rímske právo motivovalo občanov k udávaniu kacírov. Udavač mal po usvedčení heretika nárok na finančnú odmenu, často vo forme určitého percentuálneho podielu (niekedy až tretiny) zo skonfiškovaného majetku odsúdeného.
- Pravoverní príbuzní: Ak bol bohatý heretik odsúdený alebo zomrel, jeho majetok mohli získať jeho príbuzní (až do druhého kolena) – ale iba pod podmienkou, že oni sami boli pravovernými kresťanmi[6].
3. Museli veľkostatkári násilím konvertovať svojich zamestnancov a roľníkov?
Áno, toto je historický fakt. V neskorej Rímskej ríši niesli veľkostatkári (possessores alebo patroni) priamu právnu zodpovednosť za náboženskú poslušnosť ľudí na svojich pozemkoch.
- Konfiškácia pôdy za toleranciu: Ak sa na pozemku veľkostatkára konalo heretické zhromaždenie alebo pohanská obeta s jeho vedomím, celá táto pôda (veľkostatok) bola bez náhrady skonfiškovaná štátom[9].
- Povinné násilie voči roľníkom: Zákony (najmä za Justiniána I.) nútili statkárov, aby aktívne dozerali na konverziu svojich poddaných – kolónov (poloslobodných roľníkov pripútaných k pôde) a otrokov.
4. Mali heretici zakázané dediť?
Áno, heretici boli kompletne zbavení dedičských práv. Išlo o takzvanú stratu práva testamenti factio (aktívnej aj pasívnej dedičskej spôsobilosti)[1][7].
- Zákaz písať závet (aktívne právo): Kacír nesmel odkázať svoj majetok nikomu prostredníctvom poslednej vôle[6][7]. Ak zomrel, jeho závet bol vyhlásený za neplatný a majetok prepadol štátnemu fiskusu alebo pravoverným príbuzným[6][8].
- Zákaz dediť po iných (pasívne právo): Heretik nesmel prijať žiadne dedičstvo, darovanie ani odkaz z vôle niekoho iného[6][7]. Ak mu niekto niečo odkázal, toto dedičstvo prepadlo štátu[8].
- Vydedenie vlastných detí: Heretickí rodičia nesmeli zanechať majetok svojim deťom, pokiaľ tieto deti nekonvertovali na oficiálne nicejské kresťanstvo[4]. Ak deti zostali heretikmi, o dedičstvo prišli[4].
Tieto drakonické opatrenia vytvorili obrovský ekonomický tlak. Pre bohaté rímske rodiny bolo prakticky nemožné udržať si majetok a spoločenské postavenie po viac ako jednu generáciu, pokiaľ odmietali prestúpiť na oficiálne štátne kresťanstvo.
Referencie: